Vo veku 71 rokov zomrel jeden z najslávnejších športovcov slovenskej histórie Anton Tkáč
Veľmi smutná správa pre slovenský šport sa rozletela vo štvrtok podvečer z Bratislavy. Vo veku 71 rokov po dlhotrvajúcich zdravotných problémoch zomrel jeden z najslávnejších športovcov slovenskej histórie Anton Tkáč. Rodák z Lozorna (nar. 30. marca 1951) patril niekoľko rokov k dominantným postavám svetového cyklistického šprintu.
Bývalý dráhový cyklista Slovana Bratislava a Dukly Trenčín sa v Montreale 1976 stal v šprinte olympijským víťazom, čo zároveň znamenalo aj zisk titulu majstra sveta. Prvý svetový titul získal takisto v Montreale už v roku 1974, tretí pridal na MS 1978 v Mníchove. Zo svetových šampionátov mal v zbierke ešte aj bronz v disciplíne kilometer s pevným štartom (hovorovo pevný kilometer) na MS 1970 v Leicesteri, ktorý získal vo veku len 19 rokov.
Anton Tkáč trikrát štartoval na olympijských hrách. V Mníchove 1972 po bolestivom zranení skončil trinásty na 1 km s pevným štartom a bol členom stíhacieho kvarteta ČSSR, ktoré nepostúpilo z kvalifikácie. Po olympijskom triumfe v Montreale 1976 bol v hre o medaily aj v Moskve 1980, kde v šprinte skončil štvrtý.
Za uvedené výsledky ho dva razy vyhlásili za najúspešnejšieho športovca roka v ČSSR – v rokoch 1976 a 1978.
V individuálnych olympijských disciplínach sa Anton Tkáč stal historicky len druhým slovenským trojnásobným majstrom sveta po krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi. Navyše sa mu to podarilo v najviac cenenej disciplíne dráhovej cyklistiky. Vo veľkej ankete o najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia skončil druhý práve za Nepelom.
PODROBNEJŠIE ZO ŠPORTOVÉHO ŽIVOTOPISU LEGENDY
Anton Tkáč dostal na športovej škole na Kulíškovej ulici v Bratislave všestrannú pohybovú prípravu. Vynikal vtedy v atletických šprintoch, ale napokon sa upísal cyklistike. V Slovane Bratislava začal s cestnou, ale potom prešiel k dráhovej.
Preslávil sa v šprinte, ale prvé veľké úspechy dosiahol v jazde na kilometer s pevným štartom. Na majstrovstvách sveta 1970 v anglickom Leicesteri len ako 19-ročný získal bronz. Prerušil potom vysokoškolské štúdium a narukoval do Dukly Trenčín, kde pod vedením olympionika z Ríma 1960 Dušana Škvareninu našiel lepšie tréningové podmienky.
Pred OH 1972 v Mníchove Tkáč patril k favoritom súťaže v pevnom kilometri, lenže pri tréningu v Brne dva týždne pred odchodom škaredo spadol a veľmi bolestivo si udrel bederný kĺb. Niekoľko dní sa ledva hýbal. Napriek tomu, že za týchto okolností na olympiáde štartovať nechcel, funkcionári ho donútili. S bolesťami skončil v pevnom kilometri až trinásty a po návrate ho za neúspech potrestali vyradením z reprezentácie.
Vznetlivý Tkáč vtedy cítil obrovskú krivdu a na niekoľko mesiacov prestal trénovať. Ale keď na vlastné oči videl krasokorčuliarsky triumf kamaráta zo Slovana a rovesníka Nepelu na MS 1973 v Bratislave a prežil opojné chvíle jeho víťazstva, rozhodol sa vrátiť. Hneď na druhý deň znovu sadol na bicykel. Prestal jazdiť pevný kilometer a plne sa sústredil na šprint, ktorému sa dovtedy venoval paralelne s druhou disciplínou. V šprinte mohol naplno využiť svoju výbušnosť a úžasné zrýchlenie frekvencie záberov, páčilo sa mu aj to, že v ňom veľkú úloha hrá taktika. Šprint je variabilný a nie je monotónny ako pevný kilometer.
Už v lete 1973 Tkáč vybojoval vo štvrťfinále šprintu na majstrovstvách sveta v San Sebastiane vyrovnaný súboj s roky nedostižným Francúzom Danielom Morelonom. Prehral s ním, ale hneď ďalší rok sa v Montreale stal majstrom sveta. Vo finále sa však nestretol s ním, pretože Morelon prehral už v semifinále s Kravcovom zo ZSSR. Majstrom sveta sa stal na lacnom favorite za 2400 korún, na ktorom mu po triumfe neveriaci mechanik firmy Campagnolo radšej vymenil všetky súčiastky, aby sa šampión nemusel hanbiť...
O dva roky neskôr znovu v Montreale, ale už na olympijských hrách, Tkáč v semifinále vyradil pomerom 2:1 na víťazné jazdy jedného zo spolufavoritov súťaže Geschkeho z NDR. Vo finále ho čakal šampión z OH 1968 i 1972 – Morelon. Po dvoch jazdách bol stav 1:1. V rozhodujúcej tretej Tkáč zaútočil z najstrmšieho miesta dráhy a rýchlo získal náskok, ktorý ani fenomenálny súper už nedokázal zlikvidovať. Získal olympijské zlato – prvé v histórii a dodnes jediné pre slovenského cyklistu. Znamenalo zároveň titul majstra sveta.
Hoci to už vyzeralo, že v ďalších rokoch šprint ovládnu extrémne silní pretekári z NDR, Tkáč získal v Mníchove 1978 titul majstra sveta aj do tretice. Pritom postupne zdolal všetkých troch borcov z NDR: Hesslicha, Dreschera a vo finále aj Raascha! Znovu sa stal majstrom sveta. Takisto tri svetové tituly získal o veľa rokov neskôr v cestných pretekoch s hromadným štartom Peter Sagan. Kariéru ukončil po OH 1980 v Moskve, kde bol štvrtý.
Z PRETEKÁRA TRÉNER I FUNKCIONÁR
Po skončení pretekárskej kariéry Anton Tkáč pôsobil trénersky v Dukle Trenčín a trinásť rokov viedol ako reprezentačný tréner československých šprintérov. Po roku 1989 začal podnikať. Neskôr bol šéf športu na ministerstve obrany SR. V rokoch 2001 – 2011 viedol Slovenský zväz cyklistiky.
Dlhší čas bol aj na čele Slovenskej asociácie olympionikov a Nadácie Slovenského olympijského výboru (SOV). Dve funkčné obdobia bol členom výkonného výboru SOV.
V roku 2003 mu Medzinárodný olympijský výbor udelil výročnú trofej “Šport a výnimočnosť”. Bol držiteľom Zlatých kruhov SOV.
V tomto roku podstúpil operáciu srdca, ale jeho zdravotný stav sa postupne stále komplikoval.
Slovenský olympijský a športový výbor vyjadruje hlbokú sústrasť rodine a blízkym Antona Tkáča. Česť jeho pamiatke!