Stanislav Lobotka: V Neapole žijem pokojný, normálny život
Je príklad toho, že šikovný človek sa aj z malej (slovenskej) dedinky dokáže dostať na svetový piedestál. A tiež krásny obraz pravdy hovoriacej o životnej sínusoide. Aj futbalista Stanislav Lobotka, o ktorom je od začiatku reč, totiž počas svojej cesty na (taliansky) vrchol nezažil len samé vzostupy. Postretli ho tiež pády.
Tento rozhovor vyšiel v tlačenej verzii časopisu Olympic.sk. Celý časopis nájdete TU.
Na nasledujúcich riadkoch sme s 28-ročným stredopoliarom, stále ešte čerstvým držiteľom majstrovského Scudetta v drese SSC Neapol, prebrali všetky nuansy jeho kariéry. Tá ho nasmerovala po stopách nášho reprezentačného rekordéra Mareka Hamšíka pod Vezuv, kde napokon populárneho „Marekiara“ ziskom ligového titulu dokonca prekonal.
VEĽKÝ SEN Z VEĽKEJ HRADNEJ
Hláška „This is my sen“, ktorú ste vzhľadom na vašu vtedajšiu angličtinu použili po prestupe do Ajaxu Amsterdam, zľudovela. Dá sa povedať, že vtedy, pred desiatimi rokmi, ste prežívali ešte len taký malý sen – v porovnaní s tým, v čom ste sa ocitli v majstrovskej sezóne Neapole?
Prestup z Trenčína do Ajaxu som v tej dobe, pochopiteľne, vnímal ako niečo veľké. Predtým som nikdy ani len neuvažoval, že by som v takom mladom veku prestúpil do takého skvelého klubu. V tom to bol pre mňa splnený sen.
A teraz? Chlapec z Veľkej Hradnej sa ocitol vo veľkom sne?
Teraz je to neopísateľný pocit. V Trenčíne som síce vyhral titul, ale predsa len je iné stať sa majstrom na Slovensku a v Taliansku. V Serii A je viac mužstiev a väčšia konkurencia než v slovenskej lige. Navyše, pred začiatkom sezóny nám z mužstva odišlo dosť veľa hráčov. Môžem pokojne povedať, že toto je asi najväčší a najkrajší sen, aký sa dá snívať.
Vás stále mnohí brali ako Stanka Lobotku, nášho milého slovenského chlapca. Máte pocit, že zo Stanka sa už stal Stano? Že ste sa ľudsky aj osobnostne posunuli za posledné obdobie?
Ja sa práveže stále snažím byť rovnaký, aký som býval kedysi. Chcem byť najmä pozitívny a užívať si život. Nerád sám seba zväzujem, čo by som mal alebo nemal robiť či hovoriť. Som otvorený a naďalej sám sebou. Zároveň je pre mňa ideálne, keď som v ústraní a nikto o mne nepíše či nehovorí.
Nemajte nám za zlé, že teraz to úplne nedodržíme... Je náročné zostať sám sebou, keď ste futbalovo na výslní a chcete či nie, píše sa o vás veľa a často?
Z môjho pohľadu to nie je ťažké. Nepripúšťam si to ani v takých momentoch, keď prichádzajú víťazstvá a tituly. Robím to, čo ma baví. Futbal nevnímam ako prácu, ale ako moje hobby, ktoré ma napĺňa. Som šťastný. Navyše sa môžem každé ráno zobúdzať aj s tým, že som zdravý. Popritom nič okolo mňa neberiem ako niečo veľké. Aj to mi pomáha.
Pomáhajú vám aj ľudia okolo vás v tom, aby ste mohli zostať sám sebou? Aby ste neuleteli do nežiaducich výšin, čo sa, v mnohých prípadoch stáva...
„Je veľmi dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí vás berú presne takého, aký ste boli predtým. Ktorí nechcú, aby ste sa zmenili, len preto, lebo zrazu bojujete o titul v Taliansku. A ktorí sa tiež nemenia. Rodina, sestry, priateľka, agent, ktorý je však viac rodina ako agent... Kamaráti, ktorých je dosť málo, myslím tých ozajstných, pretože sa snažím nepripúšťať si veľa ľudí k sebe. Páči sa mi, že ma nepotrebujú meniť a sú radi za to, že vedia, aký som. Je to môj fanklub, ktorý vždy pri mne stál a naďalej stojí. Aspoň dúfam.
ÚSPEŠNÉ POKRAČOVANIE SPOLUPRÁCE?
Stanislav Lobotka pred pár mesiacmi podpísal s SSC Neapol nový kontrakt, platný až do júna 2027. Bude dlhodobo pokračovať úspešná spolupráca medzi slovenským záložníkom a čerstvým majstrom Talianska? „Beriem to tak, že klub ma oslovil a chce, aby som pokračoval. Ja som v Neapole spokojný. Tamojší ľudia majú super mentalitu, v Taliansku je dobré jedlo. Nie je to ďaleko do Viedne, neprší tam, nie je tam sneh. Naopak, sú tam pláže, slnko a celkovo je tam krásne,“ pousmial sa Stanislav Lobotka.
STÁLE NA STO PERCENT
Môj štvorročný syn mi pred rozhovorom s vami radil: Tati, opýtaj sa ho, ako sa mu páči futbal... Takže, ako to je? Ako sa vám páči futbal?
Keď sa vyhráva, tak sa mi veľmi páči. Alebo keď hrávam. Ale keď nehrávam, nemám ho príliš rád. Jasné, každý hráč, keď nastupuje, si myslí, že všetko je super. Keď nedostáva priestor, alebo sa nedarí, je to výrazne iné. Nepovedal by som, že otravné, to až nie, ale ste vtedy taký negatívne naladený. Aj preto sa veľmi snažím – keď prehráme, alebo keď ma vyradí zranenie – zostať pozitívny. Hovorím si, že sa nič nedeje, že to zranenie neznamená, že už nikdy nebudem hrať. Môžem ráno vstať a chodiť po vlastných nohách. Mám čo jesť, som zabezpečený, rovnako aj moja rodina. Práve na takúto kartu sa to snažím v tých horších momentoch obracať.
Na čo sa práve v tých horších okamihoch najviac upierate?
Keď nehrávam, sú to ľudia okolo mňa. Ale najmä je to o mne. Hovorím si vtedy, že je to len futbal a keď budem robiť úplne všetko, zmení sa to. Trénujem na sto percent, hoci viem, že nie vždy to vychádza. Keby som nedával do toho maximum, mohol by som si neskôr niečo vyčítať. Preto idem stále naplno. A to platí aj vtedy, keď sa darí.
Prístup teda máte stále rovnaký, ale nie vždy to prináša rovnaký efekt. Aké sú ďalšie vplyvy na konečný výsledok?
Čiastočne sú aj také, ktoré neviem ovplyvniť. Ako keď prišiel tréner Gennaro Gattuso. Preferoval iných hráčov, a to len ťažko zmeníte. Môžete vtedy schudnúť nie päť, ale aj desať kíl, a nepomôže vám to. Keď mu raz nepasujete do koncepcie, je hotovo. Ale keď viete, že ste do toho dali všetko, aspoň si nemáte čo vyčítať. Potom môžete len vytrvať, alebo napríklad odísť niekam na hosťovanie.
Ako často si uvedomujete, čo všetko ste museli obetovať, aby ste sa dostali tam, kde momentálne ste?
Keďže som zo Slovenska, nemal som to jednoduché. Ak by som bol Španiel, už len to by mi dalo väčšiu šancu na úspech. Keď sme teraz bojovali o Scudetto, veru som si uvedomoval, čo som musel urobiť a že nemám za sebou ľahkú cestu. V minulosti som to tak nebral, vtedy to bolo iné. S odstupom času však premýšľam o tom, že to nebolo jednoduché. Pred rokmi som bol jednoducho rád za to, čo robím. Hoci aj vtedy, najmä so školou, to bolo veľmi náročné. Aj teraz sa mi ešte niekedy sníva, že nemám maturitu... Potom sa prebudím a odľahne mi. Avšak vidíte, škola ma straší doteraz.
Mali ste ako futbalista protekciu?
Bol tam jeden riaditeľ... Na druhej strane, on môže pomôcť v odložení skúšky, ale naučiť sa, prísť tam a napísať, to som už musel sám.
STANISLAV LOBOTKA
Narodil sa 25. novembra 1994 v Trenčíne, pochádza z obce Veľká Hradná. S futbalom začínal v klube AAC Sparta Trenčín, neskôr prešiel do AS Trenčín. V ligovom drese AS debutoval na začiatku jarnej časti sezóny 2011/12. V ročníku 2013/14 si premiérovo vyskúšal zahraničný angažmán: hrával v druhej holandskej lige za Jong Ajax, teda B-tím slávneho Ajaxu Amsterdam.
Keď sa vrátil do Trenčína, oslavoval s AS v sezóne 2014/15 historické double - víťazstvo v lige aj v pohári. V auguste 2015 podpísal prestupové papiere do dánskeho FC Nordsjaelland, kde si odkrútil dve sezóny. V júli 2017 po ňom siahla španielska Celta Vigo. Do januára 2020 za ňu v Primera Division absolvoval 86 stretnutí, pričom hneď v prvej sezóne 2017/18 nastúpil vo všetkých 38 zápasoch.
Začiatkom roka 2020 prestúpil do SSC Neapol, kde sa postupne vypracoval na veľkú oporu stredu poľa. Predovšetkým pod vedením trénera Luciana Spallettiho sa z neho stala neoddeliteľná súčasť základnej zostavy. Vo štvrtok 4. mája 2023 sa so spoluhráčmi z SSC zapísal do dejín klubu: pre Neapol vybojoval ešte len tretí titul v histórii a premiérový po dlhých 33 rokoch.
Štyri roky patril k stabilným členom výberu Slovenska do 21 rokov, nechýbal na záverečnom turnaji majstrovstiev Európy hráčov tejto vekovej kategórie v roku 2017 v Poľsku, kde Slováci obsadili piate miesto.
V roku 2016 debutoval v drese A-mužstva Slovenska. Doteraz nazbieral 45 štartov, v nich trikrát skóroval. Hral aj na záverečnom turnaji Eura 2020.
Na konte má majstrovský titul (2023) aj Taliansky pohár (2020) s SSC Neapol a už spomenuté double s AS Trenčín (2015).
V ankete Futbalista roka na Slovensku skončil za rok 2022 na striebornom stupienku (za Milanom Škriniarom), v hlasovaní fanúšikov dokonca vyhral. Celkovo to bolo v tejto prestížnej ankete jeho tretie umiestenie na „bedni“, predtým bol dvakrát tretí (za roky 2017 a 2018).
S ex-priateľkou Danielou Nízlovou má dcéru Lindu.
NIČ NIE JE ZADARMO
V školských laviciach ste sa asi nalamentovali dosť, ale zažili ste to aj v súvislosti s tréningami? Boli vo vašom slovníku výrazy nechcem, nebudem, nejdem?
Áno, najmä keď som bol malý. Bol som ešte na dedine a chodiť hrávať do Trenčína, čo bolo pre mňa ako veľkomesto, bolo ťažké. Myslel som na to, že keď zmeškám autobus, ďalší mi pôjde až o dve hodiny. Vyšiel som však zo svojho komfortu a potom som to už bral normálne. Pomáhali mi rodičia či sestra, ktorí ma neustále povzbudzovali. Prízvukovali mi, aby som to nezabalil. Práve im ďakujem za to, aký som a kde som.
Zmien v živote ste aj potom zažili pomerne dosť. Ako ste ich zvládali?
Ťažké bolo pre mňa najmä ísť prvýkrát do zahraničia, keďže som mal sedemnásť rokov. Nevedel som jazyk, išiel som do úplne neznámeho prostredia, do cudzej rodiny. Pamätám si stále na svoj prvý deň. Ako sme tam spolu sedeli. Hoci boli na mňa milí, prišlo mi to celé veľmi ľúto a rozplakal som sa. Všetko na mňa doľahlo. Pýtal som sa sám seba: kde je mama, tata, sestry? Vyspal som sa na to a bolo mi lepšie. Napriek tomu prišli počas obdobia v Ajaxe momenty, keď som sa chcel vrátiť. Predtým som sa chcel z Trenčína dostať späť na dedinu, potom z Amsterdamu na Slovensko. Myslel som si, že to nezvládnem. Vyšiel som však zo spomenutej komfortnej zóny. Uvedomil som si, čo by iní dali za to, aby mohli byť na mojom mieste. A tak som ,makal´. Začal som sa učiť aj jazyk a postupne som sa dokázal aklimatizovať.
Keby ste teraz mali dať odporúčanie vašim nasledovníkom, ktorí sa možno na svojej prvej či druhej vážnejšej zastávke v kariére dostávajú do rovnakého duševného rozpoloženia, aké by boli?
S prekážkami, nech budú akékoľvek, sa treba pasovať. Keď niečo chcete dosiahnuť a mať pekný život, musíte pre to niečo obetovať. Málokto vám dá niečo zadarmo. Musíte si to oddrieť, zaťať zuby.
Mnohí futbalisti hovoria, že najviac ich v živote zmení narodenie dieťaťa. Platí to aj o vás?
Najmä pohľad na život je odrazu úplne iný. Kedysi ako mladý som sa tešil na voľno preto, aby som sa mohol ísť zabávať či vychutnať si dovolenku. Keď už mám dcéru, chcem tráviť čas s ňou. Takže v určitom smere ma to zmenilo, no na druhej strane sa ako človek stále snažím byť ako predtým. Teda naďalej si užívať život a hľadieť naň pozitívnymi očami.
O vás je známe, že žartujete takmer neustále. Ste aj doma studnica plná humoru?
Ale áno. Mama, keďže je „stará škola“, to nesie trochu ťažšie. Niekedy nie je naladená na mojej vlne, trebárs na rozdiel od sestier. Ale aj ona si už postupom času azda zvykla.
Aj dcérka Linda sa už stala terčom vašich žartíkov?
Na to je ešte skoro, keďže má tri roky. Je to malá, čistá dušička, ktorá tomu nerozumie. Keď som s ňou, ani sa nesnažím byť extra vtipný. Naopak, som vtedy veľmi seriózny...
BOLA TO DIVOČINA
V Neapole sa majstrovský titul oslavoval dlho a divoko. „Vedel som, že ľudia futbal milujú, ale že zostanem po zápase len v spodkoch, to mi nenapadlo. Bola to divočina. Chvíľu som si myslel, že zo mňa strhnú komplet celé oblečenie. Našťastie, boxerky mi nechali,“ smial sa Stanislav Lobotka.
MASKOVANIE (NE)POMÁHA
Pred viac než tromi rokmi ste urobili zásadný krok: zo Celty Vigo ste prestúpili do SSC Neapol. Napriek súčasnému skvostnému obdobie, boli aj časy, keď ste ľutovali príchod do Talianska?
„Jasné. Každý futbalista zažije obdobie, keď nehráva a vtedy viacero vecí ľutuje. Ja som skôr ľutoval to, že ma nepustili z Neapola na hosťovanie. Nie, že som šiel do Neapola. Lebo je to pekný klub, pekné mesto. Pre mňa naozaj áno. Pre niekoho možno nie, keďže je tam veľa špiny, divoko sa jazdí...
V čom je teda pre vás pekné?
Nepozerám sa na to, že sú tam smeti, prípadne na iné negatíva. Obdivujem miestnu mentalitu, kultúru, spôsob života. Ako si to všetko užívajú. V nedeľu sa idú rodiny spolu najesť, trávia čas spoločne. Snažím sa hľadať dobré veci. Aj futbalovo. Mrzí ma naozaj len to, že ma predčasom nepustili. Mohol som inde napredovať a hrávať.
Vy si môžete dovoliť ísť v Neapole sa s rodinou či kamarátmi najesť do reštaurácie? A nemyslíme finančne...
Ale áno, niekedy idem. Ľudia sa pozerajú, sem-tam sa prídu odfotiť. Ja sa však tiež chcem ísť s priateľkou či známymi niekedy takto odreagovať. Cítim sa pritom príjemne.
Ste slávny futbalista. Uvedomujete si, že aj fanúšikovia sú súčasť života a kariéry?
Neberiem to tak, že som slávny. Skôr to vnímam tak, že keď oni chcú, nemám s tým problém. Rovnako však nemám problém im povedať, aby ma nechali najesť sa, keď je už toho veľa. Lebo keď príde jeden, veľakrát sa potom nahrnú mnohí. Áno, chápem, že oni sa chcú prísť pozdraviť, ale už tiež vedia, kedy mi majú dať aj pokoj.
Zvyknete sa z tohto dôvodu občas zamaskovať a potom sa tvárite, že tam nie ste?
Teraz už áno. Keď išla nedávno dcérka na detské ihrisko na trampolínu, dal som si šiltovku aj kapucňu. Ale keď už ma uvidí a spozná jeden, je hotovo.
Dá sa fanúšikovstvo v Neapole označiť za šialenstvo?
Teraz je to tak. Občas si hovorím, ako bolo dobré, keď som nehrával, keďže ľudia ma toľko nespoznávali a neotravovali. Ale všetko má svoje pre a proti. Teraz je to určite lepšie. Hlavne, že hrávam a môžem sa s mužstvom tešiť z víťazstiev a úspechov. Každý triumf viac teší, keď k nemu prispejete. Teraz je to o to lepšie, že majstrovský titul je v našich rukách.
V POĽSKU SI FUTBAL UŽÍVALI
V roku 2017 si prvýkrát zahral za Slovensko na veľkom turnaji: Eure 21-ročných v Poľsku. „Boli sme tam super partia. Veľa z nás hralo vtedy či predtým pod vedením trénera Adriána Guľu. Bola to taká trenčiansko-žilinská partia, do ktorej skvelo zapadli „Bobo“ Rusnák, Maťo Chrien alebo Braňo Niňaj. Futbal sme si náramne užívali. Povedali sme si, že sme na turnaji, na ktorom nemáme čo stratiť. Myslím si, že sa to prejavilo na našej hre,“ zaspomínal si Stanislav Lobotka. V roku 2021 nechýbal v nominácii Štefana Tarkoviča na seniorské Euro. „To už bolo o niečom úplne inom. Dvadsaťjednotka predsa len ešte nie je mužský futbal. Na tomto turnaji už boli najlepší hráči z celej Európy,“ doplnil stredopoliar Neapola.
ANANÁS… NIE, ŽARTUJEM!
Pred vami sa do histórie SSC nezmazateľne zapísal Marek Hamšík. Je jeho stopa v klube či v meste stále „horúca“?
Jasné, fanúšikovia ho stále vnímajú ako ikonu a legendu. Je ho tam cítiť a podľa mňa ho tam navždy bude cítiť. Predávajú sa stále jeho dresy či účesy. Kedykoľvek sa tam vráti, nastane okolo neho šialenstvo, ako keby stále hrával za SSC.
Chceli by ste, aby vás fanúšikovia Neapola vnímali rovnako, alebo aspoň podobne? Je to jeden z vašich cieľov?
Nepremýšľam nad tým. Ja si myslím, že ani Marek to v minulosti nevnímal tak, že chce zanechať nezmazateľnú stopu. Jednoducho hral, dával góly a potvrdzoval kvalitu. S tým potom automaticky prichádzajú veci, o ktorých sa bavíme. Ja som sem prišiel hrať a žiť a či na mňa ľudia zabudnú alebo nie, to neovplyvním. Kým tu budem, dám do toho všetko a uvidíme, na čo to bude stačiť.
Máte už v meste vlastnú pizzu, ako to mal Marek?
Viem, že v reštaurácii bolo aj suši s jeho menom. Volalo sa to MH17. O tom, že by som mal ja svoju vlastnú pizzu, zatiaľ nič neviem.
Ak by bola podľa vás, čo by na nej bolo?
Ananás… Nie, žartujem! Takú by si ľudia asi nekúpili. Ja mám najradšej margheritu.
V súvislosti s Neapolom nemôžeme obísť Diega Maradonu. Ako hráča si ho nemôžete pamätať.
Veru nie. Narodil som sa v roku 1994, teda presne vtedy, keď hral naposledy za Argentínu.
Z pohľadu fanúšikov SSC je ešte o niečo vyššie ako Marek Hamšík, je to tak?
Áno. Je to preto, že tím s Maradonom dvakrát vyhral majstrovský titul. A boli to až do tejto sezóny jediné dva tituly pre Neapol. S Juventusom, AC či Interom vyhralo Scudetto mnoho hráčov, ale väčšinou to bol iba jeden z viacerých titulov. V Neapole, keď vyhráte trofej, ľudia si vás navždy zapamätajú. Nie je to klub, ktorý pravidelne dominuje v lige. Ak by Marek vyhral s Neapolom titul, bol by u priaznivcov na rovnakej úrovni ako Diego.
Vy ste titul vyhrali…
S nimi sa však rozhodne nemôžem porovnávať. Marek odohral neskutočne veľa zápasov, strelil obrovské množstvo gólov. Bol to práve on, kto prekonal klubový strelecký rekord Maradonu. Marek je po Maradonovi druhá najväčšia legenda.
Mareka za tých dvanásť rokov niekoľkokrát na ulici prepadli, dokonca sa to stalo aj jeho manželke. Vy ste ešte nemali takúto skúsenosť?
Musím zaklopať, ale zatiaľ, našťastie, nie. Priznám sa, že ani o tom nerozmýšľam a teda nemám žiadne obavy. Opačný postoj by nebol dobrý. Každú chvíľu by som bol v strehu. V Neapole žijem normálny, pokojný život, v ničom nevynikám a nevytŕčam z davu.
Čo vás vo voľnom čase najviac napĺňa?
Keď máme aspoň jeden deň v týždni ľahší tréning, s kamarátmi si chodíme zahrať padel, čo je vlastne tenis a squash dokopy. Občas sa ideme najesť do reštaurácie, či na kávu na pláž. Často však doma oddychujem. Snažím sa najmä vnímať a počúvať svoje telo. Keď cítim, že som unavený, som skôr doma a naberám energiu.
Keď hovoríme o počúvaní svojho tela, ako sa cítite? Stále ako mladý futbalista? Na budúci rok oslávite tridsiatku…
Keď hráme veľa zápasov, alebo sa dobre nevyspím, na druhý deň sa cítim horšie. Nie je to ako vo veku 22 či 23 rokov, keď mi to vôbec neprekážalo. Myslím si však, že je to normálne. Keď toľko rokov ,makáte´, prejaví sa to. Telo má tiež svoje limity. Čas a vek nezastavíte. Dobrou životosprávou sa to dá trochu oddialiť. Na každého to však raz príde.
Ako sa tento nezvratný proces snažíte oddialiť vy?
Predovšetkým sa snažím telu dožičiť dobrú stravu, spánok a regeneráciu. Keď po väčšej záťaži cítim akýkoľvek diskomfort, venujem tomu zvýšenú pozornosť. V minulosti to tak úplne nebolo. Mohol ma aj ťahať sval, ale bral som to inak ako teraz.
ŠÍPKY HO NECHYTILI
Keby ste nehrali futbal, venovali by ste sa inému športu?
Šport ma bavil odmalička. Neexistovali ešte mobilné telefóny, takže som na bicykli obehal kamarátov a išli sme si zahrať buď hokej, futbal, alebo basketbal.
Vy a basketbal?
Áno, uznávam, výšku na to príliš nemám. Trochu mi museli pomáhať, keď som chcel dosiahnuť kôš, ale aj basketbal ma bavil. Rovnako ako všetky ostatné. Ak by som nehral futbal, asi by som si vybral tenis. Chcel by som, aby sa tenisu venovala aj dcérka. Ja sa potom na ňu budem chodiť pozerať. Bude to však, samozrejme, na nej, čo ju bude baviť a napĺňať.“
Zvyknete aj sledovať iné športy v televízii?
Pozriem si hokej, tenis či golf, občas zámorskú NBA. Napríklad šípky ma zatiaľ nechytili.
Aké disciplíny vás bavia na olympijských hrách?
Čo sa týka zimy, tak určite hokej. Tak to majú asi všetci Slováci. Ďalej záleží na tom, či tam máme niekoho zo Slovenska. Ak nie, príliš to nesledujem. Našich športovcov sa však snažím si pozrieť.
Aké úspechy slovenského športu ste si v minulosti najviac užili?
Majstrovstvá sveta v hokeji 2012, keď sme získali striebro. Pekné na tom bolo, že to od nás nikto neočakával. Takéto úspechy sú najkrajšie. Sledujem tiež našu skvelú lyžiarku Petru Vlhovú.
