Vzťahy Čechov a Slovákov sú historicky najlepšie, hovorí exkluzívne pre Olympic.sk predseda Českého olympijského výboru a člen MOV Jiří Kejval
BRATISLAVA 2. decembra (SOV) – Šiesteho decembra vydá Slovenský olympijský výbor (SOV) ďalšie číslo svojho časopiseckého magazínu, ktorý vychádza dvakrát do roka – OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018. Ako upútavky postupne zverejňujeme niektoré články z obsahu čísla. Tretím z nich je rozhovor s predsedom Českého olympijského výboru (ČOV), členom Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Jiřím Kejvalom. V Prahe sa s ním exkluzívne pre Olympic.sk zhováral špičkový český športový novinár Tomáš Macek.
Bol československý reprezentant vo veslovaní a je veľmi úspešný podnikateľ. Už šesť rokov stojí dnes 51-ročný Jiří Kejval na čele Českého olympijského výboru. Od februára 2018 je členom Medzinárodného olympijského výboru (MOV) a je aj v exekutíve Svetovej antidopingovej agentúry (WADA). Tém na rozhovor s ním sa teda ponúkalo dostatok.
V MOV POZORUJE, AKO SA DÁ SKĹBIŤ ŠTYRI FENOMÉNY
Už vás MOV za ten necelý rok niečím prekvapil?
„Vo funkcii môžem byť do sedemdesiatky, takže mám ešte 19 rokov čas. Zatiaľ sa hlavne rozhliadam a učím. Nechcem vynášať zásadné súdy. Je to obrovská organizácia s obrovským dosahom – nielen športovým, ale aj ekonomickým, politickým a morálnym. Pričom tieto štyri fenomény idú často proti sebe. Pozorujem, ako sa v ich MOV darí ,skĺbiť´ a kde ležia prípustné hranice. Napríklad kde je komercia vhodná a kde už vzhľadom na etické princípy naopak zlá.“
Ide občas o veľké umenie kompromisu?
„Nepochybne. Avšak výhodou MOV je, že za 124 rokov existencie si utvoril nejaké morálne zásady – jednak definované v Olympijskej charte a jednak nepísané. Snažím sa k nim pristupovať s veľkou pokorou. Dnes síce sú tendencie robiť politiku, ktorá sa páči v určitej dobe, aby boli sponzori, politici aj médiá spokojní, ale pokiaľ vidíte, že taká politika by nebola prospešná pre svetový šport, musíte sa vydať inou cestou. Aj keď viete, že bude veľmi kritizovaná.“
NEMÔŽEME ODPÍSAŤ ĎALŠIU GENERÁCIU ŠPORTOVCOV Z RUSKA
Máte príklad?
„Trebárs z mojej práce v exekutíve WADA. Tá sa nedávno rozhodla podmienečne vrátiť ruských športovcov do hry.“
Čo ju viedlo k takémuto rozhodnutiu?
„Vychádzali sme aj z toho, že princíp športu je postavený na tom, že všetkých 206 NOV združených v olympijskom hnutí sa napriek obrovským kultúrnym a politickýcm rozdielom snažíme dávať dohromady. Hľadáme veci, ktoré nás spájajú. V politike sa zase veľmi často hľadajú veci, ktoré krajiny rozdeľujú.“
Vzhľadom na šírku ruských dopingových prehreškov sa napriek tomu ozývajú početné hlasy, že trest v podobe zákazu použitia štátnej vlajky a hymny by mal trvať aj naďalej. Aké sú teda vaše protiargumenty?
„V Rusku sa niečo stalo. Išlo o dopingové kauzy z roku 2014. Odvtedy prešlo už takmer päť rokov. Prichádza nová generácia ruských športovcov, ktorá by nemala pykať za konanie predchádzajúcej generácie. Zaslúži si dostať príležitosť – ale pri oveľa prísnejších kontrolách, než majú športovci z iných krajín. To je podľa mňa cesta, hoci o správnej chvíli i o forme odvolania sankcií sa dá diskutovať.“
Veríte, že sankcie Rusov zmenili? Veď aj na ZOH v Pjongčangu dávali opakovane najavo, aký je ich trest nespravodlivý. Neukázali prakticky žiadnu reflexiu chýb.
„V tom máte pravdu. Ale nedostatok pokory, napríklad voči verdiktu rozhodcov, vidíte aj skoro v každom futbalovom zápase. Napriek tomu zastávam názor, že nemôžeme odpísať ďalšiu generáciu športovcov z Ruska.“
Aj v súvislosti s ruskou kauzou sa znovu potvrdilo, že dávna vízia MOV o úplnom oddelení športu od politiky je dnes už celkom nereálna, však?
„Preto sa nedávno aj mierne upravovala Olympijská charta. Pôvodne sa v nej uvádzalo, že MOV je nepolitická organizácia, teraz sa to slovo zmenilo na apolitická. Môže to vyzerať rovnako, ale drobný rozdiel v tom je. V čase, keď sa politika prelína všetkým, logicky nemôžeme byť nepolitickí. Preto je vhodnejší výraz apolitický. K tomu patrí aj ďalšie predsavzatie, že pre MOV je neprijateľný extrémizmus či rasizmus, a naopak, že dôležitá je sloboda vierovyznania.“
AKO ĎALEJ S OLYMPIÁDAMI? PREČO KLESÁ ZÁUJEM O ORGANIZÁCIU?
Veľkou témou olympijského hnutia v súčasnosti je výrazne sa znižujúci počet kandidátov na usporiadanie olympijských hier. Žiaľ, stále sa opakuje, že európske, ale aj americké mestá sa vzdávajú kandidatúr v dôsledku výsledkov referend a nedostatočnej podpory obyvateľov. Prečo sa Európa tak veľmi bojí olympiád?
„V Buenos Aires som sa v októbri zúčastnil na fóre MOV Olympizmus v akcii. MOV tam okrem iných pozval odborníkov na túto problematiku, ale aj zásadných odporcov olympiád vrátane Chrisa Dempseyho, ktorý viedol ťaženie proti OH 2028 v Bostone. Zistil som, že takíto ľudia ani nechcú počuť reálne argumenty v prospech hier. Majú svoju mantru, že trojtýždňovú párty nemožno platiť z verejných peňazí – a bodka. Žiadne argumenty nepripúšťajú, nie sú ochotní viesť akúkoľvek diskusiu.“
Ani o tom, že dobre zorganizované hry môžu výrazne pomôcť zlepšeniu infraštruktúry miest – a bez toho, že by boli stratové?
„Vedľa pána Dempseyho sedeli šéf organizačného výboru ZOH 2010 vo Vancouvri a šéf exekutívy OH 2012 v Londýne Paul Deighton. Obidve tieto hry sa skončili
Inými slovami: neodložiteľný termín olympijských hier pomáha k tomu, aby sa užitočné veci robili rýchlejšie?
„To sa netýka len olympiád, ale úplne všetkého. Napríklad u nás opravy diaľnice D1 Praha – Brno, ktorá trvá už desať rokov a ktovie, koľko ešte potrvá. Žiaľ, demokracia v Európe dospela do štádia, že akákoľvek vec, vychádzajúca z iného než každodenného života, je problém. To sa týka aj olympijských kandidatúr. Pritom Agenda 2020 MOV priamo napovedá, ako majú teraz olympiády fungovať, aby z nich mestá ťažili, a nie strácali. V Paríži sa organizátori OH 2024 podľa toho riadia. Ich šéf Tony Estanguet mi hovoril, že využijú 94 percent existujúcich športovísk. A Agenda 2020 by pomohla aj Štokholmu, ak by získal ZOH 2026. Mali by problém s výstavbou drahého toboganu, v návrhu preto je, aby sa súťaže sánkarov, bobistov a skeletonistov odohrali na existujúcej dráhe v lotyšskej Sigulde.“
Roztrieštenie doteraz relatívne kompaktných olympiád by vám neprekážalo?
„Už tohtoročné spoločné majstrovstvá Európy vo viacerých športoch v Glasgowe a v Berlíne ukázali, že usporiadanie významného podujatia na dvoch vzdialenejších miestach je možné. Samozrejme, nie je to fajn pre športovcov. Ďaleko lepšie je mať jednu olympijskú dedinu blízko pri športoviskách, v ktorej sú všetci pohromade. Ale čo potom s tými športoviskami? Kompaktné hry si môžu dovoliť veĺkomestá, ktoré tie stavby aj po hrách využijú. Ale väčšina miest si takýto luxus dovoliť nemôže.“
Navyše v televíznych prenosoch, ktoré sú pre MOV aj pre divákov kľúčové, roztrieštenosť hier vlastne nikto príliš nezbadá...
„Presne tak. Na mieste vidia zimné hry dva milióny ľudí, pri obrazovkách a v digitálnych médiách miliardy. Ale utvoriť olympijskú atmosféru na mieste je určite dôležité, to je podmienka.“
Odporcom hier nahráva aj aktuálny príklad Tokia, kde sa náklady na OH 2020 v porovnaní s pôvodným rozpočtom znovu výrazne zvýšia.
„Celý život sa živím biznisom. Olympizmu sa venujem zadarmo, pretože ma baví a chcem spraviť niečo pre národ. Biznisu však určite rozumiem. Náklady v ňom nie sú parameter. Parameter je rozdiel medzi nákladmi a výnosmi. Áno, každé hry sa predražia – už len preto, že ich plánujete sedem rokov vopred a za ten čas máte infláciu minimálne 15 alebo 20 percent.“
To isté sa dialo aj v Londýne...
„...A napriek tomu zarobili štyri miliardy libier, čo potvrdili štyri nezávislé posudky od renomovaných spoločností. Všetky konštatovali, že Londýn na hrách zarobil. Veci sa často vytrhávajú z kontextu. Že sa zvýšili náklady, neznamená vôbec nič. To je bezobsažná informácia. V podnikaní hovorím jedno – šetrením nikto nezbohatol. Otázka znie, do čoho vkladáte náklady a akým spôsobom sa vám vrátia. Zajace sa zratúvajú až po poľovačke. Takže vždy by som si počkal až na celkový výsledok.“
V čom teda vidíte hlavnú príčinu, že mnohé kandidujúce mestá nie sú schopné presvedčiť vlastných obyvateľov, že usporiadanie hier by im prospelo?
„Pýtal som sa kolegov z Rakúska, na čom stroskotala kandidatúra Innsbrucku na ZOH. Hovorili mi, že najväčší problém bol v tom, že ľuďom v tom regióne sa žije až príliš dobre. Hotelieri majú na tri roky vopred dohodnutých hostí. A hry by im ten pravidelný kalendár narušili. Majú strach, že by im poškodili aj vzťahy s klientmi, ktorí by sa im už nemuseli vrátiť.“
Takže svojím protiolympijským zmýšlaním infikujú aj ostatné miestne obyvateľstvo?
„Tam každý niečo vlastní. V podstate každý je so súčasným stavom spokojný. Úplne iná situácia bola v Pjongčangu, kam nikto necestoval, išlo o neznámu lokalitu. Pre nich bolo atraktívne a zaujímavé predstaviť sa celému svetu.“
OLYMPIJSKÉ HRY V ČESKU ALEBO NA SLOVENSKU?
„Keby na opravy D1 bol stanovený nekompromisný termín dokončenia do 31. 12. 2020, tak som presvedčený, že by bola hotová. Takí neschopní v Česku nie sme, aby sme to nezvládli. Ale keďže neexistuje žiadny konkrétny termín, príslušným úradníkom je v podstate jedno, kedy to bude. Dodávatelia si možno aj dosť pochvaľujú, že majú prácu na dlhší čas. Pokiaľ má niečo jednoznačný pevný termín, urobí sa všetko, aby sa to stihlo. Pretože technicky to je veľmi dobre zvládnuteľné.“
Myslíte tým aj olympijské hry v Česku alebo na Slovensku?
„Vždy ma majú za blázna, keď o tom hovorím, tak sa snažím tejto téme vyhýbať. Ale som presvedčený, že v rozumnom časovom horizonte sa čokoľvek dá zvládnuť u nás, aj na Slovensku. Ale základ je chcieť a mať vôľu.“
ZMENY OLYMPIJSKÉHO PROGRAMU, MIGRÁCIA A RODOVÁ ROVNOSŤ
Veľa sa v poslednom čase hovorí aj o programe hier. Zásah doň v podobe zaradenia piatich dočasných športových športov na OH 2020 v Tokiu bol pomerne dramatický. Ide o dobrý krok?
„Takisto vychádza z Agendy 2020. Časy sa menia a olympijské hry, pokiaľ chcú zostať udržateľné, sa musia meniť s nimi. Preto prichádzajú nové športy a disciplíny. Som presvedčený, že niektoré z nich sa nepresadia a ukáže sa, že išlo o krok vedľa. Ale niektoré sa uchytia. Nedávno som sa rozprával s predsedom Medzinárodnej federácie športového lezenia a v prípade tohto odvetvia som presvedčený, že má olympijskú budúcnosť. Jeho športovisko sa dá ľahko inštalovať, priebeh súťaže je zábavný, pravidlá ľahko pochopiteľné aj pre laikov a výkony sú obdivuhodné. Naopak, športy ako surfing sú organizačne veľmi náročné a nie každé usporiadateľské mesto bude mať pre ne vhodnú lokalitu.“
Ale nemyslíte si, že expanzia málo známych športov i vytváranie ďalších umelých disciplín, ako sú napríklad súťaže družstiev sánkarov a krasokorčuliarov, môžu viesť aj k devalvácii hodnoty olympijských medailí?
„Mohlo by sa to tak javiť. Na ZOH sa počet medailových kolekcií od roku 1994 dokonca zdvojnásobil. Ale zároveň sa zvýšila konkurencia. V minulosti sa na hrách zúčastňovalo menej krajín. Napríklad vo veslovaní mohli v minulosti získať medaily športovci tak z 10 – 15 krajín, teraz ich môže byť až do 50. Na tom sa podieľa aj olympijská migrácia športovcov.“
A tá sa vám pozdáva?
„Nie. Niekoľkých takýchto migrantov som sa pýtal, aký je to pocit stáť na stupni víťazov a počúvať hymnu, ku ktorej nemajú žiadny vzťah. Jeden zo základných princípov športu, reprezentácie a vlastnenectva býva v takýchto prípadoch opomenutý.“
Zosilňuje sa aj snaha MOV o rodovú rovnosť. Je to nutné? V niektorých športoch to pôsobí až neprirodzene. Navyše v mnohých športoch je konkurencia v ženských kategóriách výrazne nižšia, než u mužov.
„V mnohých prípadoch táto snaha predstavuje dobrý krok. Dnes to možno vyzerá neuveriteľne, ale veslovanie malo ženské disciplíny prvý raz až na OH 1976. Pritom medzi deťmi je dnes u nás počet chlapcov a dievčat v tomto športe vyrovnaný. A v anglosaských krajinách na univerzitách dokonca dievčat vesluje viac, ako chlapcov. V niektorých športoch snaha o rodovú vyváženosť môže fungovať, aj keď niektorí tradicionalisti to samozrejme nesú ťažko. Sú však aj športy, hlavne tie agresívnejšie, kde je to na zváženie. Myslím si, že keď sa snaha o rovnoprávnosť snaží vychýliť veci viac z mužského do ženského sveta, občas to kyvadlo prejde cez rozumnú hranicu. Možno teraz sme práve v tejto situácii. Ale to prináša doba.“
POHĽAD DO ČESKEJ OLYMPIJSKEJ „KUCHYNE“
Prejdime teraz k Českému olympijskému výboru. Ak by ste mali zhodnotiť svoju doterajšiu éru ako jeho predsedu, na čo ste najviac hrdý?
„Pre mňa je strašne ťažké hodnotiť seba samého. Stále som pri rozrobenej práci a neviem, ako sa vyvinie. Snažím sa o nové, inovatívne veci. Snažím sa náš šport do určitej miery profesionalizovať - v tom zmysle, že veci sa tu budú robiť naozaj, a nie len napoly, a všetko bude mať nejaký smer a cieľ.“
Počínajúc starostlivosťou o mládež a trénerov a končiac napríklad vašou obľúbenou témou šport a umenie?
„Presne tak. Pre mňa je vždy najväčším ocenením pochvala od ľudí, ktorých si naozaj vážim. Milujem spolupracovať s takými, ktorí majú tú najvyššiu ambíciu a jasne povedia: Chcem byť olympijský víťaz. Ale jednoznačne najviac ma na tom zaujíma tá cesta. Stať sa olympijským víťazom je dosť o šťastí. O tom, že nie ste zranený, že vám forma vyjde raz za štyri roky v deň D a hodinu H. Avšak tá cesta, odhodlanie, ,drajv´ - to sú veci, ktoré mi úžasne imponujú. Bez ohľadu na to, či ide o šport, vedu, umenie alebo o vychovávanie vlastných detí. Mám rád ľudí, ktorí nechodia cez vychodené cestičky a snažia sa dosiahnuť dokonalosť. S takými rád pracujem. A keď niekto z nich ocení moju prácu, úžasne ma to nabíja energiou.“
Zviditeľnili ste sa, keď ste na českej a potom aj na medzinárodnej úrovni uviedli do života olympijské parky. Zároveň ste však čelili kritike, kto ich platí a koľko stoja. Bolo to pre vás zložité?
„Ešte stále je. Tieto festivaly majú však pre mňa jednu základnú myšlienku, z ktorej vychádzam: Olympiáda je úžasná vec, z môjho pohľadu najväčšie a najkrajšie podujatie na svete. Ľudia sa na ňom neohovárajú, sú k sebe priateľskí a snažia sa súťažiť férovým spôsobom. Keď sa pozriete večer na Televízne noviny, ako tam na seba všetci nadávajú, a potom vidíte olympiádu, jej atmosféra je naozaj nádherná.“
Taká trojtýždňová bublina celkom ideálneho sveta? Teda pokiaľ si odmyslíme doping a občas prehnanú komerciu...?
„Iste. všetko má samozrejme aj svoje tienisté stránky. Ale olympijská atmosféra sa podobá trebárs aj novembru 1989, keď si ľudia vo dverách dávali navzájhom prednosť a boli na seba milí. Ľudia sa jednoducho majú radi. A my sme si povedali, že by sa táto olympijská atmosféra dala preniesť od nejakého mesta u nás v podobe Olympijského parku. Myslím si, že sa to naozaj vydarilo a funguje to, čo pochopili aj v Lausanne. Teraz je dôležité preniesť túto myšlienku aj do jednotlivých krajín.“
Čo vás naopak mrzí, že sa nepodarilo? České športové prostredie, žiaľ, jednotné stále nie je...
„Existujúca situácia, policajné vyšetrovanie a vzťahy v našom športovom prostredí ma rozhodne mrzia. Najnešťastnejšie sa mi u nás zdajú byť rôzne politické šarvátky a desiatky nových politických subjektov, ktoré sa z princípu vymedzujú voči iným subjektom. To všetko sa potom prostredníctvom vrcholnej politiky prenáša aj do športového sveta a zložito sa rieši. Situácia nikdy nebude ideálna, pretože šport nežije oddelene od reálneho sveta. Ale súčasná atmosféra nedôvery je pre nás veľmi nepríjemná. Dnes sa pociťuje, že každý, kto vykonáva nejakú funkciu, pri tom nejakým spôsobom podvádza. Tým sa zmazáva rozdiel medzi slušným človekom a podvodníkom. A to, žiaľ, podporuje názor našich morálne neukotvených občanov, že podvádzať je normálne. Takáto atmosféra zvýšeniu morálky nepomáha.“
SO SLOVÁKMI BOLO AJ JE FAJN
Pristavme sa na záver pri olympijských vzťahoch Česka a Slovenska. Ako veslár ste zažili ešte federálnu reprezentáciu. Ako na ňu spomínate?
„Skvele. V reprezentácii sme mali zo Slovenska chlapcov, ktorí väčšinou trénovali na Dunaji. A ten je špecifický tým, že je na ňom väčšinou silný prúd, čo príliš neprospieva technike, ale o to viac musíte byť tvrdošijný. Najmä na jar, keď bola veľká voda, nám kolegovia zo Slovenska rozprávali: ,Tréning prebieha tak, že nastúpime na vodu a celý tréning veslujeme veľmi intenzívne, aby sme mohli zase pristáť a dohnali, ako nás zniesla boda, keď sme si nasadzovali veslá. Tí chlapci boli výborní kamaráti, obrovskí bojovníci a veľkí ,srdciari´. Bolo s nimi naozaj fajn.“
Aké sú dnešné športové vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi?
„Povedal by som, že historicky najlepšie. Na všetkých akciách všetci držíme palce Slovákom – nepoznám
Aj súčasná spolupráca Českého a Slovenského olympijského výboru sú na vysokej úrovni?
„Vždy bola. Navzájom sa navštevujeme, kolegovia zo Slovenska boli v Prahe na oslavách 100 rokov československého športu, my u nich na oslavách 25 rokov SOV. Raz či dva razy ročne sa stretávame aj na polceste v Brne. Jediná vec, o ktorej sa stále dohovárame a ktorá sa nám nedarí, je utvorenie spoločného česko-slovenského domu na olympiáde. Vždy sa to na niečom zasekne. Najčastejšie na partneroch našich olympijských výborov, ktorí potom navzájom neladia.“
Skúste si na záver zaspomínať: ktorý výkon slovenského športovca vám najviac utkvel v pamäti?
„Napadá mi Jožo Pribilinec. Nedávno som sa s ním stretol na Pražskom hrade, je fajn, stále taký veľký športovec. A potom aj Ján Svorada. Bol som jeho veľký fanúšik, či už víťazil najprv ako Slovák alebo potom ako český reprezentant.“
(medzititutlky redakcia)
