Calgary 1988
V roku 1988 štvrtý raz zavítali zimné olympijské hry na americký kontinent, ale premiérovo do Kanady. Bolo to v tejto krajine spojené trochu s obavami, pretože letné OH 1976 v Montreale sa skončili veľkým finančným deficitom. Calgary, metropola provincie Alberta, však pripravilo svieže a pútavé hry na vysokej úrovni. Aj ich finančný výsledok bol podstatne lepší ako montrealský, k čomu prispel obrovský nárast poplatkov za predaj televíznych vysielacích práv a rozloženie olympijského programu do väčšieho počtu dní – z dovtedajších dvanástich dní sa dĺžka trvania ZOH predĺžila na súčasných šestnásť. Z toho vyplynuli väčšie príjmy. Usporiadateľskú krajinu však napriek veľkej a úspešnej olympijskej tradícii mohla mrzieť rovnako paradoxná bilancia jej výpravy ako na letných hrách v Montreale – nepodarilo sa jej získať ani jednu zlatú medailu... Celková účasť sa v porovnaní s predošlými ZOH výrazne zvýšila, počet samotných mužov medzi športovcami prvý raz prevýšil tisícku.
Calgarské hry však mali aj svoje horšie stránky. Viaceré športoviská boli poriadne ďaleko od centra hier, čo spôsobovalo problémy s dopravou. Okrem toho hry sa stávali čoraz viac televíznou záležitosťou, takže časový rozvrh súťaží sa viac než potrebám športovcov prispôsoboval záujmom televíznych spoločností. Ešte podstatne väčšie ťažkosti spôsobili rozmary počasia. Športovcov i návštevníkov hier sužovali silné mrazy, ale azda ešte viac mohutný vietor. Ten najviac prekážal skokanom na lyžiach a zjazdárom. Ich súťaže museli viackrát preložiť, takže anglickú skratku zimných olympiád (OWG) mnohí novinári začali obrazne prekladať ako Olympic Wind Games – teda olympijské veterné hry.
Nikto netušil, že Calgary vidí posledné zimné olympijské hry s dominanciou krajín vtedajšieho sovietskeho bloku. Najúspešnejšou výpravou sa v medailovom i bodovom hodnotení presvedčivo stala sovietska pred výpravou NDR. Hviezdami prvej bola bežkyňa Tamara Tichonovová a hokejisti, ktorí sa opäť vrátili na trón. Esami NDR zase boli Frank-Peter Roetsch, prvý biatlonista, ktorý na ZOH vyhral obe individuálne disciplíny, a hlavne krasokorčuliarka Katarina Wittová. Očarujúca korčuliarska diva obhájila svoje prvenstvo zo Sarajeva. Vo voľných jazdách došlo k paradoxnej situácii, keď si Wittová i jej predpokladaná najväčšia súperka Debbie Thomasová z USA vybrali rovnakú hudbu – Bizetovu Carmen. Nemka zvládla psychické nároky súťaže lepšie a vyhrala, keď Američanku predstihla ešte aj domáca Elizabeth Manleyová.
Treťou najúspešnejšou krajinou ZOH 1988 sa stalo Švajčiarsko, predovšetkým vďaka úspechom v zjazdovom lyžovaní. V ňom sa Vreni Schneiderová blysla víťazstvami v slalome i obrovskom slalome. Rovnaké double ako ona dosiahol aj Talian Alberto Tomba, ktorý sa vďaka svojej charizme a imidžu milovníka života stal jednou z najoslavovanejších hviezd ZOH 1988. Ďalším velikánom bol švédsky bežec na lyžiach Gunde Svan, ktorý takisto ako v Sarajeve získal dve zlaté medaily. Ich všetkých však úspešnosťou ešte predčili dvaja trojnásobní šampióni – holandská rýchlokorčuliarka Yvonne van Gennipová a najmä fínsky skokan na lyžiach Matti Nykänen. Fínsky skokanský zázrak nielenže vyhral na oboch mostíkoch, ale bol aj členom víťazného družstva.
Pozoruhodnou postavou bola aj rýchlokorčuliarka Christa Rothenburgerová z NDR. V Calgary vyhrala na 1000 m a na 500 m bola druhá, ale to od nej nebolo pod piatimi kruhmi v tom roku všetko. Na letných OH v Soule získala striebro v cyklistickom šprinte! Je dodnes jedinou športovkyňou, ktorá si v jednom roku vybojovala medailu na letných aj zimných olympijských hrách,
Tímové súťaže mali v Calgary premiéru nielen v skokoch na lyžiach, ale aj v severskej kombinácii. Okrem toho sa počet zjazdárskych disciplín rozšíril zo šiestich na desať. Pribudli superobrovské slalomy mužov i žien a do olympijského programu sa po desaťročiach vrátila alpská kombinácia. Celkový počet súťaží sa v porovnaní so Sarajevom týmto zvýšil razom z 39 na 46, čo predznačilo budúci búrlivý vývoj v tomto smere. Juan Antonio Samaranch, ktorý sa stal prezidentom MOV v roku 1980, otvoril zimným olympijským hrám cestu k rozmachu. Zaraďovanie nových disciplín a čoskoro aj nových športov do programu ZOH, ako aj finančné príspevky MOV na účasť aspoň symbolického počtu športovcov rýchlo zvyšovali počet účastníckych krajín aj športovcov na bielych olympiádach.
Výprava ČSSR získala v Calgary tri medaily. Striebro si vybojovala bežecká štafeta mužov na 4x10 km aj skokan na lyžiach Pavel Ploc. Bronz si na strednom mostíku vyskákal Jiří Malec, jeden z priekopníkov nového V-štýlu, ktorý onedlho ovládol dianie na svetových mostíkoch. Zo slovenských športovcov sa individuálne najviac presadili zjazdári. Peter Jurko piatym miestom v kombinácii vyrovnal dovtedajšie sarajevské alpské maximum Gantnerovej-Šoltýsovej, Lucia Medzihradská skončila v rovnakej disciplíne šiesta. Pritom v zjazde očividne siahala na medailu, pretože na poslednom medzičase bola štvrtá a mala najvyššiu momentálnu rýchlosť. Pri poslednom skoku ju však rozhodilo a po chybe klesla až na desiate miesto.
V hokejovom turnaji družstvo ČSSR, v ktorom boli aj štyria Slováci – obranca Mojmír Božík a útočníci Oto Haščák, Igor Liba a Dušan Pašek - veľa radosti nezažilo. Obsadilo až šieste miesto, čo bol vôbec najhorší olympijský výsledok hokejového družstva v ére spoločného štátu Čechov a Slovákov. Rovnako skončilo aj združenárske družstvo, v ktorom boli Slováci Ján Klimko, Ladislav Patráš a František Repka.
