V pondelok oslavuje osemdesiatku majster sveta a strieborný olympijský medailista vo volejbale Jozef Labuda
Slovensko nemalo a nemá veľa majstrov sveta a zároveň olympijských medailistov. A v kolektívnych športoch by na ich porátanie stačili prsty dvoch rúk. Volejbalista JOZEF LABUDA patrí medzi nich. Majster sveta z Prahy v roku 1966 a strieborný medailista z olympijských hier v Tokiu 1964, ale aj čestný člen Slovenského olympijského a športového výboru, člen Siene slávy slovenského volejbalu a držiteľ Zlatej lopty Slovenskej volejbalovej federácie sa v pondelok 13. decembra dožíva osemdesiatky. Zo slovenských volejbalistov nazbieral z vrcholných podujatí v celej histórii hodnotnejšiu medailovú zbierku iba legendárny Bohumil Golian, ktorý bol dlho Labudovým spoluhráčom.
Jozef Labuda sa narodil v Bratislave. So športom začal vo futbalovom Slovane, lenže potom príliš narástol do výšky. K volejbalu sa dostal počas štúdia na priemyslovke v Trnave, kde sa venoval viacerým športom. „Začal som s ním náhodou, keď som cestou z internátu do dielne prstami odrazil naspäť na ihrisko uletenú volejbalovú loptu. Tréner Milan Netoušek mi hneď ponúkol, aby som sa pridal k volejbalistom. Bola to náhoda, ale našiel som výbornú partiu chlapcov,“ spomínal s odstupom rokov.
Počas pôsobenia v Trnave si Labudu všimol predseda volejbalového oddielu Slávie UK Bratislave Dušan Prieložný, neskorší popredný medzinárodný rozhodca a funkcionár, v rokoch 1983 – 1987 dokonca prezident Európskej volejbalovej konfederácie. Ešte počas štúdia na priemyslovke v roku 1959 zlanáril 17-ročného Labudu do Slávie UK Bratislava. V tomto klube pôsobil počas celej vrcholnej hráčskej kariéry, až do roku 1970.
Labudova výkonnosť v Slávii UK mala výrazne stúpajúci trend. Časom dostal šancu aj v reprezentačnom tíme. V roku 1963 prispel k zisku striebra tímu ČSSR na svetovej univerziáde v Brazílii. O rok neskôr neskôr ho už nominovali do „áčka“ na olympijské hry v Tokiu. V družstve, ktoré potom dlhší čas patrilo do absolútnej svetovej špičky, boli len dvaja Slováci. K ostrieľanému 32-ročnému Bohušovi Golianovi, ktorý už dlhší čas patril medzi svetové hviezdy, sa pridal o desať rokov mladší Jozef Labuda.
„Bol univerzálnym hráčom, všestranným. Nahrával, zbiehal k sieti, no hlavne tvrdo smečoval. Jeho údery dosahovali silu vtedy skvelých sovietskych smečiarov. Po jeho zásahoch hala vždy zahučala. Skrátka, obojživelník, ako im vtedy hovorili - ,dvojka´. Spravidla bývali v mužstve dvaja smečiari, dvaja nahrávači a dvaja obojživelníci. On patril medzi nich, ale každý vedel, že smečiarom vždy výrazne pomôže,“ napísal o Labudovi v knihe „Preslávili Slovensko“ publicista Igor Mráz.
Labudov tokijský olympijský príbeh však bol kuriózny a raritný. Mal obrovskú smolu. Vo volejbalovom turnaji OH 1964 neodohral ani minútu. Ba dokonca ani nebol na žiadnom zápase, pretože celý turnaj preležal so žltačkou v nemocnici! Ale napriek tomu ako člen tímu dostal striebornú medailu. Udelili mu ju s prihliadnutím na zvláštne okolnosti. Neprevzal si ju však spoločne s ostatnými na slávnostnom ceremoniáli, ale len v kruhu spoluhráčov z rúk trénera Josefa Broža až tesne pred odchodom do vlasti.
Do Tokia priletel Labuda vedno so spoluhráčmi už takmer dva týždne pred otvorením OH. Absolvoval s nimi celú záverečnú prípravu a vedno s ďalšími členmi výpravy aj otvárací ceremoniál prvých olympijských hier v histórii na ázijskom kontinente. Pred úvodným zápasom s Maďarskom si však Labudov spolunocľažník na izbe v olympijskej dedine Perušič na raňajkách všimol, že Jozef má nejakú čudnú farbu očného bielka.
Privolaný lekár výpravy Pavol Handzo na prvý pohľad usúdil, že pravdepodobne ide o žltačku. To potvrdili aj rýchle vyšetrenia v poliklinike. Hoci sa Jozef necítil zle, samozrejme, nasledoval nútený pobyt v nemocničnej izbe. Ten sa pri tomto infekčnom ochorení predĺžil na celý turnaj. Po niekoľkých dňoch mu doniesli do izby televízor, takže spoluhráčov sledoval aspoň „na diaľku“. Nemohol s nimi absolvovať ani poolympijské turné po Japonsku. Domov odcestoval spolu s celou volejbalovou časťou výpravy až dva týždne po olympiáde.
Videoprofil Jozefa Labudu v rámci Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska si môžete pozrieť cez túto linku: https://www.olympic.sk/clanok/sien-slavy-jozef-labuda-julius-tocek
Veľké olympijské sklamanie si Labuda odčinil v ďalších dvoch rokoch. V roku 1965 zažiaril na Svetovom pohári v Poľsku, kde ho vybrali do tímu hviezd. V tom istom roku ho vyhlásili aj za najlepšieho volejbalistu Československa. A v roku 1966 k olympijskému striebru, získanému v jeho prípade „bez boja“, pridal zlato z majstrovstiev sveta v Prahe. V silnej vnútornej konkurencii síce nebol na palubovke až takým nepostrádateľným členom tímu ako jeho klubový spoluhráč zo Slávie UK a kapitán družstva ČSSR Bohuš Golian, ale k zisku titulu prispel výrazne. Po šampionáte dostal titul zaslúžilého majstra športu.
V československej reprezentácii odohral Jozef Labuda spolu 125 zápasov. Na ďalšom vrcholnom podujatí si však už nezahral. V roku 1967 pred majstrovstvami Európy ochorel a pred olympijskými hrami 1968 v Mexico City, kde družstvo ČSSR napokon získalo bronz, ho z nominácie vyradili na posledenú chvíľu. O účasť na Svetovom pohári 1969 v Argentíne zase prišiel pre zdravotné ťažkosti. O rok neskôr skončil hráčske účinkovanie v Slávii UK Bratislava.
Video k uvedeniu Jozefa Labudu do Siene slávy slovenského volejbalu v roku 2019 si môžete pozrieť cez túto linku:
https://www.youtube.com/watch?app=desktop&v=vh8NtlnrIuA
V roku 1970 ukončil vysokoškolské štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu SR a stal sa trénerom. Najprv pôsobil v Dukle Trenčín, potom s viacerými prestávkami v Slávii UK Bratislava, ale viedol aj tím Interu Bratislava. Pracoval aj ako referent na Slovenskom ústrednom výbore Československého zväzu telesnej výchovy. Bol aj podpredsedom slovenského volejbalového zväzu.
Podobne ako Golian aj Jozef Labuda ostal aktívny v olympijskom hnutí. Keď v roku 1990 vznikla Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS) – predchodca Slovenského olympijského výboru (SOV) – stal sa jej tajomníkom a najbližším spolupracovníkom predsedníčky OSS Márie Mračnovej.
Spoločnosť sa v roku 1995 so všetkými komisiami včlenila do štruktúr SOV, ale pre Jozefa Labudu to neznamenalo koniec jeho pôsobenia na olympijskej pôde. V roku 2000 vznikla Slovenská asociácia olympionikov (SAO) a on sa stal jej tajomníkom. A aj keď sa po niekoľkých rokoch SAO dostala do stavu celkovej pasivity, práve on sa neúnavne snažil organizovať stretnutia olympionikov.
Slovenský olympijský výbor viackrát ocenil zásluhy Jozefa Labudu o slovenský šport a rozvoj nášho olympijského hnutia. V roku 2002 dostal Strieborné kruhy SOV. V roku 2007 bol prijatý za čestného člena SOV a získal Zlaté kruhy SOV, v roku 2012 aj Zlatý odznak SOV.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi srdečne blahoželá!
