Martin Rančík chce byť raz hlavným trénerom tímu NBA
Martin Rančík patrí medzi najlepších basketbalistov našej histórie. Má za sebou úspešnú kariéru, ktorú poznačili viaceré zranenia či problémy so srdcom. Po konci kariéry neoddychoval, ale začal novú, trénerskú etapu. Ani sám netušil, že už v jej úvode sa mu podarí preniknúť tam, kde sa mu to nepodarilo ako hráčovi, do NBA.
Ako hráč roky pôsobil v Španielsku, Taliansku či v Grécku. Zahral si aj Euroligu, čo je najvyšší stupeň v európskom basketbale. Na záver kariéry ešte pomohol k titulu i k víťazstvu v domácom pohári Interu Bratislava.
Pôvodný text vyšiel v časopise Olympic.sk 1/2023. Celý časopis nájdete TU.
Piaty rok v trénerskom štábe Chicaga Bulls
Pred necelými piatimi rokmi začal svoju púť v NBA v jednom z najlepších klubov, v akom sa kedy basketbal hral, v Chicagu Bulls. „Vždy ma bavilo trénovať. Cez Slovenskú basketbalovú asociáciu som si robil kurz na získanie medzinárodného trénerského certifikátu a zrazu sa mi naskytla príležitosť ísť do Chicaga,“ rozhovoril sa starší zo známeho bratského dua a priblížil, ako sa mu vôbec podarilo dostať do kontaktu s Bulls.
„Tesne predtým, ako som podpísal svoj prvý kontrakt s Chicagom, som bol na šesťtýždňovej ceste po USA. Chodil som najmä po univerzitách, kde som vďaka kontaktom mohol sledovať, ako sa pracuje v jednotlivých tímoch a ako to celé funguje. Jednou zo zastávok boli aj Bulls, kde bol zhodou okolností generálnym manažérom jeden z mojich trénerov počas hráčskych čias na univerzite Iowa State. Najskôr to bola len myšlienka. Absolvovali sme druhý telefonát, tretí a on mi ponúkol prácu asistenta videokoordinátora, čo je najnižšia možná pozícia v trénerskom štábe v klube NBA. Zobral som ju. Začal som na sebe pracovať a teraz som v klube už piaty rok,“ pousmial sa niekdajší výborný pivot.
Z pozície videokoordinátora sa postupne vypracoval na asistenta trénera vo farmárskom klube Windy City Bulls a odtiaľ sa vrátil do prvého tímu, kde momentálne pôsobí ako jeden z asistentov hlavného trénera Billyho Donovana. „Vo Windy City som bol dva a pol roka, pol sezóny sme nehrali pre COVID-19. V poslednom ročníku som zapôsobil a po ňom si ma vzali naspäť do áčka.“
Kto je Martin Rančík
Narodil sa 5. júna 1978. Vďaka dobrým fyzickým parametrom (205 cm, 100 kg) zaujal už v mladom veku. V zámorí hral na stredoškolskej a univerzitnej úrovni za St. Louis Park a Iowa State. V roku 2001 sa vrátil do Európy, tri sezóny pôsobil v Olympii Miláno, potom vo Fortitude Bologna, Olympiacose Pireus, Bilbau, Estudiantes, Saski Baskonia, Alicante, Nymburku a v Interi Bratislava. Raz vyhral taliansku a raz slovenskú ligu, dvakrát sa stal slovenským Basketbalistom roka. Po skončení kariéry sa dal na trénerskú kariéru a pôsobí v štruktúrach Chicaga Bulls.
Rovnaká vášeň ako na ihrisku
V NBA na rozdiel od európskych súťaží nepotrebuje tréner certifikáty, aby mohol viesť tím či pomáhať pri ňom. To však neznamená, že neštuduje. „V Európe som ešte nepracoval ako tréner, tak neviem, aké to je. Predpokladám, že v samotnej práci to je podobné. Stále hľadáte nové defenzívne a ofenzívne koncepty, ktorými by ste sa posunuli ďalej vy aj hráči. Bez vzdelávania a posúvania sa to v NBA nejde. Druhá stránka je vytváranie si kontaktov s inými trénermi a hráčmi. Trénerstvo má široký záber, ale nemusíte mať vysokú školu, aby ste dobre koučovali v najlepšej lige sveta,“ zamyslel sa Martin Rančík.
Preňho bolo vždy dôležité, aby si udržiaval a rozširoval kontakty. Nebolo to však z čisto zištných dôvodov, ale pre kamarátstva a získavanie nových poznatkov. „Nikdy som si neudržiaval kontakty preto, že v budúcnosti budem niečo potrebovať. S ľuďmi udržiavam vzťah, lebo mi niečo dali, som im vďačný, prežili sme spolu časť života. To, že sa z toho vyskytla príležitosť, je náhoda. Podobné vzťahy by nemali byť preto, aby z toho človek profitoval. To by bol najhorší možný spôsob.“
Rančík bol na ihrisku energický hráč. Išiel do všetkého naplno. Podobne vníma aj trénerskú prácu. „Paradoxom je, že som sa nikdy ako hráč netlačil do trénerstva. Napríklad mojou silnou stránkou nebolo počas kariéry sledovanie a rozoberanie videa. Mohol som v tom byť lepší. Ono sa tu vykľulo postupne, až to prekvitlo do vášne, podobnej ako som mal na ihrisku ako hráč.“
Výhodou urasteného basketbalistu bola prirodzená autorita a líderská pozícia, ktorú zastával vo viacerých kluboch. „Dostávam na to aj pozitívnu odozvu, že to je moja silná stránka. Vystupovanie pred tímom, osobnosť, čistý prejav. Mám jasno vo veciach, ktoré považujem za dôležité. Viem to aj patrične prezentovať. Každý tréner je však osobitý a neexistuje na to postup. Snažím sa byť čo najviac autentický. Ak nie ste sám sebou, hráči to vycítia,“ vysvetlil niekdajší reprezentant.
Ťažšie z mentálnej stránky
Rančík bol vždy zvyknutý tvrdo pracovať, ale v USA musí robote ako tréner obetovať ešte viac. „Ako hráč som do toho až tak nevidel. Počas siedmich mesiacov sa tréner v zámorí nezastaví. Neustále pozerá videá, ,skautuje´ súperov, komunikuje s tímom a hľadá spôsoby, ako posunúť hráčov ďalej. Veľmi sa nezastavíme. Únava je potom iná ako u hráčov.“
Bývalý popredný európsky pivot sa rýchlo prispôsobil prechodu z hráčskej kariéry na trénerskú. Pre každého športovca to znamená veľkú zmenu životného rytmu, na ktorý je zvyknutý. „Musím práci obetovať viac času. Keď sa hráčovi skončí tréning či zápas, ide si oddýchnuť, má voľný čas. Ako trénerovi sa vám práca začína pred a pokračuje aj po tréningu. Voľného času tam veľa nie je. Vedel som však, do čoho idem,“ pokračoval starší z našej najznámejšej bratskej basketbalovej dvojice v histórii.
Pre hráčov sa kluby snažia vytvárať ideálne podmienky, ktoré zabezpečujú aj tréneri. Tí z nich musia prípravou dostať to najlepšie. „Veľa sa zamýšľam pri tejto príležitosti nad trénermi, ktorí ma viedli počas kariéry. Každý z nich mal iné princípy, postoje. Na základe skúsenosti z hráčskej kariéry viem lepšie pochopiť, čo moji zverenci potrebujú. Viem sa do ich postojov lepšie vcítiť. Nehral som síce na úrovni NBA, ale Euroliga k nej nemá až tak ďaleko. Rád komunikujem s hráčmi, hľadáme spôsoby, ako ich posunúť ďalej, pomôcť im. Mám veľké šťastie, že pracujem v tíme trénerov, ktorí ťahajú za jeden povraz,“ zamyslel sa Martin Rančík. Najviac si užíva prácu pri individuálnych tréningoch. „Vtedy stratím pojem o čase... Je úžasný pocit vidieť hráča napredovať.“
V NBA je poriadne nabitý kalendár, od novembra do apríla musia tímy odohrať 82 zápasov základnej časti a ak sú úspešné, čaká ich aj play-off. Pri takej brutálnej záťaži sa trénuje málo, viac sa myslí na regeneráciu. „Zápasy idú veľmi rýchlo po sebe. Na tímové tréningy nie je čas. Snažíme sa mať s mladými hráčmi aspoň desať až dvadsaťminútové bloky, v rámci ktorých pracujeme na rôznych aspektoch hry, či to je prihrávka, streľba, dribling a rôzne útočné koncepty. Priestor sa dá nájsť vždy. Zastávam názor, že aj krátky čas je potrebné obetovať podobným veciam. Kľúč je v konzistentnosti práce,“ priblížil Rančík.
Nezblázniť sa z čísiel
Dnešný profesionálny šport sú „šachy“ nielen na palubovke, ale najmä mimo nej. Do basketbalu podobne ako do všetkých špičkových športov výraznejšie prehovorila matematika a tzv. rozšírené štatistiky, v ktorých sa nesleduje len to, kto dá koľko bodov, pripíše si koľko doskokov, blokov, asistencií, získaných lôpt. Sledujú sa aj väčšie detaily hry, v ktorých sa rozoberá, kedy je tím najsilnejší a kedy má naopak problémy.
„Je to dobrý pomocný nástroj. Tiež veľa používame analytiku. Máme na to aj špeciálneho trénera. Sú to kvantá informácií, v ktorých sa môžete ľahko stratiť. Máme výhodu, že náš analytik Billy Schmidt vie skvele premostiť rozšírené štatistiky s reálnymi príkladmi. Má na to cit. Je dôležité sa na štatistiky pozerať, preložiť ich do hry a aplikovať ich hráčom. Keď skautujem zápasy, snažím si ich pozrieť bez štatistík, aby som sa spoľahol na vlastné oko. Potom si to viem s číslami doplniť a všetko overiť a porovnať so svojimi myšlienkami. Určite to je úžasná pomôcka. Treba však nájsť balans. Potrebujete s číslami narábať opatrne, aby vás nepohltili a neunavili ste hráčov,“ uviedol náš momentálne jediný zástupca v NBA.
Neustále porovnávanie s Jordanovou érou
Martin Rančík na palubovkách NBA stretáva hviezdne mená vrátane Giannisa Antetokounmpa.Martin Rančík je súčasť jednej z najslávnejších organizácií basketbalového sveta. Chicago Bulls a jeho úspechy poznajú aj nebasketbaloví fanúšikovia. Duch fenomenálneho Michaela Jordana a jeho šesť titulov v deväťdesiatych rokoch minulého storočia je všadeprítomný.
„Až tak to nevnímam. Viem si predstaviť, že by som bol aj v menej známom tíme NBA a môj prístup by aj tak sa nezmenil. Samozrejme, tradíciu Chicaga Bulls je v meste cítiť. Nie nadarmo máme najvyššiu návštevnosť v celej lige. Ľudia sú na Bulls hrdí, hoci posledné roky nie sú až také skvelé. Fanúšikovia sa radi identifikujú s naším tímom. Zodpovednosť za úspech a dobre odvedenú robotu je z našej strany veľká,“ priblížil tréner.
Pôsobenie v Bulls je náročné z psychickej stránky aj pre hráčov. Každý vydarenejší rok či dlhšie úseky sú hneď porovnávané s Jordanovou érou. „Niečo na tom bude, že hrať za Bulls a pôsobiť v tomto tíme je ťažšie ako niekde inde. Na druhej strane prístup by mal byť stopercentný hocikde,“ dodal Martin Rančík.
