Karol Divín bol prvý z trojice slovenských a zároveň bratislavských krasokorčuliarov svetového mena. Ako prvý zo Slovenska získal medailu na ZOH, majstrovstvách sveta i Európy a bezprostredne ovplyvnil rast Slovenského športovca 20. storočia – Ondreja Nepelu. Napriek tomu, že sa narodil 22. februára 1936 v maďarskej Budapešti, odkiaľ sa potom rodina presťahovala do Prahy (tam ho ku krasokorčuľovaniu priviedol jeho otec Antonín Finster, ktorý ho trénoval až do roku 1958), po skončení kariéry pôsobil ako tréner dovedna pätnásť rokov v Kanade (okrem toho aj v Dánsku) a usadil sa v Brne, Slovensko ho oprávnene považuje za svojho. Veď väčšinu najväčších úspechov dosiahol počas pôsobenia v bratislavskom Slovane, kde v rokoch 1959 – 1964 trénoval pod vedením svetovo uznávaného odborníka Ivana Mauera. A po dávnom premenovaní rodiny Finsterovcov na Divínovcov získal priezvisko po svojej slovenskej babičke.

Karol Divín ako ozajstná stálica krasokorčuľovania získaval medaily na vrcholných súťažiach v rozpätí dlhých desiatich rokov. Na majstrovstvách Európy si vybojoval dovedna až osem cenných kovov - dva zlaté za tituly európskeho šampióna 1958 a 1959, plus dva strieborné a štyri bronzové. Na majstrovstvách sveta skončil v Prahe 1962 druhý a o dva roky neskôr v Dortmunde tretí. Na ZOH sa trikrát prebojoval medzi najlepších. Pri olympijskom debute v Cortine d´Ampezzo 1956 skončil piaty, pri rozlúčke v Innsbrucku 1964 štvrtý a medzitým v americkom Squaw Valley na ZOH 1960 získal striebro. To bol ozajstný vrchol jeho kariéry.

Pred ZOH 1960 mal Divín ako dvojnásobný majster Európy patriť k najväčším favoritom. Na majstrovstvách ČSR začiatkom roka 1960 v Prahe prvý raz brilantne zvládol vo voľnej jazde trojitého rittbergera. Napriek tomu s ním na olympiáde prakticky nikto nepočítal. Pri tréningu vo Vysokých Tatrách tri týždne pred hrami si totiž natrhol bočný úpon stredného sedacieho svalu.

Aby ho v tomto stave pustili na olympiádu, musel Divín funkcionárom sľúbiť, že olympijskú súťaž dokončí. V Squaw Valley však bol v povinných cvikoch senzačne najlepší! Nie nadarmo ich pred olympiádou z núdze cibril do úmoru... Poriadne tým vystrašil amerického úradujúceho majstra sveta Davida Jenkinsa. Pred voľnou jazdou Divínovi museli bolesti tlmiť obstrekom, ale podal nadľudský výkon. Hoci počas piatich minút jazdy čoraz viac trpel, s výnimkou trojitého rittbergera vyskákal všetky skoky, ktoré mal. Odrážal sa na ne len z jednej nohy... Olympijské striebro bolo veľkou odmenou za obrovskú bojovnosť.

Divín v kariére pokračoval až do roku 1964. Na svetovom i európskom šampionáte si vtedy vybojoval bronzové medaily, na ZOH v Innsbrucku skončil štvrtý. Kariéru následne ukončil ako 11-násobný majster ČSR/ČSSR v jednej sérii (v rokoch 1954 – 1964). Potom sa z neho stal úspešný tréner a rozhodoval súťaže profesionálov. Dlho trénersky pôsobil v zahraničí a hoci sa napokon usadil na Morave, pri občasných návštevách Slovenska hovoril peknou slovenčinou.

Zaradený medzi legendy v roku 2015.

Autor: Ľubomír Souček