Bohumil Golian

Moštenický rodák Bohumil Golian (familiárne Bohuš) mal síce už 33 rokov, keď sa volejbal v roku 1964 premiérovo objavil v programe olympijských hier, ale v letných kolektívnych športoch je až dodnes jediný Slovák s dvoma olympijskými medailami. V reprezentačnom tíme bol dlhý čas takisto jediný Slovák, ale napriek tomu bol posledné tri roky kariéry jeho kapitán. Popri športe vyštudoval vysokú školu a získal doktorát. V slovenskom športe vyoral výraznú brázdu nielen ako skvelý hráč, vo svojej ére jeden z najlepších na svete – bol vyhlásený za najlepšieho slovenského volejbalistu v 20. storočí – ale aj ako tréner, pedagóg, metodik, funkcionár a nadšený šíriteľ olympijských ideálov medzi mládežou.

Napriek tomu, že Golian mal nepochybne talent – dobrý výskok, rozohrávku aj smeč, do veľkého volejbalu sa dostal neskoro. postupne prešiel cez štácie v Moštenici, Ružomberku a v Znojme, kde počas vojenčiny hral v druholigovom klube PDA. Zlom nastal v roku 1954, keď po vojenčine prišiel do Bratislavy. Pracoval v Závode MDŽ ako údržbár a začal hrať v Červenej hviezde. Zakrátko však prestúpil do Slávie VŠ Bratislava, ktorej tím pod trénerským vedením iba o rok staršieho Jaromíra Perútku sa neskôr prebojoval do absolútnej domácej špičky. V hlavnom meste sa Golian do tréningu zahryzol s plnou vervou.

V roku 1955, keď mal 24 rokov, sa začala jeho reprezentačná kariéra. Trvala neuveriteľných trinásť rokov a zakončil ju ako 37-ročný! Za krátky čas sa stal jedným z kľúčových hráčov reprezentačného tímu, v ktorom v najslávnejšej ére čs. volejbalu žiarili aj ďalšie veľké osobnosti ako Musil, Paulus, Kop či Schenk. Ťažko vybrať, čo z Golianovej mimoriadnej kariéry uprednostniť. Dvakrát sa radoval zo zisku olympijskej medaily – v Tokiu 1964 zo striebra a v Mexico City 1968 z bronzu. Dvakrát získal titul majstra sveta – v Paríži v roku 1956 a na domácej pôde o desať rokov neskôr. V Prahe si v roku 1958 vychutnal aj titul majstra Európy. na MS 1960 a 1962, i na ME 1967 bol členom strieborného družstva ČSSR. V rozpätí 13 rokov reprezentoval približne 350-krát. Po olympiáde v tokiu sa s reprezentáciou lúčila celá stará garnitúra, ale s výhľadom na majstrovstvá sveta 1966 v ČSSR presvedčili najprv Goliana a potom aj nemenej slávneho Musila, aby sa ešte vrátili a prišli ďalšie úspechy...

Na OH 1964 v Tokiu mali Golian a spol. na dosah víťazstvo v historicky prvom olympijskom volejbalovom turnaji. Úradujúci vicemajstri sveta z ČSSR v hale Komazawa zdolali Maďarsko, Bulharsko, Japonsko, USA, Brazíliu, Rumunsko, Holandsko i Južnú Kóreu. Z deviatich zápasov prehrali jediný - so ZSSR po dvaapolhodinovej bitke. Súper v ňom viedol už 2:0 na sety, ale naši vyrovnali na 2:2. Žiaľ, v piatom sete hráčom čs. tímu sily už nestačili a podľahli. Výsledok zápasu ČSSR – ZSSR bol 9:15, 8:15, 15:5, 15:10, 7:15. pri rovnosti bodov v konečnej tabuľke však tím ČSSR prišiel o zlato len vinou horšieho celkového pomeru setov (26:10 proti sovietskej bilancii 25:5).

Na olympiáde 1968 v Mexico City sa Golian ako 37-ročný lúčil s kariérou. Dostal poctu byť 12. októbra vlajkonosič československej výpravy na slávnostnom otvorení OH. Ten sa pre všetkých členov výpravy stal nezabudnuteľným zážitkom, pretože iba niekoľko týždňov po násilnom obsadení ČSSR vojskami krajín Varšavskej zmluvy sa nástup Čechov a Slovákov tešil obrovským sympatiám publika. Väčšie ovácie dostala len domáca výprava. pre Goliana ako vlajkonosiča to bola úplne výnimočná chvíľa. Na palubovke sa však naši úradujúci majstri sveta v riedkom vysokohorskom vzduchu trápili a štyri zápasy vyhrali len 3:2 na sety. Takýmto pomerom zdolali aj mimoriadne ambicióznych Japoncov. Goliana tréner Matyášek nechal najprv sedieť na lavičke. až za stavu 0:2 ho postavil na ihrisko. Bohuš ako správny kapitán tím vyburcoval k obratu. Potom však prišla prehra s Poľskom. Našich po ňom čakal ešte súboj s tokijskými premožiteľmi. Napriek tomu, že proti reprezentantom krajiny okupantov – tímu ZSSR – mali Golianovci veľkú motiváciu uspieť, prehrali. Sovieti obhájili titul a družstvu ČSSR pri rovnosti bodov s Japonskom vinou horšieho pomeru setov zostal len bronz.

Po olympiáde Golian ako zaslúžilý reprezentant dostal súhlas úradov na pôsobenie v talianskom Bari. tam hral až do štyridsiatky, zároveň bol aj trénerom tímu VC, potom pôsobil s prestávkami, keď znovu trénoval v taliansku, dlhší čas ako tréner Slávie UK Bratislava a Strediska vrcholového ministerstva školstva, i odborný asistent na katedre hier Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Napísal metodickú publikáciu o volejbalovom tréningu a vychovával budúcich trénerov.

Keď sa natrvalo vrátil domov, stal sa z neho významný športový funkcionár, napokon aj podpredseda Slovenského ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy. Istý čas bol aj riaditeľ vydavateľstva Šport. Bol i člen predsedníctva Čs. olympijského výboru a podpredseda Čs. klubu olympionikov.

Po vzniku Slovenského olympijského výboru bol Golian niekoľko rokov jeho zamestnanec. Olympijskej pôde zostal verný až doteraz – dlhý čas bol členom SOV (v súčasnosti je už čestný člen) a stále je činný v Slovenskej olympijskej akadémii ako neúnavný propagátor krásy, zážitkov a hodnôt spojených s aktívnym vyznávaním športu a olympizmu medzi mládežou. Ako druhého Slováka v histórii – po krasokorčuliarskej trénerke Hilde Múdrej – ho v roku 2006 Medzinárodný olympijský výbor ocenil Medailou pierra de Coubertin.

Autor: Ľubomír Souček