Výbušnosť a mrštnosť dotiahla BORISA MAKOJEVA na olympijské hry
Keby jeho zápasnícke inštinkty na žinenke boli také pomalé, ako jeho rozprávanie, veľa by toho nevyhral. Lenže flegmatický hovorený prejav strieda na žinenke výbušnosť a mrštnosť. Tá dotiahla voľnoštýliara Borisa Makojeva prvý raz v kariére na olympijské hry.
V našom časopise OLYMPIC.sk jar/leto 2021, ktorý vyšiel v prvej júlovej dekáde, Borisa Makojeva predstavil Ivor Lehoťan.
V Rusku by zrejme nemal šancu bojovať o olympijské hry. V slovenskom drese mal väčšiu. Prvý raz to naznačil na majstrovstvách sveta 2017, keď ešte bez slovenského občianstva (pretože podľa svetových zápasníckych pravidiel možno štartovať za novú krajinu, hoci aj na MS, na trvalý pobyt), pozitívne šokoval striebornou medailou. Dotkol sa vtedy lohyňovských výšin.
Prišli však aj nezdary rodáka z ruského Osetska, konkrétne z Čikoly. Odtiaľ pochádza aj účastník atlantskej olympiády, zápasník s podobným životným príbehom ako má Makojev, Rodion Kertanti. Taktiež naturalizovaný Slovák.
„Doma v Čikole ma môj otec Achsarbek bral na zápasnícky tréning odvtedy, ako som začal chodiť,“ rozpomína sa Makojev na svoje začiatky. „Hral som sa na žinenke v rohu telocvične a páčilo sa mi, ako chlapi zápasili. V našom kraji máme zápasenie v krvi. Bola to stará hala. V roku 2008 ju zrekonštruovali a do mojich 17 rokov som tam trénoval. Potom som išiel na päť rokov do Vladikavkazu, ktorý je vzdialený 60 km. Vyštudoval som medzitým dve vysoké školy, telovýchovnú a ekonomickú. Potom som začal zápasiť za CSKA Moskva, do Moskvy som sa aj presťahoval.“
NA SLOVENSKU PRVÝ RAZ UŽ PRED 9 ROKMI
V decembri 2015 prišli na sústredenie slovenskí zápasníci do Osetska a s nimi reprezentačný tréner Rodion Kertanti, bývalý sused z Čikoly. „Zavolal ma na kávu. Pri nej mi povedal, že je možnosť ísť zápasiť za Slovensko. Ja som už na Slovensku predtým štartoval: v roku 2012 v extralige za Dunajplavbu Bratislava. Po jeho ponuke sme sa o tom rozprávali s mojím otcom. Viem, že do ruskej reprezentácie by to pre mňa išlo ťažko. Dostal som vízum a v roku 2016 som prišiel na Slovensko. Zoznámil som sa s Karolom Múčkom, býval som uňho v Partizánskom a zápasil som za Olymp. Veľmi mi pomáhal. V decembri 2016 som už mal trvalý pobyt na Slovensku.“
Pred štartom za Slovensko ešte musel počkať na súhlas ruského zväzu. Na prvom turnaji v Bulharsku v roku 2017 vyhral dva súboje a tretí prehral 0:10 na body. „Potom som prehral na ME dvakrát a vznikli otázniky na zväze, čo je to za pretekár. Tréneri Kertanti a Múčka mi hovorili, aby som si z toho nič nerobil a podporovali ma. Svoju kvalitu som ukázal na MS v Paríži,“ spomína.
BORIS MAKOJEV
Nar. 22. januára 1993 v Čikole (Rus.) ● Člen ZK 1904 Košice a Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica ● Tréner: Erik Cap ● Najväčšie úspechy: 2. na MS 2017, 3. na ME 2020, 2. na svetovej olympijskej kvalifikácii 2021 ● Prvá účasť na OH, v Tokiu nastúpi v zápasení voľným štýlom v kategórii do 86 kg
DLHÝ BOJ O TOKIO
Nasledoval pekný výkon aj na MS 2018, ale prišli aj zranenia, nedorozumenia medzi Kertantim a zväzom, zväzom a Olympom Partizánske. Makojev sa sťahoval do Košíc, kde mu poskytli útočisko v ZK 1904. Už vtedy sa v súvislosti s ním často hovorilo o OH, ale reálne kontúry to mohlo nadobúdať až od decembra 2018, keď mu udelili slovenské občianstvo. Lenže neuspel v olympijskej kategórii na MS 2019 v Nur-Sultane - skončil až na 24. mieste – čo bola prvá príležitosť na postup na OH 2020. Vydarili sa mu však februárové ME 2020. Potom svet uzamkla pandémia koronavírusu.
Európsku i svetovú kvalifikáciu posunuli na jar 2021. Medzi turnaje v Budapešti a Sofii vsunuli majstrovstvá Európy vo Varšave. V Budapešti na potreboval na zisk miestenky finále, v semifinále bojoval s Turkom Göcenom a prehral 6:16. Sklamanie! Slabou náplasťou bolo, že zdolal v boji o 3. miesto Askarova z Azerbajdžanu (7:5).
Potom prišli ME vo Varšave. Makojev ako obhajca bronzu z predchádzajúcich ME skončil piaty do 86 kg. Dostal sa však pod tlak. V neolympijskej kategórii do 79 kg získal titul majstra Európy pre Slovensko Achsarbek Gulajev.
DOSTAL PREDNOSŤ PRED MAJSTROM EURÓPY
„Voľba, kto bude štartovať v olympijskej kategórii do 86 kg na svetovej kvalifikácii v Sofii, bude na reprezentačnom trénerovi Erikovi Capovi,“ vravel po ME 2021 prezident slovenského zápasenia Ján Karšňák pre TASR. „Ja si však nemyslím, že by 79-kilový zápasník mohol ísť na podujatie ako OH v kategórii do 86 kg.“
Napokon bol v nominácii na májovú svetovú kvalifikáciu v Sofii Makojev. Gulajev bol pripravený na záskok, ak by sa počas dvoch týždňov od konca ME vo Varšave po turnaj v Sofii Makojev zranil. Nestalo a Makojev cestoval spolu s majstrom Európy Tajmurazom Salkazanovom do Sofie. Na letisko do Viedne ho viezol bývalý tréner Kertanti a prízvukoval mu: „Boris, v Sofii to už dáš.“
K žinenke chodil na Makojevove súboje v Sofii jeho otec Achsarbek. Jeho prítomnosť podporil aj tréner Cap. Vízum do Bulharska dostal tatko Makojev deň pred odletom. Boli to nervy, ale vyšlo to. Skončilo sa dlhé čakanie slovenského zápasenia na vystúpenie na olympijskej žinenke. Naposledy na nej bojoval na OH 2008 David Musuľbes a získal striebornú medailu.
Z každej hmotnostnej kategórie postupovali iba dvaja najlepší. V osemfinále 28-ročný Makojev zdolal Fína Heina 2:1 na body. Vo štvrťfinále s fyzicky silným Kubáncom Torreblancom prehrával 1:2, ale počkal si na jeden útok a v záverečných sekundách rozhodol o postupe – 4:2. V semifinále, v kľúčovom súboji o olympiádu, prehrával s Abakarovom z Azerbajdžanu 0:4 (!). Dlhoruký Azerbajdžanec mu chcel vrátiť prehru z Budapešti, ale Makojev vyrovnal a po remízovej koncovke rozhodlo to, že spravil poslednú bodovanú akciu. Na finále proti Japoncovi Takatanimu nenastúpil. Nemusel. Tokijskú letenku mal istú a tak načo dráždiť unavené svalstvo pokúšaním zranenia?
ROZHODUJÚCI ÚTOK SI CHYSTAL DVE MINÚTY
„Bol to dosť ťažko vybojovaný postup,“ vravel vicemajster sveta 2017 Makojev. „Potrápil ma už tvrdý a silný Fín. Nadupaný bol aj Kubánec vo štvrťfinále. Ruky mal také hrubé ako ja nohy. Vedel som, že musím postúpiť cez jeden útok. Pripravoval som si ho asi dve minúty. Rozhodujúci boj s Abakarovom bol náročný. On sa poučil z prehry v Budapešti. Do začiatku dal všetko, ale na konci nevládal, a preto som vyrovnal. Päť sekúnd pred koncom som takmer vyšliapol mimo žinenku, čo by ma obralo o všetko. Ale ustál som to!“
Makojev bol taký rozrušený z úspechu, že nespal celú noc. „Chcem sa poďakovať Slovenskému zápasníckemu zväzu. Vďaka patrí aj môjmu košickému klubu, Dukle, trénerovi Erikovi Capovi i Kertantimu. Za veľa vďačím aj môjmu otcovi Achsarbekovi. Po radosti som bol smutný, že to v kvalifikácii nevyšlo kamarátovi Salkazanovovi. Dvom by nám v Tokiu bolo ľahšie. Keď on prehral v semifinále, povedal som si, že ja musím zabrať, lebo jedna miestenka je lepšia ako žiadna,“ vyznával sa.
