Rozlúčka zlatej generácie slovenského vodného slalomu, posledné jazdy Hochschornerovcov, Kaliskej i Dukátovej
Zo Slovenska vybudovali vodnoslalomársku veľmoc, na každých pretekoch útočili na medailu. Čas je však neúprosný a nedá sa zastaviť. Každý príbeh sa raz musí skončiť. Zlatá generácia slovenského vodného slalomu sa lúči s kanálmi.
V sobotu sa počas majstrovstiev sveta vo vodnom slalome a zjazde v Čunove definitívne skončili súťažné príbehy držiteľov dokopy šiestich zlatých olympijských medailí, jednej bronzovej, dvanástich titulov majstrov sveta a 30 titulov majstrov Európy. Diváci na majstrovstvách sveta vo vodnom slalome a zjazde v Čunove boli svedkami rozlúčiek Petra a Pavla Hochschornerovcov, Eleny Kaliskej a Jany Dukátovej. S fanúšikmi sa rozlúčili aj Ladislav a Peter Škantárovci, ktorí však už niekoľko rokov nesúťažia.
Definitívny koniec kariéry Hochschornerovcov a Kaliskej a potvrdenie konca Škantárovcov znamená, že zo slovenských zlatých medailistov z olympijských hier už jazdí len Michal Martikán. Štyridsaťdvaročný Lipták stále poškuľuje aj po účasti na olympijských hrách 2024 v Paríži.
Hochschornerovci chcú žiť pokojnejší život
Keď po olympijských hrách v Riu de Janeiro padlo rozhodnutie, že deblkanoe mužov nebude súčasťou olympijského programu a namiesto neho sa bude v Tokiu jazdiť C1 žien, bol to prakticky aj koniec tejto disciplíny. Od roku 2018 sa už na vrcholných podujatiach ani nejazdí. Aj Peter a Pavol Hochschornerovci zmenili disciplínu a do deblkanoe si sadali iba na súťažiach vo vodnom zjazde.
Už dávnejšie sa jediní súrodenci na svete, ktorí v individuálnej súťaži získali zlaté medaily na troch za sebou nasledujúcich olympijských hrách, rozhodli, že zbohom súťaženiu dajú na majstrovstvách sveta v Čunove.
„Na tento svetový šampionát sme čakali od času, čo nám zrušili disciplínu. Aj preto sme ešte na záver kariéry začali jazdiť aj šprint. Doma sme sa chceli rozlúčiť s fanúšikmi. Nič nové už nepríde, my už naozaj odchádzame. Verím, že nám nová generácia vodných slalomárov bude robiť radosť,“ povedal Peter Hochschorner.
Počas sobotňajšieho programu sa v Čunove objavilo množstvo ľudí, ktorí podľa trička patrili do fanklubu úspešných dvojičiek.
„Tieto preteky sme absolvovali najmä kvôli divákom, aby nás videli. Posledný rok, dva sme to ťahali iba kvôli nim. Keď sa uvažovalo, že by do areálu nepustili divákov, tak sme si hovorili, že nemusíme ani štartovať. Lúčiť sa bez nich by bolo o ničom. Som rád, že nás ešte raz videli fanúšikovia. Na to, že to bol zjazd, bolo ich tu dosť,“ vysvetľoval háčik lode Pavol.
Pre päťnásobných majstrov sveta a šesťnásobných majstrov Európy už dlhší čas nie je divoká voda prioritou, do popredia sa dostali iné veci. Na obdobie na svetových kanáloch majú množstvo spomienok.
„Dlhšie sme už neboli na pretekoch a aj sme zabudli, aký je to zhon a stres. Tieto veci nám už nebudú chýbať. Máme svoje roky, ďalšie záujmy. Chceli by sme žiť pokojnejší život,“ naznačil Peter Hochschorner a Pavol ho doplnil: „Toto už naozaj neberieme ako kariéru. Jazdíme iba preto, aby sme sa hýbali. Fyzicky sa už nemôžeme porovnávať s mladíkmi, je to náročné s nimi pretekať. Pre nás by bola ideálna už len polovičná trať.“
V rozlúčke s kariérou v šprinte C2 na MS vo vodnom zjazde poškuľovali dvojnásobní víťazi ankety Športovec roka aj po medaile. V kvalifikácii boli tretí. Vo finále skončili na 7. priečke. „Kvalifikačná jazda nám celkom vyšla. Vedeli sme však, že to bolo asi naše maximum. Tým, že to netrénujeme dlho, tak sme radi za to, ako sme išli. Teraz si dobre oddýchneme a uvidíme, kedy sa zase objavíme na vode,“ dodal Pavol.
Bratia Hochschornerovci sú od roku 2009 členmi Siene slávy športov na divokej vode v americkom Bretton Woods.
Neuveriteľných 42 rokov pri vodnom slalome
Dvojnásobná olympijská víťazka Elena Kaliská sa chcela lúčiť v Čunove s kariérou v úlohe aktívnej pretekárky. Miesto v reprezentácii si však už 49-ročná rodáčka zo Zvolena nevybojovala. Na majstrovskej trati však jazdila v úlohe predjazdkyne. Na sebe mala špeciálny dres s nápisom „Time to say goodbye“. Kaliská si uvedomovala, že nastal čas povedať dovidenia.
Po finálovom bloku kajakárov sa ešte raz spustila dole dunajskými perejami, pred hlavnou tribúnou sa zastavila a symbolicky vytiahla svoj kajak z vody. Ešte raz sa postavila na najvyšší stupienok, prezident Slovenskej kanoistiky Ivan Cibák a šéf sekcie divokých vôd Richard Galovič jej zablahoželali s kyticami kvetov, jej súputník Michal Martikán ju ešte raz objal. Dojatá Elena Kaliská sa za aplauzu hlavnej tribúny viackrát uklonila a ďakovala za priazeň.
„Postupom času som prišla k tomu, že tak ako bol čas prísť, tak je pomaly čas aj odísť. Nebolo to ľahké rozhodnutie,“ hovorí žena, ktorá s vodným slalomom začínala ako sedemročná v roku 1979. V úlohe pretekárky vydržala v ňom neuveriteľných 42 rokov.
„Chcela som kariéru uzavrieť iným spôsobom, štartom na majstrovstvách sveta. Žiaľ, nepodarilo sa mi dostať do reprezentácie. Aj ma to zabolelo pri srdiečku. Na druhej strane sú aj väčšie tragédie. Mladé dievčatá, ktoré prichádzajú, majú pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Ak nebudú na sebe pracovať, budú mať problémy v porovnaní so zahraničnou konkurenciou.“
Z olympijských hier, majstrovstiev sveta a majstrovstiev Európy má Kaliská dokopy 24 medailí, z toho polovicu zlatých. Prvý seniorský kov získala na európskom šampionáte 1996 v Augsburgu. V čase, keď mnohé jej súperky z posledných rokov ešte neboli na svete, jej na krk zavesili bronz. Aj posledná veľká medaila je rovnakej hodnoty, pred piatimi rokmi bola tretia na ME v Liptovskom Mikuláši.
„Každá medaila má v sebe určitú vzácnosť a cenu. Všetky úspechy si vážim. Olympijské zlaté medaily sú naj, ale neodpisujem žiaden zo získaných kovov. Šport vie byť vrtký, je to lotéria. Len poctivou prácou sa športovec dokáže dostať k vrcholným métam. Mne dlhšie trvalo, kým som dosiahla maximá. Poriadne som drela a išla za svojím cieľom. Stále som chcela byť vo svetovej špičke. Za zlomový rok považujem 2004. Dovtedy som vyhrávala kvalifikácie, ale na vrcholných fórach som v rozhodujúcich chvíľach neuspela. V Aténach na olympijských hrách sa to zlomilo. Som rada za všetko, čo som dosiahla,“ priznala.
Bola členkou zlatej generácie slovenského vodného slalomu. Spoločne s Michalom Martikánom a Hochschornerovcami sa postarala o vrcholný okamih slovenského športu. Na olympijských hrách v Pekingu v roku 2008 vybojovali tri zlaté medaily, Kaliská s Hochschornerovcami v priebehu 37 minút dve.
„Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy. Vždy existuje možnosť niečo podobné zopakovať. Nebude to však jednoduché. Peking bol aj pre mňa neuveriteľný zážitok,“ zaspomínala si.
Dlhé roky sa pohybovala vo vodnoslalomárskych kruhoch, teraz ich pomaly opúšťa. Na milovaný šport nechce zanevrieť. Čo však bude robiť po kariére, ešte prezradiť nechce. „Nebudem predbiehať. Stále jazdím, aj keď už nie na vrcholnej dráhe. Nechajte sa prekvapiť a uvidíte, kde skončím,“ hovorila tajomne vlajkonosička slovenskej výpravy na olympijských hrách v Pekingu.
Škantárovci zostávajú pri vode
V Čunove sa rozlúčili aj poslední olympijskí víťazi v disciplíne C2 mužov Ladislav a Peter Škantárovci. Obaja už dlhšie nejazdia, ani tentoraz sa neposadili do lode a s fanúšikmi sa rozlúčili z brehu. O čunovskom lúčení veľmi neuvažovali.
„Asi pred dvomi dňami sme sa dozvedeli, že by sa s nami radi rozlúčili. Privítali sme to, veď sa to konalo pred domácim publikom. Uvažovali sme o štarte v zjazde, ale menšie zdravotné komplikácie nám to neumožnili,“ povedal Peter Škantár.
Mladší z dvojice Ladislav upresnil: „Po druhej operácii kolena som tušil, že to nebude dobré. Čakal som, ako dopadne rehabilitácia. S Peťom sme sa rozhodli, že to nebudeme siliť.“
Škantárovci pôsobia ako funkcionári v Športovom centre polície (ŠCP). Peter je zároveň tréner Mateja Beňuša.
V lodi sedeli obaja bratranci už dávnejšie, Ladislav si na presný dátum nevedel spomenúť: „Priznám sa, že si ani nepamätám, ale bolo to pred operáciou. V lodi sa kľačí a moje koleno muselo byť fit. Odvtedy som v lodi nebol.“
Obaja zostanú pri vode, ich práca v ŠCP im k tomu dáva veľa príležitostí. K budúcnosti slovenského vodného slalomu Peter uviedol: „Bude to asi trvať, kým ďalšia generácia bude dosahovať výsledky, aké mali ‚Hochšíci‘, Kaliská či my. Sú tam talenty, ale treba na tom pracovať. V každom športe musí prísť k obmene. Možno to už nebude také dobré ako v minulosti, lebo ´Hochšíci´ a Martikán sú fenoméni, ale verím, že talenty, ktoré máme, sa ukážu v dobrom svetle.“
Jana Dukátová sa teší na pokojný rodinný život
Na rozdiel od svojej veľkej súperky sa o jedenásť rokov mladšia Jana Dukátová do reprezentácie dostala a mohla sa lúčiť priamo súťažnou jazdou. V semifinále K1 žien obsadila konečnú 17. priečku. Po skončení semifinálového programu jej organizátori umožnili ešte jednu jazdu. V Čunove zažila posledné súťažné dotyky s vodou.
„Bolo to nádherné, veľmi emotívne. Tá emócia, ktorú som prežívala počas rozlúčkovej jazdy, bola silnejšia ako počas môjho akéhokoľvek odjazdeného finále. Nebol tam síce tlak a adrenalín, ale bola tam veľká radosť. Mohla som sa rozlúčiť s ľuďmi, ktorí stáli viac ako dve desaťročia pri mne, niektorí aj dlhšie. Teším sa, že som sa mohla rozlúčiť v Čunove, že prišli ľudia a bolo krásne počasie,“ hovorila žena, ktorá medzinárodnú kariéru v kajaku začala v roku 2002.
Počas kariéry nazbierala na vrcholných seniorských podujatiach 23 cenných kovov, sedem zlatých. Štyrikrát vyhrala hodnotenie Svetového pohára. Dvakrát štartovala na olympijských hrách, v Londýne 2012 bola šiesta, v Riu de Janeiro 2016 skončila tesne za pódiom štvrtá.
„Spätne si uvedomujem, čo som dosiahla. Mám z úspechov veľkú radosť. Počas kariéry som vlastne nemala ani čas radovať sa. Z víťazstva som sa tešila len jeden deň, potom som sa už sústredila na ďalšie preteky. Teším sa, že som tri roky tomuto športu dominovala, z každých pretekov nosila medailu. Bola som vtedy svetová jednotka, posúvala som svetový ženský vodný slalom dopredu a určovala jeho trend. Je to pekné zrekapitulovať si to teraz. Je za mnou veľa malých víťazstiev i prehier.“
Majsterka sveta v K1 žien 2006 a historicky prvá majsterka sveta v C1 žien z roku 2010 sa už teší na pokojný život po kariére. S partnerom Róbertom Orokockým vychovávajú trojročnú dcéru a teraz sa jej chce venovať ešte viac.
„Celá rodina sme všade cestovali spolu, všetko sme podriaďovali športu. Teraz si pôjdeme s dcérou opekať špekačky, nebudem myslieť na to, či ma nejaká činnosť s ňou unaví. Niektoré veci nebudem musieť vôbec riešiť. Mať dieťa je krásna vec a som rada, že dcéra sprevádzala aj časť mojej kariéry,“ priznala Jana Dukátová.
O ďalšej budúcnosti len začína uvažovať. Na dráhu trénerky by sa však nechcela vydať. „Plnila som si detský sen 25 rokov. Teraz som otvorená všetkým cestám. Rada by som zostala pri slovenskom športe. Skôr niekde v jeho zákulisí by som rada videla svoje miesto. Môj sen bol vždy pracovať aj na olympijskom výbore. Príležitostí je veľa, uvidíme, aké prídu. Je možné, že sa vydám svojou cestou. Veľmi rada by som si v najbližšej dobe spravila masérsky kurz. Uvidím, kam ma život zaženie a čo ma bude napĺňať,“ dodala.
