Jeden primát Jozefovi Pribilincovi nikto nikdy nevezme. Ako prvý Slovák v histórii získal zlatú olympijskú medailu v atletike. Dávno pred ním v období krátko po druhej svetovej vojne síce na OH vyhrali kladivári Németh a Csermák, pôvodom z Košíc, resp. zo Senca, ale tí na Slovensku prežili len prvé roky života. Svetovú športovú slávu získali v Maďarsku, ktoré aj reprezentovali.

Rodáka z Kremnice (nar. 7. júna 1960, ale vyrastal v neďalekej Kopernici) športoví novinári dvakrát – v rokoch 1986 a 1988 – zvolili za Športovca roka v bývalej ČSSR. A v roku 1994 ho Slovenská olympijská akadémia vyhlásila za nášho olympionika storočia.

Ako žiak patril medzi problémové deti a prorokovali mu, že zle skončí. Na správnu cestu v živote ho nasmeroval šport, v ktorom svoju energiu mohol vybiť užitočne. V sedemnástich len po krátkej príprave pod trénerským vedením Mojmíra Slosiarika vyhral v chôdzi Učňovskú olympiádu v Žiline. Zakrátko sa stal ozdobou Armádneho strediska vrcholového športu (ASVŠ) Dukla Banská Bystrica. Predviedol sa rýchlo ako mimoriadny chodecký talent, veď len po dvoch rokoch špecializovaného tréningu pod vedením Juraja Benčíka sa v poľskej Bydgosczi stal v roku 1979 juniorským majstrom Európy na 10 km!

Húževnatý, nepoddajný a veľmi ambiciózny Pribilinec mal iba dvadsať, keď na dráhe utvoril na 20 km svoj prvý čs. rekord. Krátko nato štartoval na olympiáde v Moskve 1980. V obrovskej horúčave zaplatil nováčikovskú daň, s úpalom skončil dvadsiaty. Odvtedy bol na pretekoch vždy len medzi najlepšími. A v banskobystrickej Dukle sa pri ňom do absolútnej svetovej špičky prepracovali aj Pavol Blažek a Roman Mrázek.

Na európskom šampionáte 1982 v Aténach za Španielom Marinom skončil Pribilinec druhý - tretí bol Blažek... O rok neskôr v najlepšom svetovom výkone histórie 1:19:30 h Jozef vyhral Svetový pohár na 20 km v Bergene a na premiérových MS v Helsinkách prehral tesný súboj o zlato s Mexičanom Cantom len o desať sekúnd.

O rok neskôr mal Pribilinec životnú formu. V tréningoch dosahoval na 20 km často lepšie časy, než bolo jeho svetové maximum. Šancu zabojovať o olympijské zlato však nedostal – športovci ČSSR museli z politických dôvodov OH 1984 v Los Angeles bojkotovať... Celé ďalšie štyri roky mal Pribilinec pred očami vidinu olympijského Soulu 1988. Na ME 1986 v Štuttgarte sa konečne dočkal aj medzi mužmi najjagavejšej medaily. Na krátkej, 5 km trati, utvoril najlepší svetový výkon histórie. V hale sa stal majstrom Európy 1987 i 1988 i vicemajstrom sveta 1987. Na svetovom šampionáte 1987 v Ríme obhájil na 20 km trati striebro, zdolal ho len domáci Damilano. Vtedy ho už chronicky trápili bolesti kolena, ktoré ho neskôr donútili kariéru predčasne ukončiť.

Krátko pred OH 1988 sa Pribilinec rozkmotril s dlhoročným trénerom Benčíkom a trénoval si po svojom. Len občas konzultoval niektoré veci v príprave s ľuďmi, ktorým dôveroval. Aj takto separátne sa však dokázal pripraviť skvele. Na olympiádu v Soule prišiel s presvedčením, že vyhrá. Nebál sa nikoho. Na 17. kilometri prevzal iniciatívu a únikom roztrhal vedúcu skupinku. Tým predčasne vydal zo seba priveľa síl. Z vedúceho tria síce po diskvalifikácii odpadol obhajca zlata Canto, ale Ronald Weigel z NDR, ktorý ako majster sveta na maratónskej 50 km trati mal síl nadostač, sa ho držal ako kliešť. Na soulský štadión vpochodoval Nemec len s niekoľkomet-rovým odstupom za Slovákom. Jozef si však náskok udržal a s trojsekundovým predstihom cieľom prešiel ako prvý! Časom 1:19:57 h zlepšil Cantov olympijský rekord o viac, než tri minúty. Až o 12 rokov neskôr ho na OH v Sydney prekonal Poliak Korzeniowski.

Pribilincov obrovský príklad mal pred očami odmala Matej Tóth, ktorý sa mu v roku 2016 v Riu de Janeiro olympijským triumfom v chôdzi na 50 km vyrovnal.

Zaradený medzi legendy v roku 2017.

Autor: Ľubomír Souček