V tenise sa najviac cenia triumfy na grandslamových turnajoch, ale aj olympijské zlato má svoju váhu. Priznajme, že z pohľadu športovej hodnoty stále menšiu, než povedzme v atletike či v plávaní. Zlato rodáka z Bojníc Miloslava Mečířa (všetci mu hovoria Miloš) v juhokórejskom Soule v roku 1988 však malo vskutku mimoriadnu hodnotu. Bolo totiž v mužskej dvojhre prvé v tomto športe po dlhých 64 rokoch! Presne toľko času prešlo odvtedy, čo tenis ako profesionálny šport vypadol po OH 1924 v Paríži z olympijského programu, a kým sa do tohto programu v Soule 1988 vrátil (v Los Angeles 1984 bol tenisový turnaj len ukážkový).

Udialo sa to najmä zásluhou prezidenta Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha, ktorý túžil mať pod piatimi kruhmi aj v profesionálnych športoch najlepších športovcov sveta. Patrí sa dodať, že Miloš soulské víťazstvo v dvojhre prizdobil bronzom zo štvorhry spoločne s Čechom Milanom Šrejberom. Dve medaily na jedných hrách predtým z olympionikov narodených na Slovensku získal len plavec Zoltán Halmay (vo výprave Uhorska dokonca na troch OH v rozpätí 1900 - 1908) a po Mečířovi zo slovenských reprezentantov len plavkyňa Martina Moravcová (Sydney 2000) a dvakrát biatlonistka Anastasia Kuzminová (Vancouver 2010 a Pjongčang 2018 – tam si vybojovala dokonca tri kovy).

Mečíř nepochybne patril k najtalentovanejším hráčom sveta – a nielen vo svojej ére. Pohyboval sa na pohľad ležérne a vláčne, ale keď bolo treba, expresne vyštartoval a bol neuveriteľne rýchly – odtiaľ prezývka „spiaci blesk“. Prezývali ho aj „veľká mačka“, čím zase oceňovali jeho pokrytie kurtu a pohyb nôh.

Dokázal zahrať zázračné údery, ktorými často privádzal súperov do zúfalstva – najmä jeho obojručný bekhend bol exportný. Mal aj nevyspytateľné podanie a pevné nervy, ktorými znervózňoval protivníkov. Pôsobil flegmatickým dojmom, máločo ho vedelo vyviesť z koncentrácie. Najnešťastnejší z neho boli Švédi, ktorí pritom v jeho ére mali ozajstné hviezdy Edberga a Wilandera. O Milošovi sa dokonca obrazne hovorilo ako „zabijakovi Švédov“. Ale aj iní velikáni proti nemu hrali neradi.

S tenisom začínal Mečíř v rodných Bojniciach pod vplyvom svojho otca Ladislava, ktorý bol jeho prvý tréner. Od trinástich rokov sa mu v Slovane Bratislava venoval Karol Šafárik, ktorý ho pozval trénovať do hlavného mesta. Keď ho lanáril, oceňoval mnohé jeho tenisové prednosti, ale najmä hernú inteligenciu.

Milošov rast bol pod jeho vedením plynulý. Ako 18-ročný sa stal medzinárodným majstrom ČSSR, amatérskym majstrom Európy a debutoval v Davisovom pohári. Mal aj veľký podiel na víťazstve družstva v juniorskom Galeovej pohári. Vrchol kariéry prežil urastený (výška 190 cm) milovník rybačky Mečíř v rokoch 1985 – 89. Štyri roky sa držal v svetovej desiatke, do ktorej sa prebil ako prvý Slovák.

Za ten čas vyhral jedenásť turnajov ATP vo dvojhre a ďalších deväť v štvorhre. Dvakrát sa prebojoval do finále grandslamových turnajov vo dvojhre – na US Open 1986 v New Yorku aj na Australian Open 1989 v Melbourne zhodne podľahol v troch setoch krajanovi Ivanovi Lendlovi.

Najlepší v jeho kariére bol rok 1987, v ktorom získal po šesť turnajových titulov vo dvojhre i v štvorhre a triumfoval na veľkom turnaji v Key Biscayne, ktorý stál svojím významom hneď za štvoricou grandslamových. S tímom ČSSR navyše získal v Düsseldorfe Svetový pohár a s Tomášom Šmídom titul neoficiálneho majstra sveta v štvorhre.

Najväčšie zo všetkých Mečířových víťazstiev však bolo olympijské v Soule. Cesta k nemu bola tŕnistá. Siedmeho marca 1988 sa dostal na štvrté miesto svetového rebríčka vo dvojhre – najvyššie v kariére (štvrtý bol zároveň aj v štvorhre). Ale potom ho začali sužovať bolesti chrbta, pre ktoré musel vynechať grandslamový turnaj v Paríži. Pred Wimbledonom sa ako-tak zotavil a na najslávnejšom turnaji sveta uštedril vo štvrťfinále Švédovi Wilanderovi jeho jedinú prehru na štyroch grandslamových turnajoch roka! V semifinále však podľahol jeho krajanovi Edbergovi. Na US Open v New Yorku ho znovu prepadli zdravotné problémy a rýchlo vypadol.

Zato v Soule už Mečíř s drevenou raketou hral ako z partesu. Olympiáda sa pre neho stala obrovským motívom. Na štarte síce neboli všetky najväčšie esá, ale najmä traja hráči z top 10 predstavovali silnú konkurenciu. Postupne zdolal Jelena z NSR, Brita Batesa, Francúza Forgeta (len jeho v troch setoch, ostatné zápasy vyhral ťažšie), Holanďana Schapersa a v semifinále odplatil Edbergovi wimbledonskú prehru. Bol to preňho určite najťažší zápas, plný zvratov – 3:6, 6:0, 1:6, 6:4, 6:2. Vo finále proti Timovi Mayottovi z USA to už bolo jednoduchšie. Prvý set prehral 3:6, ale potom to bola jasná záležitosť – 6:2, 6:4, 6:2. Prvý tenisový olympijský šampión po 64 rokoch bol zo Slovenska!

Miloš nečakane uspel aj v štvorhre, hoci jeho partnerom namiesto osvedčeného Šmída bol Milan Šrejber. Česko-slovenská dvojica získala bronz. Mečíř však v Soule nielen žiaril na kurtoch, ale aj naberal mimoriadne ľudské zážitky, o ktoré je bežný svet profesionálneho tenisu ochudobnený. Stal sa z neho naveky nadšený propagátor olympiád a všetkého krásneho a nezabudnuteľného, čo ich účastníkom prinášajú. Na najväčší svetový športový sviatok nedá dopustiť a je aj príkladom športového správania a celkového vystupovania v duchu fair play.

Výborný mal ešte začiatok roka 1989. Na Australian Open sa prebil až do finále proti Lendlovi a s Helenou Sukovou vyhral premiérový ročník Hopmanovho pohára v Perthe – neoficiálnych majstrovstiev sveta miešaných družstiev. Potom ho však bolesti chrbta prikvačili naplno. Nepomohla mu ani operácia a po mesiacoch trápenia v lete 1990 vo veku len 26 rokov predčasne ukončil hráčsku kariéru.

Pri tenise však Miloš zostal a na všetky ďalšie olympiády s výnimkou tej najbližšej barcelonskej sa dostal ako tréner. Chýbal až v Tokiu 2020. V daviscupovom tíme Slovenska štvrťstoročie pôsobil ako kapitán – historicky prvý. Silu a vážnosť jeho osobnosti bolo výrazne cítiť. V roku 2005 hral tím Slovenska pod jeho vedením dokonca vo finále Davisovho pohára - a v Bratislave! (prehral s Chorvátskom).

Mečíř sa trénersky „podpísal“ na mnohých výborných výsledkoch Karola Kučeru, ktorý bol aj 6. hráčom svetového rebríčka. V Davisovom pohári koučoval aj Dominika Hrbatého. Na profesionálnych turnajoch hral jeho syn Miloslav Mečíř junior. Otcovi sa síce v mnohom podobá, ale úspechmi bol od neho veľmi ďaleko.

V roku 2022 Miloslava Mečířa zvolili za prezidenta Slovenského tenisového zväzu.

Autor: Ľubomír Souček