Členka Siene slávy slovenského volejbalu a olympionička Pavlína Kohútová-Štefková oslavuje v piatok 80
Keď v roku 2018 uvádzali prvé štyri osobnosti do Siene slávy slovenského volejbalu, bola medzi nimi ako jediná žena olympionička a medailistka z majstrovstiev Európy Pavlína Kohútová-Štefková. Bývalá členka špičkového tímu Slávie UK Bratislava oslavuje 27. januára osemdesiatku.
Rodáčka z Rohožníka (narodená 27. januára 1943), ktorá sa narodila ako posledné zo šiestich detí v rodine Šteffkovcov, v športe počas štúdia na strednej pedagogickej škole v Trnave začínala ako atlétka – vrhačka. Po dvoch rokoch však uprednostnila volejbal. Spočiatku hrala za Lokomotívu Trnava, ale na vrcholnú úroveň sa dostala ako hráčka Slávie UK Bratislava.
„Mala som 18 rokov, keď som v roku 1961 na dnešnej FTVŠ začala študovať pedagogiku, odbor matematika – telesná výchova. Predseda volejbalového oddielu Slávie UK Bratislava Dušan Prieložný ma rýchlo zlákal, aby som hrala za tento klub. Potrebovali vysokú hráčku a ja som na tú dobu bola vysoká. Až v hlavnom meste som začala hrávať v telocvični, v Trnave sme hrávali len pod holým nebom,“ spomína.
Keď sme sa jej spýtali, prečo má jej krstné meno českú verziu Pavlína a nie slovenskú Paulína, Pavlína Kohútová-Štefková zareagovala: „To bola chyba matrikárky, ktorá mi do rodného listu omylom zapísala českú verziu. Prišla som na to, až keď som sa v roku 1970 vydávala. Keďže v dokladoch bolo moje krstné meno uvedené tak, musela som sa prispôsobiť...“
V listinách úspechov Slávie UK však má pre zmenu uvádzané krstné meno Jana. Prečo? „Keď som nastupovala na strednú školu v Trnave, po ceste do školy v prvý deň ma moja spolužiačka nahovorila, aby sme si uviedli iné krstné meno. Predstavila som sa teda v škole ako Jana a odvtedy ma všetci volali Jana. Aj neskôr. Všetci to používali automaticky,“ ponúka zaujímavé vysvetlenie.
Vo volejbalovej Slávii UK Bratislava sa Pavlína ešte pod dievčenským menom Štefková pod trénerským vedením najprv Miroslava Rovného a potom Mikuláša Židišina stala súčasťou veľmi silného tímu. Ten v rokoch 1966 – 1968 získal tri československé tituly v sérii.
Okrem nej boli v tíme Slávie UK viaceré hráčky, ktoré si zahrali buď na OH 1968 v Mexico City (spolu s ňou Júlia Bendeová a Hilda Mazúrová), resp. 1972 (znovu Hilda Mazúrová, plus Mária Mališová a Darina Kodajová). Bendeová bola po Židišinovi aj trénerkou tímu.
„V Slávii UK mi trvalo len dva roky, kým ma prvý raz vybrali do reprezentácie ČSSR. Boli sme v nej tri Slovenky,“ spomína. Keďže bola vysoká, jej doménou boli smeče a bloky.
V československej reprezentácii pôsobila Pavlína Kohútová-Štefková v rokoch 1964 – 1970. V Turecku v roku 1967 bola súčasťou tímu, ktorý si vybojoval bronzové medaily na majstrovstvách Európy.
O rok neskôr na OH v Mexico City sa podieľala na šiestom mieste družstva ČSSR. Zahrala si vo všetkých siedmich zápasoch. V nich naše družstvo hralo postupne so ZSSR 1:3, s USA 3:1, s Mexikom 3:0, s Japonskom 0:3, s Peru 3:2, s Poľskom 0:3 a s Kórejskou republikou 1:3.
„Olympijské hry 1968 boli môj najkrajší zážitok,“ spomína Pavlína. „Konali sa len niekoľko týždňov po augustovej vojenskej okupácii Československa a ako reprezentanti napadnutej krajiny sme sa tešili obrovským sympatiám publika. Na otváracom ceremoniáli nás privítali ako domácich. Mexičania boli nielen k nám veľmi milí.“
„Atmosféra hier bola skvelá, vychutnávala som si stretnutia so športovcami z celého sveta, všetko mi pripadalo krásne. Z ostatných súťaží sme síce videli len zápasy našich volejbalistov a na iné športy sme sa nedostali, ale zato nám pripravili krásny výlet k Pyramíde boha slnka. Ľúto mi bolo len to, že sme nezískali medailu.“
Reprezentačnú kariéru končila na majstrovstvách sveta 1970 v Bulharsku, kde ako kapitánka priviedla družstvo k 5. miestu. Krátko po nich ukončila aj klubové pôsobenie a s palubovkou sa nadobro rozlúčila.
„Musela som skončiť pre veľké bolesti krížov. Mala som poškodené medzistavcové platničky a bolesť mi dosť vyrážala aj do nohy,“ vysvetľuje. S týmito problémami jej však výrazne pomohli počas liečenia v Piešťanoch a neskôr dobre zvládla dve tehotenstvá.
Je zaujímavé, že keď prestala hrať súťažne, dlhý čas sa nemohla na volejbal pozerať. „Keď družstvá nehrali podľa mojej chuti, znervózňovalo ma to,“ prezrádza a vraví, že ju to držalo asi desať rokov. Až potom si znovu dokázala pozrieť zápasy ako diváčka.
Pavlína Kohútová-Štefková má dve deti a troch vnukov. Volejbalu sa úspešne venovala aj jej dcéra Katarína, ktorá hrala slovenskú extraligu. „Veľmi rýchlo však vyrástla a začala mať problémy s kolenami, takže skončila,“ vysvetľuje.
Dodáva: „Výšku máme akosi v rodine, veď syn bol hodne vysoký a kratšie sa venoval basketbalu. Moji dvaja vnuci dokonca majú cez dva metre. Jeden nedávno tiež začal s basketbalom.“
Kto Pavlínu pozná ako stále energickú a usmiatu pani, ani zďaleka by jej nehádal, že teraz dovŕši osemdesiatku. V čom je jej tajomstvo? „Asi to vyplýva z mojej povahy. Mám rada ľudí a vždy myslím skôr na druhých, ako na seba. Nemám rada negatívne veci a nezaoberám sa tým, čo nemôžem zmeniť.“
Už veľa rokov je na dôchodku. Ako trávi čas? „Venujem sa záhrade, chodievam von so psom, čítam knihy, stretávam sa s rodinou a s kamarátmi – vrátane bývalých spoluhráčok. V septembri som bola spolu s ďalšími olympionikmi a športovými osobnosťami na týždňovom liečebnom pobyte v Dudinciach, ktorý nám venovala Nadácia SOŠV, a veľmi dobre mi padlo, že sa mohla zoznámiť so známymi ľuďmi z oblasti športu, z ktorých väčšinu som dovtedy poznala len z médií.“
Keďže vyzerá byť stále v dobrej kondícii, zrejme častejšie športuje – nadhadzujeme otázku na záver. „Dá sa povedať, že každý druhý deň športujem, inak by som bola stuhnutá. Človek pohyb potrebuje. Doma máme takú menšiu telocvičňu, takže tam si pocvičím. A v Ivanke pri Dunaji máme za domom pole, tam sa realizujem na prechádzkach. Keď idem von so psom, vykračujem si s palicami na nordic walking.“
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke Pavlíne Kohútovej-Štefkovej srdečne blahoželá!
