Asistent generálneho manažéra slovenskej hokejovej reprezentácie Oto Haščák sa podieľal na bronzovom úspechu našich hokejistov na uplynulých zimných olympijských hrách v Pekingu. Pod piatimi kruhmi sa predtým predstavil trikrát ako hráč – v Calgary 1988, v Lillehammeri 1994 a v Nagane 1998. Vo svojej ére patril medzi popredných slovenských hokejistov. Po aktívnej kariére pracoval ako generálny manažér Dukly Trenčín a neskôr ako skaut tímov NHL Boston Bruins, Los Angeles Kings a momentálne New York Rangers. Haščák sa sústredí na najbližšiu budúcnosť, ktorou budú májové majstrovstvá sveta vo Fínsku. Viac o Otovi Haščákovi i o slovenskom hokeji sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Oto Haščák sa narodil 31. januára 1964 v Martine. K ľadovému hokeju ho priviedol otec. Začínal v rodnom meste, odkiaľ sa počas vojenčiny presunul do Dukly Trenčín. Pôsobil aj vo Švédsku, Nemecku, Česku a vo Fínsku. Ešte v drese Česko-Slovenska sa predstavil na ZOH 1988 v Calgary a na dvojo majstrovstvách sveta. Vo farbách samostatného Slovenska hral na ZOH 1994 v Lillehammeri a ZOH 1998 v Nagane. V roku 1994 ho vyhlásili za najlepšieho hokejistu Slovenska. Bol výraznou osobnosťou pri postupe našich hokejistov z C až do A-kategórie MS a reprezentoval nás aj na Svetovom pohári 1996. V profesijnom živote po aktívnej športovej kariére začínal v Dukle Trenčín ako hrajúci generálny manažér. Následne sa presunul do úlohy skauta, v ktorej pracoval v tímoch NHL Boston Bruins, Los Angeles Kings a momentálne New York Rangers. Od minulého roka je v pozícii asistenta generálneho manažéra slovenskej hokejovej reprezentácie. V uplynulej sezóne sa podieľal na ôsmom mieste našich hokejistov na MS v Lotyšsku. Haščák bol členom slovenskej výpravy na februárových ZOH v Pekingu, na ktorých Slovensko získalo bronz v hokejovom turnaji.

Ako ste sa dostali k hokeju?

Priviedol ma k nemu otec, keď som mal osem rokov. Som z dvojičiek. Najprv začal brat. Bolo mi to ľúto, tak som uprosil otca, aby som tiež mohol hrať hokej.

Máte príjemné spomienky na vašu bohatú športovú kariéru?

Mala niekoľko dekád. Ako dieťa som začínal v Martine, kde som v 16 rokoch začal hrať za mužský tím. Vtedy sme nemali juniorskú kategóriu, a tak som tam „skočil“ rovno z dorasteneckej. Do 19 rokov som hral slovenskú národnú hokejovú ligu. Následne som narukoval na vojenčinu v Trenčíne. Vtedy sa začala v tamojšej Dukle moja federálna kariéra v rámci česko-slovenskej ligy. Hral som tam sedem sezón. Dostal som sa v tom čase aj do česko-slovenskej reprezentácie. Keď som mal 26 rokov, tak som odišiel do zahraničia. Pôsobil som vo Švédsku, v Nemecku, v Česku a vo Fínsku. Mal som možnosť viackrát si zahrať na majstrovstvách sveta i na zimných olympijských hrách.

Akým spôsobom pokračoval váš profesijný život po aktívnej činnosti?

V roku 2000 som prešiel do Trenčína ako hrajúci generálny manažér. Následne som na isté obdobie prerušil hráčsku kariéru zo zdravotných dôvodov. Na rok som sa ešte vrátil k hokeju opäť ako hrajúci generálny manažér. Potom sa začala moja kariéra skauta, ktorej sa venujem až do dnes. Bol som v tímoch Boston Bruins, Los Angeles Kings a momentálne pôsobím v organizácii New York Rangers. V uplynulom roku som k tomu pripojil pôsobenie pri slovenskej hokejovej reprezentácii v pozícii asistenta generálneho manažéra.

V čom spočíva práca skauta klubu NHL a asistenta generálneho manažéra slovenskej hokejovej reprezentácie?

Skauting sa zameriava na vyhľadávanie talentov, či písanie reportov. Niektorí zo skautov majú na starosti nejaké teritórium, napríklad môžu sledovať len Slovensko a Česko. Ja som určený pre celú Európu. Buď ide o skauting mladých hráčov smerom k draftu alebo profesionálov vzhľadom na „trejdy“ či posuny v rámci klubov. Je to veľa o cestovaní a trávení času mimo domova. Treba sa chodiť pozerať na hráčov. Ako asistent generálneho manažéra mám za úlohu podieľať sa na skladbe mužstva. Ide aj o to, že Craig Ramsay je často v USA. Preto veľakrát nemá šancu vidieť naživo v akcii hráčov na Slovensku alebo v Česku. Keď ich vidím naživo, tak môžem mať väčší prehľad. S Mirom Šatanom sme sa dohodli, že to bude moja úloha a pridaná hodnota pre slovenský hokej.

Ktoré kariérne úspechy v jednotlivých úlohách ako súčasť realizačného tímu si vážite najviac?

Okrem istých skúseností ako generálny manažér som sa do uplynulého roka venoval len skautingu, kým som začal ako asistent generálneho manažéra pri národnom tíme. Ako hráč i skaut chcete vyhrať Stanley Cup, k čomu sme boli s New Yorkom Rangers veľmi blízko v roku 2014. Hrali sme finále s Los Angeles Kings, ale vtedy na druhej strane stál vo výbornej forme hrajúci Marián Gáborík, so 14 gólmi najlepší strelec play-off. Trochu ma mrzí, že nám to nevyšlo. V NHL nie je pri tej konkurencii vôbec jednoduché vyhrať ligu. Môj kolega Ján Gajdošík prišiel k New Yorku Rangers v roku 1994, keď získali Stanley Cup. Odvtedy čaká na zisk trofeje. Ak by sa mi to podarilo, bol by som šťastný. Som tam takmer dvadsať rokov, takže by som to bral ako veľký úspech. Samozrejme, vnímam tak aj finále. Pri reprezentácii bol uplynulý rok fantastický. Po ôsmich rokoch sme s mladým tímom hrali vo štvrťfinále na MS. Bronz na ZOH v Pekingu vnímam ako niečo úžasné. Predstavil som sa na štvoro ZOH, trikrát ako hráč a teraz ako člen realizačného tímu. Hneď to bolo s medailou, to sa počíta. Beriem to ako jednu z najväčších vecí, ktoré sa môžu človeku pri hokeji podariť v akejkoľvek pozícii.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci vášho profesijného života?

Cieľ je jedna vec, avšak ide aj o kontrakt. Aktuálne sa mi končí po sezóne platnosť zmluvy s New Yorkom Rangers. Neviem, či budem pokračovať. Nezáleží to úplne odo mňa. V reprezentačnom mužstve som zatiaľ dohodnutý s prezidentom SZĽH Miroslavom Šatanom do konca sezóny. Uvidíme, či budem ďalej asistent generálneho manažéra. Zatiaľ si stanovujem ciele len do májových majstrovstiev sveta vo Fínsku, aby sme tam uspeli a znovu potešili slovenský hokejový národ. Všetko sa bude odvíjať od výsledkov a ďalších faktorov.

Trikrát ste sa zúčastnili na ZOH ako hráč a raz v pozícii člena realizačného tímu. Zanechali vo vás účasti pod piatimi kruhmi hlbokú stopu?

Jednotlivé ZOH boli ako počasie, raz slnečno, inokedy oblačno. Prvý raz som sa zúčastnil na ZOH 1988 v Calgary, kde som to spoznával. Bolo to veľmi pekné. Ako najkrajšie by som označil ZOH v Lillehammeri 1994, na ktorých som bol už ako skúsený hráč. Vo Švédsku sa mi počas toho ročníka darilo. Dokonca ma v tom roku vyhlásili za najlepšieho hráča na Slovensku. Ak by boli v Pekingu diváci, tak by som pri pohľade na náš tím Lillehammer porovnal práve s uplynulými ZOH. Stretlo sa tam skvelé mužstvo. Mali sme tam v osobe Mira Šatana ako keby súčasného mladého Slafkovského. Išli sme tam s chuťou niečo dokázať. Nešťastný gól vo štvrťfinále proti Rusom nás delil od súbojov o medaily. Išlo o jeden z najlepších turnajov, ktorý som odohral. V Nagane som sa zranil v úvode, takže aj preto to vnímam z môjho pohľadu ako najnevydarenejšie ZOH. Teraz som bol v Pekingu v úlohe asistenta generálneho manažéra. Na to, aké to bolo nepríjemné na začiatku s testami, skladaním tímu, cestovaním a podobne, tak to pre nás veľmi dobre dopadlo. Nedá sa to však porovnávať s Lillehammerom, kde boli vypredané štadióny. V Pekingu som sa okrem hokeja dostal len na krasokorčuľovanie a šortrek. Bolo to smutné, hoci so šťastným koncom pre slovenský hokej. Keď odhliadnem od úspechu, tak takéto ZOH by sa nemali podľa mňa ani uskutočniť.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Sú raz za štyri roky a ide o niečo výnimočné pre všetkých športovcov. Stretávajú sa tam športovci z celého sveta. V Pekingu sa predstavili olympionici z 91 krajín. Keď idete na majstrovstvá sveta, tak vidíte len hokej. Na ZOH však súťažia napríklad aj lyžiari, bobisti, skokani na lyžiach, krasokorčuliari a zástupcovia ďalších športov. Ide aj o spoločenskú udalosť. Má to obrovský pozitívny dopad na spoločnosť na celom svete. Ľadový hokej sledujú len v zopár krajinách, ktoré sú zainteresované. Olympijské hry sú niečo za odmenu.

Spolupracuje sa s kolegami či hráčmi v slovenskej hokejovej reprezentácii bez komplikácií?

Ešte pred začiatkom spolupráce v pozícii generálneho manažéra som sa často rozprával ako skaut s trénermi mládežníckych reprezentácií, čo sa týka hráčov na draft. Nikdy som nemal možnosť vidieť to zvnútra. Podarilo sa mi to až teraz. Z môjho pohľadu realizačný tím v súčasnosti funguje na veľmi profesionálnej úrovni, či už ide o generálneho manažéra Miroslava Šatana alebo, samozrejme, o hlavného trénera Craiga Ramsayho. Prežil som toho v hokeji veľa, ale keď človek Ramsayho počúva a vidí, s akým prehľadom a pokorou rieši situácie, je to odmena. Odohral i odtrénoval veľa zápasov v NHL. Hráči i realizačný tím sa od neho môžu naučiť veľa. Musím povedať, že skvelú prácu odvádzajú či odvádzali aj všetci asistenti Ján Pardavý, Andrej Podkonický, Michal Handzuš či Róbert Petrovický. Chcel by som ich pochváliť, pretože dostávajú podľa mňa málo kreditu za odvedenú prácu. Chcel by som vyzdvihnúť aj kustódov či masérov a všetkých ostatných členov realizačného tímu. Majú veľmi náročnú úlohu. Porovnal by som to s tímom NHL, ak sa pozrieme na profesionalitu.

Vidíte budúcnosť slovenského hokeja pozitívne?

Stratili sme veľa rokov. najmäčo sa týka výchovy mládeže. Momentálne sa to však dobre rozbieha. Funguje projekt osemnásťročných. Všímam si, že aktuálne sa začínajú kompetentní v kluboch zamýšľať nad prácou s mladými hokejistami. Nie vždy je správne posúvať mladých do zahraničia. Kde je vôľa, tam je cesta. Dôležitá je aj pracovitosť, pretože to je dennodenná práca trénerov. Ak títo kouči budú chlapcov učiť správne veci a bude tam kontinuita, tak môžeme napredovať. Potom sa môžeme dostať aj na úroveň Švédov a Fínov. Olympijský bronz je skvelý, ale jeden turnaj nič neznamená. Musíme to potvrdzovať niekoľkoročnými výsledkami. Ak sa všetko dobre zmanažuje, tak máme šancu uspieť. Nehovorím, že budeme nosiť medaily každý rok, to sa pravdepodobne pri našej základni nedá. Nie vždy je však najdôležitejší cenný kov. Pokiaľ hrá mužstvo dobrý hokej, ľudia sú vďační aj za to. Som optimista, pretože slovenský hokej má tradíciu. Máme to v DNA. Veríme, že do budúcna budeme konkurovať Švédom, Fínom, Rusom a podobne.

Kde badáte pozitíva, čo sa týka hokeja na Slovensku?

Vo všeobecnosti máme dostatok schopných ľudí, ktorí chcú pracovať. Len im treba dať príležitosť. Pracuje sa na výstavbe malých zimných štadiónov. Ak budeme mať viac ľadových plôch, tak to pomôže. Treba veľa trpezlivosti a odvahy pri rozhodovaní. Zároveň je dôležitá trpezlivosť rodičov, aby začali veriť tomu, že ostať na Slovensku je cesta. Ja to vidím z tejto strany, avšak niektorí odborníci v mládežníckych kategóriách to môžu vidieť inak.

Na čom treba v „hokejovej republike“ podľa vás popracovať?

Keď príde výsledok, všetci sa ním hrdia. To však nestačí. Hokej je náročný šport, čo sa týka financií v porovnaní s futbalom či hádzanou. Ak nám nepomôže štát, tak to bude zložité. Viem, koľko peňazí do toho dávajú Švédi či Fíni. Je to niekoľko miliónov eur. Zatiaľ som takúto podporu nevidel. Verím, že vďaka medaile z Pekingu sa niekomu „rozsvieti“ a povie si, že trochu pomôže hokeju. Rád by som sa toho dožil, hoci v tomto smere nie som optimista.

Ako hodnotíte herný prejav a atmosféru v tíme na ZOH v Pekingu, na ktorých sme získali bronz?

Ak by mi to niekto povedal pred ZOH, tak by som tomu neveril. Išli sme od zápasu k zápasu. Začiatok bol rozpačitý, pretože sme začali spolu trénovať vzhľadom na komplikácie s ochorením COVID-19 len týždeň pred začiatkom turnaja. Odohrali sme tréningový zápas s Nemeckom, kde sme sa „hľadali“. Proti Fínsku a Švédsku sme hrali živelne a spravili sme miestami naivné chyby. „Prestrieľali“ sme obidvoch súperov, avšak skúsenosťou nás trestali za každú chybu. Výsledkovo to vyzeralo, že nám tieto zápasy nevyšli. To by som nepovedal, no robili sme zbytočné chyby. Následne si spolu mužstvo sadlo. Chlapci si povedali, ako chcú hrať. Vždy je to lepšie takto, ako keby ich k tomu niekto dotlačil. Mal som radosť, že starší hráči ako Marek Hrivík, Peter Cehlárik či Peter Čerešňák si všetko vyjasnili aj s mladými. Od zápasu s Lotyšmi sme sa presvedčili, že môžeme hrať s kýmkoľvek. Všetko začalo „klapať“. Dávali sme góly a „prestrieľavali“ sme súperov. Keď sme vyhrali nad Nemcami, tak som skutočne cítil v kabíne silného ducha tímu. Pri šťastnom závere s Američanmi som vedel, že sme na dobrej ceste k medaile. Vyšlo nám to a Paťo Rybár predviedol výkon hodný brankára NHL.

Prekvapil vás niektorý z hráčov?

Je to paradox, že gólovo nás „ťahal“ 17-ročný Juraj Slafkovský. Všetko do seba zapadlo ako do mozaiky. Preto sme získali bronzovú medailu. Všetci sme za to vďační. Verím, že súdržnosť a partia, teda to, čím sme sa prezentovali, nám vydrží. Mladí aj starší hráči ukázali, že môžeme hrať s každým vyrovnanú partiu.

Mohol by byť Juraj Slafkovský draftovou jednotkou? Prípadne má šancu na najvyššie priečky aj Šimon Nemec?

Poviem to tak, že pred Pekingom som hovoril o top 5 pre obidvoch. Juraj dal sedem gólov a tým presvedčil všetkých v NHL o tom, že môže byť v top 3. Na rovinu, pokiaľ by to bol Fín, Rus, Švéd alebo Čech, tak by sa stal jednotkou. My nemáme taký kredit vo svetovom hokeji. Najbližšie k tejto pozícii bol Marián Gáborík, ktorého si Minnesota vybrala ako tretieho v poradí. Odvtedy sme nemali hráča draftovaného z vyššieho miesta. Aktuálne sú tam dvaja Kanaďania a Fín, ktorí sú vysoko ohodnotení. Ak však dá takýto mladý hráč sedem gólov na olympijskom turnaji, tak si doslova a do písmena pýta pozíciu draftovej jednotky. Nebudem prekvapený, ak Juraj bude na akejkoľvek priečke v top 3. Tímy si vyberajú aj podľa toho, aký hráč sa im hodí do koncepcie.

Čo vás čaká smerom k májovým majstrovstvám sveta v hokeji vo Fínsku?

MS sú iné ako olympijský turnaj. Uvidíme, ako sa nám podarí „namiešať“ zostavu. Záleží to na tom, akú formu budú mať hráči, alebo ako na tom budú zdravotne. Samozrejme, každý jeden hráč z olympijského tímu si „pýta“ miestenku. Vždy sa všetko odvíja od aktuálnej situácie. Budeme sa nad tým zamýšľať nad kolegami. Ak však budú všetci hráči z olympijského výberu zdraví, tak tam nebude veľa zmien. Uvidíme aj, či budú voľní hráči z NHL a či budú ochotní hrať na MS. Mám pre reprezentačné mužstvo v hľadáčiku aj ďalších mladých hráčov, ktorých by som chcel vidieť v príprave.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Odkaz poslali hráči zo zimných olympijských hier. Lepšia pozvánka do kempov alebo  na hranie hokeja pravdepodobne nie je. Samozrejme, teším sa z toho. Verím, že sa pozeralo veľa detí. Videl som videá, ktoré nám poslal napríklad Michal Handzuš z Banskej Bystrice. Keď to človek vidí, tak má na tele zimomriavky. Deti a ich rodičov to možno presvedčilo, aby začali s hokejom. Emócia, ktorú môžete získať v kolektívnych športoch, je pravdepodobne iná ako v individuálnom športe. Samozrejme, ja som sa nikdy som sa nevenoval individuálnemu športu, hral som len hokej. (úsmev) V každom prípade v kolektíve je to úplne o niečom inom. Srdečne pozývam všetkých na kempy, aby si vyskúšali hokej. Mladosť sa nedá ničím nahradiť, čo sme videli v podaní Slafkovského, Nemca či Kňažka. Skúsenosti sú potrebné, ale mladícka dravosť je nenahraditeľná.