Vlajkonosič Matej Beňuš zmenil plány, aj na vode sa stále chladí
Vodný slalomár Matej Beňuš sa pôvodne neplánoval zúčastniť na slávnostnom otvorení Hier XXXII. olympiády. Keď dostal ponuku byť spoločne so Zuzanou Rehák Štefečekovou vlajkonosičom slovenskej výpravy, názor prehodnotil.
Matej Beňuš sa vydá v stopách kolegov i kamarátov z divokých vodných perejí Michala Martikána a Eleny Kaliskej, ktorí niesli slovenskú zástavu na otváracích ceremoniáloch v Aténach 2004 a v Pekingu 2008. Obaja v ďalšom priebehu hier získali cenné kovy, Martikán pred sedemnástimi rokmi striebornú, Kaliská pred trinástimi zlatú.
Všetci sú zvedaví na ceremoniál bez divákov
„Ponuku niesť slovenskú zástavu na otváracom ceremoniáli beriem ako veľkú poctu. Priznám sa, že pôvodne som naň ani neplánoval ísť, keďže už v nedeľu ma čaká kvalifikácia. Keď sa objavila táto možnosť a dostal som túto poctu, tak som sa rozhodol, že ju prijmem a pôjdem,“ priznal Matej Beňuš.
Tokijský otvárací ceremoniál bude veľmi zvláštny. Chýbať na ňom budú diváci, na tribúne budú len pozvaní hostia. Aj nástup výprav bude oveľa kratší ako v minulosti, keďže počty športovcov na ceremoniáli organizátori tiež obmedzili.
„Sám som zvedavý, ako to bude vyzerať a aká bude bez divákov atmosféra. Uvidíme,“ zamyslel sa Matej Beňuš.
Pomáha namočená šiltovka i uterák
V Japonsku je spolu s Jakubom Grigarom, Eliškou Mintálovou a Monikou Škáchovou zo slovenských športovcov najdlhšie. Do Tokia odleteli už 6. júla, najskôr absolvovali medzinárodný kemp Medzinárodnej kanoistickej federácie, počas ktorého si otestovali olympijský kanál. Počas kempu bývali v hotelovej bubline, od začiatku tohto týždňa sa už presťahovali do olympijskej dediny.
„Kanál sa od našej poslednej návštevy pred dvoma rokmi čiastočne zmenil, aj keď jeho charakter zostal rovnaký. Je v ňom viac valcov, je viac technickejší. Pravdupovediac, v súčasnej podobe sa mi páči oveľa viac ako predtým. Až v samotných pretekoch uvidíme, či som si ho dobre najazdil. Bolo by dobré mať ešte viac času, ale podmienky pre všetkých sú rovnaké,“ zhodnotil obhajca striebra v C1 mužov z Ria de Janeiro 2016.
Podľa Beňuša momentálne príprava ide podľa plánov, zdravotne je tiež v poriadku. Počas tréningov však všetci kanoisti na divokej vode dosť trpia pre vysoké teploty, ktoré vládnu v Tokiu. Ochladzovanie organizmu je preto na programe každého tréningu. Každý súťažiaci si hľadá svoju cestu, ako sa vyrovnať s vysokou teplotou. Využívajú sa najmä namočené uteráky omotané okolo hlavy či krku.
„V lodi mám aj šiltovku, ktorá je namočená v pätnásťstupňovej vode a ňou sa po dojazde chladím. Len počas tréningovej jazdy ju mením za prilbu. Po polovici tréningu sa aj tak musím ísť schladiť do studeného bazéna. Inak sa to nedá vydržať. Na štarte aj ja používam uterák. Bojujeme, ako vieme,“ popísal tridsaťtriročný Bratislavčan.
Izby obité sadrokartónom
Beňuš je už na svojich druhých hrách, môže teda porovnávať aj podmienky v olympijskej dedine v Riu de Janeiro a v Tokiu. Slováci sú pri tokijskom zálive ubytovaní v budove číslo šesť na štrnástom poschodí. Ich apartmány sú pripravené tak, že po olympijských hrách sa do nich nasťahujú japonskí obyvatelia.
„Dedina je o čosi menšia ako v Riu. Izby máme obité sadrokartónom, čo je trocha vtipné. Postele sú z kartónu, už sme pozerali, že sa dajú prestaviť, matrace sú formovateľné. Mne sa na nich spí dobre. Výber jedla je lepší ako v Riu, je skutočne veľmi dobrý. Dá sa vybrať podľa momentálnej chuti. V jedálni to vyzerá ako vo veľkom food courte v nákupnom centre, ktorého veľkosť si vynásobite desiatimi,“ porovnal člen Športového centra polície.
Zmenu zaznamenal aj v správaní sa obyvateľov olympijskej dediny. Mnohí zostávajú vo svojich izbách a mimo chodia iba do jedálne. „Aj my sa stránime od iných ľudí, športovcov stretávame na ulici, alebo v jedálni. Chýba mi atmosféra dediny, ktorú sme zažili v Riu,“ dodal Matej Beňuš.
