Dušan Poliačik
Rodák z Dobroče neďaleko od Lučenca Dušan Poliačik je v našej športovej histórii zapísaný ako jediný vzpierač pochádzajúci zo Slovenska, ktorý získal olympijskú medailu. Predčil tým iných našich velikánov činiek – Ondreja Hekela, Antona Baraniaka, Miloša Čiernika i Martina Tešoviča. Žiaľ, bolo symptómom doby, v ktorej nás od západného sveta delila železná opona, že tri roky po svojom životnom úspechu emigroval – zďaleka nie ako prvý a ani ako posledný z našich veľkých športovcov...
Dušan Poliačik prežil na Slovensku len prvé štyri roky života, potom sa s rodinou presťahoval do Čiech, avšak keď sa mu krátko po roku 1989 do Frankfurtu nad Mohanom v nemeckej spolkovej republike, kam ilegálne odišiel v roku 1983, dovolal novinár Igor Mráz, ktorý pripravoval publikáciu „preslávili Slovensko“, hviezdny vzpierač aj po dlhých rokoch mimo domova povedal, že sa cíti byť Slovák.
Poliačik vyrastal neďaleko od baníckeho Sokolova, kde sa vyučil za zámočníka. V robotníckych oblastiach majú úpolové športy prirodzenú základňu – a v minulosti podstatne viac, než dnes. O silných chlapcov tam nebýva núdza. Ako väčšina chalanov síce Dušan spoločne so štyrmi bratmi vášnivo hrával v dedinke Zlatá pri Sokolove futbal, ale potom ho zlákali činky. V Sokolove bol silný vzpieračský oddiel, v ktorom trénoval jeho kamarát. Raz sa s Dušanom stavil, že hoci Poliačik je o dosť ťažší, nedvihne nad hlavu takú ťažkú činku ako on. Keď Dušan stávku vyhral a prejavil prirodzený talent, o jeho športovej budúcnosti bolo rozhodnuté.
Už o tri mesiace sa stal dorasteneckým majstrom kraja v kategórii do 75 kg! V rýchlom vzpieračskom raste Poliačika nezastavili ani dve operácie kolien. Keď mal dvadsať, narukoval do Rudej Hvězdy Praha. Odtiaľ sa prebil až do československej reprezentácie, v ktorej strávil dovedna osem rokov.
K najväčším úspechom sa však prebojoval pod vedením Františka Škardu v Baníku Sokolov, kam sa po vojenčine vrátil. na majstrovstvách sveta i Európy 1979 sa začala jeho „doba bronzová“ – v dvojboji získal bronz počas troch za sebou idúcich rokov na všetkých vrcholných podujatiach! najcennejší bol nepochybne Poliačikov bronz olympijský - z Moskvy 1980. Vo vzpieraní mal aj napriek rozsiahlemu bojkotu hier naozaj svetovú úroveň, pretože v tomto športe západ ťahal jednoznačne za kratší koniec.
Súťaž do 82,5 kg patrila na týchto hrách k najsledovanejším, pretože bohatier usporiadateľskej krajiny Jurik Vardaňan v tejto kategórii exceloval nevídaným spôsobom: po sérii svetových rekordov vyhral v dvojboji výkonom rovných štyristo kíl, ktorý by mu stačil na zlato ešte o dve hmotnostné kategórie vyššie! Dušan sa tiež bil ako lev, šesťkrát prekonal československý rekord a celkovým výkonom 367,5 kg (160 v trhu a 207,5 v nadhode) skončil tretí, päť kíl za Bulharom Blagojevom. Pritom v nadhode, v ktorom bol rok predtým druhý na svetovom šampionáte, bol o desať kíl lepší ako Bulhar. Žiaľ, jeho bronz zostal doma trochu v tieni zlata Otu Zarembu. O rok neskôr na svetovom i európskom šampionáte Poliačik svoju olympijskú zbierku zopakoval. Odkedy však v roku 1983 emigroval do NSR, akoby sa pod ním zľahla zem, našťastie, nie naveky...
Autor: Ľubomír Souček
