Boxer Ján Zachara sa na Hrách XV. olympiády v Helsinkách 1952 nezmazateľne zapísal do našej športovej histórie. Rodák z Kubrej pri Trenčíne (nar. 27. augusta 1928) sa tam stal olympijským víťazom v kategórii do 57 kg. Dnes je najstarším žijúcim olympijským víťazom zo Slovenska. Vo veľkej ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil v roku 2000 deviate miesto. Medzinárodný olympijský výbor ho v roku 1997 poctil udelením Olympijského radu v striebre, ktorý v histórii dostalo len päť Slovákov. Získal aj diplom fair play Medzinárodného výboru fair play UNESCO v Paríži. Slovenský olympijský a športový výbor si ho uctil udelením čestného členstva, vydaním knihy Mariána Šimu o Jánovi Zacharovi s názvom „Zlatá za život“ a aj tým, že jeho menom nazval trofej, ktorú SOŠV každoročne udeľuje dlhodobo mimoriadne úspešnému trénerovi mládeže.

Vyučený strojný zámočník z klubu Slovena Trenčín v 18 rokoch prvý raz reprezentoval ČSR, keď ho vybrali na I. všeslovanské majstrovstvá v roku 1946 v Prahe. V mušej váhe do 51 kg tam Zachara spôsobil senzáciu, keď sa stal jej víťazom spoločne so Segalovičom zo ZSSR. Ich vzájomný súboj sa skončil remízou, aj keď podľa dobovej tlače mal jasne na body vyhrať Slovák. Bol to údajne jediný zápas Segaloviča v zahraničí v jeho živote, v ktorom nevyhral…

Po tomto úspechu Zachara prestúpil do klubu ŠK Baťovany, kde sa učil od veľmajstra rukavíc a olympijského šampióna 1948 Júliusa Tormu, ktorý tam pôsobil takpovediac ako “hrajúci tréner”. Na olympiádu 1948 v Londýne síce Zacharovi zobrali aj miery na olympijské oblečenie, ale do výpravy potom namiesto neho nominovali funkcionára, ktorý z Londýna emigroval… Sklamanie vtedy dvadsaťročného boxera bolo veľké, ale eufória po triumfálnom návrate šampióna Tormu do Partizánskeho mu vdýchla novú motiváciu. A neubral mu z nej ani neúspech na majstrovstvách Európy 1949, kde ho znovu poškodili rozhodcovia.

Od roku 1950, keď narukoval do Prahy, Zachara boxoval najprv za armádny ATK a po skončení vojenčiny dva roky za policajnú Rudú hvězdu. Pred OH 1952 v Helsinkách už vyzeralo isté, že na olympiádu tentoraz pôjde. Natrhnutie obočia pri tréningovom zápase s priateľom Majdlochom však jeho cestu do Fínska vážne ohrozilo. Našťastie, uznávaný Torma sa vtedy jednoznačne postavil za to, že do Helsínk Janko ísť musí – inak nepôjde ani on. Na OH potom boxoval Zachara v perovej kategórii do 57 kg v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Wärnstrӧma, Juhokórejčana Sua, v ťažkom štvrťfinálovom zápase Maďara Erdeia a v semifinále Juhoafričana Leischinga. Vo finále ho čakal Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Žiaľ, obhajoba v Melbourne 1956 mu nevyšla, vo štvrťfinále prehral s Fínom Hämäläinenom. V roku 1960 športovú kariéru ukončil ako štvornásobný majster ČSR a muž, ktorý zo 430 oficiálnych zápasov vyhral 365.

Rovnako príkladne, ako pri vlastných zápasoch v ringu a v športe vôbec, si Ján Zachara počínal aj v ďalšom živote. Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku a dlhé roky sa dobrovoľne venoval trénerskej práci. Družstvo mužov Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom priviedol k zisku troch titulov klubového majstra ČSSR. Zároveň viedol aj mladých adeptov boxu v Dubnici. V menšej miere trénersky pôsobí ešte aj po dovŕšení deväťdesiatky a zúčastňuje sa aj na spoločenských podujatiach venovaných športu a športovcom.

Zaradený medzi legendy v roku 2010.

Autor: Ľubomír Souček