Za RNDr. Františkom Kelem, CSc.
Posledný raz sme telefonicky komunikovali v piatok podvečer. Požiadal ma o možnosť v pondelok navštíviť výstavu „Everest“ v Podtatranskom múzeum v Poprade, keď sa bude vracať z Tatier, nakoľko v piatok už v múzeum nestihol otvorené pre verejnosť a na vernisáž 8. októbra 2014 nemohol prísť. PhDr. Magdaléna Bekessová, riaditeľka múzea v Poprade, sa veľmi tešila na stretnutie. Včera popoludní sa všetko zmenilo. Osobne, ako tvrdil sa riadil mottom svojho otca: „Do vysokých hôr by sme mali chodiť žiť, nie umierať“. Na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese pribudne nové meno. A kameň, ktorý mu z vrcholu Mount Everestu priniesol Ang Rita, dýka , ktorú mu venoval Puru Bista, či masku draka z Nepálu ich majiteľ už na výstave neuvidí. Pán Kele, česť Vašej pamiatke! PhDr. Zdenka Letenayová riaditeľka Múzea telesnej kultúry v SR Z korešpondencie s F. Kelem Natrafil som na fotografiu, ktorá vás azda zaujme. Keď nie v súvislosti s pripravovanou výstavou, tak ako vzácny archívny záber.(Autorom je Alex Mlynarčík, syn Mikuláša M., spoluzakladateľa Spolku JAMES). Záber je "z návštevy" u Sira Hillaryhov Aucklande roku 1981.(V tom čase som bol podpredseda HZ IAMES.)Moja osobná návšteva a kontakty s Hillarym mali kľúčový význam v súvislosti so získaním mimoriadneho povolenia k výstupu na E. v roku 1984. Aby sme povolenie mohli získať,potrebovali sme aj súhlas tých (dvoch) expedícií ktoré si povolenie "vystáli".... Išlo o Holanďanova o Novozélandsko - Austrálsku expedíciu, ktorú viedol Peter Hillary.Keď som Petra o súhlas požiadal (kontaktoval som sa s Hillaryovcami z Káthmandu, pretože až tam (!) asi 2 mesiace pred výpravou mi túto podmienku predostreli) obratom súhlas na Ministerstvo turistiky poslal. Fero Kele RNDr.František Kele, CSc. sa narodil 21. marca 1936 v Bratislave, s rodičmi žil na Mudroňovej ulici. Prvé veľké túry v zime s otcom na lyžiach absolvovali smerom na Červený kríž a Patrónku, odtiaľ na Devínsku Kobylu. Mal vtedy len šesť rokov. Ako 9-ročný s otcom prvý raz prespal v zime v bivaku na Devínskej Kobyle. Prvý raz bol ocenený ako žiak v roku 1948 v behu na lyžiach. Obsadil som druhé miesto. Otec František Kele st. po znárodnení obchodu so športovými potrebami začal pôsobiť ako chatár vo Vysokých Tatrách. ( napr. na Zbojníckej chate) a tak sa jeho dvanásťročnému synovi Tatry stali druhým domovom. Pôvodne chcel byť lesníkom, aby sa mohol prihlásiť na lesnícku školu v Banskej Štiavnici, musel absolvovať rok práce v lese. V druhom ročníku štúdium prerušil a šiel pracovať na Zbojnícku chatu. ako kuchár. Včas pochopil, že nekvalifikovaný kuchár je pre sedemnásťročného mladíka dosť biedna perspektíva. Vrátil sa do Bratislavy, kde v rokoch 1953 – 1956 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave, vysokoškolské štúdium fyzická geografia a biológia – zemepis na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave absolvoval v rokoch 1956 – 1961. Na rovnakej škole v 1980 dosiahol v rámci pedagogických vied z odboru teórie vyučovania zemepisu aj vedeckú ašpirantúru (CSc.). Po skončení vysokoškolského štúdia pracoval na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách, v rokoch 1963 – 1964 pôsobil ako učiteľ v Chomutove, v rokoch 1965 – 1972 ako stredoškolský profesor na Gymnáziu Bilíkova v Bratislave, v rokoch 1973 – 1992 pracovník Ústavu experimentálnej pedagogiky SAV, po r. 1992 ako pracovník kabinetu geografie Metodického centra v Bratislave, externe prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, bol člen viacerých redakčných rád časopisov so zameraním na geografiu a cestovateľstvo. Na vrchole Mont Blancu stál po prvý raz v roku 1955 ako člen štátneho Československého reprezentačného družstva horolezcov. Vo Vysokých Tatrách uskutočnil vyše 500 výstupov a 50 prvovýstupov. V rokoch 1951 až 1954 sa stal najmladším horským vodcom s právom vodiť v oblasti celých Vysokých Tatier. Vystúpil na takmer 100 končiarov v rôznych pohoriach sveta. Popri aktívnej horolezeckej činnosti sa intenzívne venoval organizovaniu viacerých horolezeckých, polárnych a geografických výprav (napríklad Mount Everest 1984, či Severný pól 1993). Z exotických vrcholov vynikajú najmä výstupy na Kibo (Kilimandžáro), Aconcaguu, Popocatepetl, Chimborazo, Mont Rinjani, Tahat, Elbrus a ďalšie. V rokoch 1980 až 1994aj absolvoval tri cesty okolo sveta, obľuboval i dlhé splavy na kajaku, bol napr. čestným členom ŠK Dunajčík v Bratislave. Známe sú jeho prechody chrbtami a hrebeňmi Západných Karpát v lete aj v zime. František Kele je považovaný za najaktívnejšieho slovenského cestovateľa 20. storočia. Ako prvý cestovateľ zo Slovenska pôsobil na všetkých svetadieloch, navštívil Arktídu aj Oceániu. Bol spoluzakladateľ Sekcie pre výskum vysokých pohorí pri Slovenskej geografickej spoločnosti SAV a spoluzakladateľ združenia AntArktis, dvojnásobným držiteľom ceny SAV za popularizáciu vedy (1983, 1990), nositeľom medaily Mateja Bela za prínos pre rozvoj geografických vied (1986), dvojnásobným držiteľom zlatého odznaku JAMES, čestný člen Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV v roku 2011 za celoživotné dielo sa stal držiteľom Krištáľového krídla. František Kele je autorom a spoluautorom viac ako tridsiatich publikáciách. O svojich športových výstupoch a vedeckých cestách uverejňoval príspevky v časopisoch Krásy Slovenska, Vysoké Tatry, Geografický časopis, Lidé a země, Príroda a spoločnosť a i. Vydával populárno-náučné knihy, cestopisy a fotografické publikácie: Haggar Kibe (1980), Krajina, ľudia, životné prostredie(1983), Everest – prvá československá expedícia na najvyššom vrchu sveta(spoluautor, 1986), Národný park Sagarmatha (s J. Drdošom, 1987), Noc na Aconcague (1987), Moje dotyky s Everestom (1990), Severný pól (spoluautor, 1991), Ostrovy a súostrovia Oceánie (s P. Mariotom, 1992), Ostrovy na začiatku sveta (s P. Mariotom, 1993), Cestopis trochu inak (spoluautor, 1995), Cesty snov (s Ľ. Keleovou, 1995), Návraty do Polynézie (s M. Musilom, 1996), Späť domov cez „Ropa nui“ (1996), Veľké dobrodružstvo (s B. Antalom, 1997),Madagaskarský denník (s M. Musilom, 1997), Návraty odchodov (s J. Leikertom a M. Mackovou, 1997), Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy (s P. Mariotom, 1998), Zem okolo nás (s P. Mariotom, 1999), Dni a noci pod Južným krížom (s Ľ. Keleovou, 2000), Tatry pre teba (2002), (Znovu)objavenie Antarktídy (2003), Rieka padajúca z neba (2005), Vysoké Tatry (2005),Najvyššie vrchy (2007), Po Štefánikových stopách. Návraty do Polynézie (2009),Milan Rastislav Štefánik (2010), Čilské poludníky (2010) , Everest hora smrti (2013). Autorsky spolupracoval pri vydaní encyklopédie Horolezectvo (1989), bol spoluautor viacerých fotografických publikácií (najmä o Vysokých Tatrách, vydaných v cudzích rečiach), učebníc zemepisu, krátkych filmov a školských diafilmov, autor statí o tvorbe a ochrane životného prostredia. ( zdroj MTK v SR, internet) 
