V Bratislave sa stretli ôsmi členovia strieborného družstva futbalistov ČSSR z OH 1964 v Tokiu, zaspomínali si po 55 rokoch
Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie usporiadal vo štvrtok, v predvečer kvalifikačného súboja Eura 2020 Slovensko - Chorvátsko, v bratislavskom hoteli Bôrik stretnutie členov strieborného družstva futbalistov ČSSR z olympijských hier 1964 v Tokiu. Na stretnutí po 55 rokoch sa zúčastnili ôsmi z tucta našich žijúcich medailistov. Štyria prišli spoza rieky Moravy (Česi Jan Brumovský a František Knebort, aj Slováci Ján Geleta a Ivan Mráz), ďalší štyria z rôznych kútov Slovenska (Anton Urban, Anton Švajlen, Vojtech Masný a Ľudovít Cvetler). Prostredníctvam videa dávnych „kolegov“ z Česka pozdravili Josef Vojta a František Valošek. Na stretnutí sa zúčastnil aj vládny splnomocnenec pre mládež a šport, bývalý známy futbalový reprezentant ČSSR a neskôr úspešný tréner Dušan Galis. Stretnutie olympijských medailistov moderoval mediálny riaditeľ Slovenského olympijského a športového výboru Ľubomír Souček, ktorý na stretnutí zároveň zastupoval SOŠV.
„Je to krásny pocit - toľko dôchodcov pokope... Som veľmi rád, že ste nás dali dohromady a že sa spolu vidíme. Už sa možno takto vidíme naposledy...,“ povedal Ján Geleta, ktorému stislo srdce, keď si spomenul, že už piati členovia strieborného tímu sa odobrali na večnosť. Ako prvý spomedzi 17 hráčov nás navždy opustil Štefan Matlák (v roku 2003), potom František Schmucker (2004), Zdeněk Pičman (2014), Karel Lichtnégl (2015) a ako posledný vlani Vladimír Weiss najstarší. Všetci účastníci stretnutia si pamiatku zosnulých medailistov uctila minútou ticha.
Na pripomenutie tokijské fakty
Pripomeňme cestu našich futbalistov k tokijskému olympijskému striebru. V základnej skupine družstvo trénera Rudolfa Vytlačila postupne zdolalo Kórejskú republiku 6:1, (góly ČSSR Mráz a Masný po 2, Lichtnégl a Vojta), Zjednotenú arabskú republiku (dnešný Egypt) 5:1 (Vojta 2, Urban, Mráz a Cvetler) a Brazíliu 1:0 (Valošek). Vo štvrťfinále si družstvo ČSSR ľahko poradilo s domácim Japonskom - 4:0 (Brumovský 2, Vojta z 11 m a Mráz). V semifinále proti tímu NDR (2:1) síce súper viedol 1:0, ale góly Lichtnégla a Mráza (pol minúty pred koncom riadneho času) posunuli tím ČSSR vo finále.
Vo finále na Národnom olympijskom štadióne pred 75-tisíc divákmi po bezgólovom polčase hrči ČSSR prehrali s Maďarskom 1:2. Maďari sa ujali vedenia nešťastným vlastným gólom Vojtu po strele Beneho. Maďarský kanonier, ktorý v Tokiu v 6 zápasoch strelil 12 gólov, zakrátko zvýšil na 2:0, keď sa rýchlosťou presadil až pomedzi štvoricu našich brániacich hráčov. Desať minút pred koncom Brumovský znížil na 1:2 a v našom záverečnom nápore mal tesne pred koncom vyrovnávací gól na kopačke Urban, ktorý potom povedal: „Nevedel som sa momentálne rozhodnúť, či zacentrovať alebo vystreliť.“ Z jeho polostrely-poloprihrávky napokon gól nebol.
Zaujímavosťou bolo, že v tíme víťazného Maďarska nastúpil aj rodák z Košíc Ferenc Nógrádi (Neuwirth). A inou zaujímavosťou boli veľmi podobné priezviská kapitánov všetkých troch medailových tímov – maďarského Orbána, nášho Urbana a Urbanczyka z NDR.
Medailu dostali len jedenásti
Žiaľ strieborné medaily medaily dostali len tí jedenásti naši hráči, ktorí si zahrali vo finále (striedať vtedy ešte nebolo povolené). Ďalší šiesti nemajú ani repliky. Ešte horšie dopadlo strieborné družstvo športových gymnastiek ČSSR (šesťčlenné), ktoré dostalo len jednu medailu. Je pritom zaujímavé, že člen nášho takisto strieborného tímu volejbalistov Jozef Labuda, ktorý celú olympiádu preležal so žltačkou v nemocnici, medailu dostal...
Vo finále si zahrali brankár František Schmucker (Zbrojovka Brno) a hráči v poli Anton Urban (Slovan Bratislava, kapitán tímu), Vladimír Weiss (Inter Slovnaft Bratislava), Karel Lichtnégl (Zbrojovka Brno), Zdeněk Pičman (Spartak Hradec Králové), František Valošek (Baník Ostrava), Jan Brumovský, Ján Geleta (Dukla Praha), Vojtech Masný (Jednota Trenčín), Josef Vojta a Ivan Mráz (Sparta Praha).
Samozrejme, na zisku medaily sa viac či menej podieľali všetci, teda aj druhý brankár Anton Švajlen (VSS Košice) a hráči Ľudovít Cvetler (Slovan Bratislava), Štefan Matlák (Inter Slovnaft Bratislava), Karel Knesl (Dukla Praha, v semifinálovom súboji s NDR si zranil koleno), Karel Nepomucký (Slavia Praha) a František Knebort (Bohemians Praha).
Členmi strieborného tímu bolo až deväť Slovákov! V toijskom futbalovom turnaji sa jediný raz v olympijskej histórii stalo, že v medailovom tíme Československa mali Slováci väčšinu. V 17-člennom kádri z 11 klubov boli spomedzi nich Urban, Cvetler, Matlák, Weiss, Švajlen, Masný, Geleta, Mráz a Schmucker. Navyše na Slovensku (v Leviciach) sa narodil aj ďalší člen družstva, Čech Jan Brumovský.
Hlasy strieborných medailistov z Tokia
Do Bratislavy prišla na stretnutie osmička našich strieborných medailistov z OH 1964. Stručne ponúkame ich tokijské spomienky.
Kapitán a najstarší hráč tímu Anton Urban (v Tokiu odohral všetkých šesť zápasov; v januári oslávil 85 rokov - jeho rovesník v tíme bol Štefan Matlák, ktorý sa už pred 16 rokmi z členov tímu ako prvý odobral na večnosť): „Olympijské hry v Tokiu – to je pre mňa posvätná spomienka. Olympiáda je posvätná udalosť pre ich aktívnych účastníkov, aj pre divákov. Je to len raz za štyri roky, čosi mimoriadne a nádherné. Schádzajú sa tam najlepší športovci z celej zemegule. Už samotná účasť na OH je veľká vec. Keď som videl to množstvo športovcov z celého sveta – a mnohých veľmi slávnych – cítil som sa veľmi skromnučký. A keď som si na začiatku hier prezrel prekrásny Olympijský štadión, len som sníval, aké by to bolo zahrať si na ňom finále. A stalo sa! Dokonca som to zažil v úlohe kapitána.... Som veľmi hrdý, že som sa stal účastníkom OH, a k tomu ešte úspešným.“
Ľudovít Cvetler (nastúpil len na jeden zápas, Zjednotenej arabskej republike strelil gól): „Pred zápasom prišiel za mnou tréner Vytlačil a povedal mi: ,Ludvo, rozcvičuj se, jdeš na hřište a dneska dáš gól.´ A mal pravdu. Žiaľ, v ďalších zápasoch som už možnosť nedostal. V tíme bola silná konkurencia. Pred finále mi tréner povedal, že v zostave sa rozhoduje medzi mnou - proti Maďarom sa mi zvyklo dariť - a Masným, ale napokon nastúpil Masný.”
František Knebort (mal len 20 rokov, v tíme bol v tíme benjamínok a odohral len jeden zápas): „Celá tokijská olympiáda bola pre mňa veľkým zážitkom. K striebru som síce ako hráč veľmi neprispel, hral som málo, ale bol to super výsledok a aj naša hra bola výborná. Užíval som si aj divácke návštevy na volejbale a gymnastike, kde sme sa tiež radovali z medailí. Osobitný zážitok? Neuveriteľné množstvo ľudí v metre, bolo tam ako v mravenisku. To som nikdy predtým nezažil.“
Jan Brumovský (v Tokiu strelil tri góly - aj jediný náš finálový; rodák z Levíc od dvoch rokov vyrastal v Čechách): „V tom čase sa v ČSSR hral veľmi dobrý futbal. Napriek tomu, že hráči nášho strieborného mužstva z majstrovstiev sveta 1962 v Čile nemohli ísť na OH, pred Tokiom mal tréner Vytlačil dosť veľký výber kvalitných hráčov z našej ligy. Naše výkony mali naozaj úroveň. NDR mala v Tokiu svoj futbalový výkvet, prakticky A-tím, a Maďari boli tiež na vrchole. Nemuseli sme vo finále s nimi prehrať, ale boli o kútik lepší.“
Ján Geleta (hoci mal ešte len 21 rokov, nastúpil na päť zápasov, aj vo finále): „Ja som v živote nevidel pohromade toľko ľudí, ako v Tokiu. Páčili sa mi naše gymnastky, pozeral som sa po nich, ale mna hneď po návrate čakala svadba, lebo žena už čakala syna. Lenže svadbu sme museli odložiť, pretože naše lietadlo malo poruchu. Týždeň sme nútene museli zostať v Kambodži...“
Vojtech Masný (hral vo všetkých šiestich zápasoch, v úvodnom proti Kórejčanom strelil dva góly): „Ťažko povedať, na čo z Tokia okrem futbalových zážitkov najviac spomínam, ale nikdy nezabudnem na zemetrasenie. Bolo to nepríjemné. Ležali sme na posteli, ktorá sa s nami ,hongala´ krížom-krážom. To bolo veľmi nezvyčajné. Na otváracom ceremoniáli ma ohúrilo množstvo divákov v hľadisku (kapacita 75-tisíc) a aj množstvo športovcov na ploche.“
Ivan Mráz (s 5 gólmi v 5 zápasoch najlepší strelec nášho olympijského tímu): „V Tokiu sa mi strelecky darilo až do finále, v ňom som však už nepresadil. Po predošlých zápasoch ma už asi mali prečítaného, takže ma viac strážili a k šanci som sa už nedostal. Bol som na olympiáde po prvý raz v živote, takže je jasné, že všetko v Tokiu ma prekvapovalo. Ohúrila ma obrovská čistota, ktorá vládla v tom meste. Všade bolo tak čisto, že tam sa hádam mohlo dať jesť zo zeme. Hygiena v Japonsku ma fascinovala.“
Anton Švajlen (odchytal jeden zápas, proti Brazílii): „Keď som ma niekto pýta, ako to, že som na OH odchytal len jeden zápas, tak hovorím, že som na tom rovnako ako napríklad šermiar, ktorý v súťaži družstiev vyhral jeden zápas a napriek tomu má medailu. Som hrdý, že som chytal pri víťazstve nad Brazíliou a že sme doniesli domov medailu. V Japonsku sa dalo obdivovať všetko. Napríklad presnosť. Ak ste na autobus meškali sekundu, tak vás už na tréning nevzal. A tréningové plochy boli pripravené fantasticky.“
