Eva Charfreitagová: Mládež musí mať k športu vybudovaný vzťah, vyhováranie sa na dobu je slabý argument
Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien vám v spolupráci s Komisiou SOŠV pre ženy a šport prinášame viacero rozhovorov so zaujímavými ženami. Eva Charfreitagová zasvätila športu celý život. K atletike a vrhačským disciplínam doviedla aj svoje deti. S manželom Liborom sú dušou trnavskej atletiky. Pôsobila aj ako pedagogička na gymnáziu, učila zemepis a telesnú výchovu. Pôsobila aj vo výkonnom výbore SAZ. Dodnes trénuje nádejných atlétov. „Športovať sa dá v akejkoľvek dobe, len musí mať k tomu mládež vybudovaný vzťah. Považovať to ako výhovorku, že dnes je taká doba, to je veľmi slabý argument,“ hovorí o mladej generácii.
Ako ste sa dostali k športu? Čo vás k nemu doviedlo?
Športu a hlavne atletike sa venujem už 60 rokov od roku 1961. K tréningu atletiky, konkrétne k vrhu guľou, ma priviedol tréner Mikuláš Čordáš. Okrem pána Čordáša som za trénera mala aj profesora Hajmássyho a hlavne môjho manžela Libora.
Počas svojej aktívnej činnosti som sedemkrát obliekla reprezentačný dres aj za Československo. Slovenský rekord vo vrhu guľou som prekonala päťkrát. Stala som sa deväťkrát majsterkou Slovenska a trikrát akademickou majsterkou Slovenska. Úspechom je aj víťazstvo na československej univerziáde v Plzni.
Čo všetko pre vás znamená šport dnes?
Šport je súčasťou môjho života. Príprava na tréningy, účasť na pretekoch, príprava a rozhodovanie na súťažiach či radosť z výkonov našich zverencov sú toho dôkazom. Vždy som mala šťastie aj spolu s manželom na dobrú tréningovú skupinu. Vychovali sme veľa výborných atlétov, ktorí prešli v mladosti našimi rukami. Napríklad mená ako Hanuláková, Bokor, Tomanová a, samozrejme, naše deti.
Aké bolo viesť k reprezentácii a športu svoje deti? Museli ste ich do niečoho tlačiť?
Naše deti už od narodenia trávili svoj čas na atletickej dráhe. Samozrejme, že po prvých tréningoch sa rozhodli pre vrhačské disciplíny. Mali vzor v nás rodičoch. Rozhodne sme ich do ničoho nenútili.
Ako si spomínate na ich najväčšie úspechy?
Liborove najväčšie úspechy prišli už počas štúdia v USA. Trikrát bol na olympijských hrách. Prvý, ešte väčší úspech mal na MS v Osake 2007 v hode kladivom, kde získal bronzovú medailu. Úžasne nás potešil titul majstra Európy v Barcelone 2010 a následne víťazstvo na Kontinentálnom pohári v Splite. Dcéra Radka sa zúčastnila na ME juniorov v San Sebastiane v roku 1993 a umiestnila sa na 7.mieste v hode diskom. Dcéra Eva sa zúčastnila ME 23 v Amsterdame v roku 2001 v hode kladivom a niekoľkokrát vylepšila slovenský rekord žien.
Libor odišiel vo svojich 20 rokoch do USA. Ako ste to vtedy prežívali? Predsa len to spojenie a technológie neboli ešte také vyspelé ako dnes...
Tým, že Libor v roku 1997 odišiel študovať a trénovať do Dallasu, urobil to najlepšie, čo mohol. Podmienky na tréning u nás boli biedne. Tam nakoniec vyštudoval školu, získal veľa ocenení a mal ideálne podmienky. Prvé mesiace sme si len písali listy a sem-tam volali, neskôr prišiel e-mail a ešte neskôr aj sms správy.
Je podľa vás pre mladého športovca vhodné odísť v istom veku do zahraničia?
Určite, plne to podporujem. Napokon, ak mu tam niečo nevyhovuje, môže sa kedykoľvek vrátiť. Treba to vyskúšať a nebáť sa toho.
Pôsobila ste aj vo výkonnom výbore Slovenského atletického zväzu. Skúste opísať, ako vnímate podmienky športu na Slovensku.
V čase, keď som 10 rokov pôsobila vo VV SAZ podmienky pre atletiku neboli na takej úrovni, aké sú dnes. Podarilo sa mi s pánom Ihringom presadiť obnovenie stretnutí Čechy-Morava-Slovensko pre žiakov, čo považujem za úspech. Podmienky a možnosti pre atletiku sa veľmi vylepšili, z čoho máme radosť. Vďaka patrí terajšiemu vedeniu SAZ.
Prečo je podľa vás v tejto dobe potrebné športovať?
V každej dobe je potrebne športovať. Je to zdravé. Akýkoľvek pohyb pre človeka je veľmi potrebný. Aj obyčajná chôdza veľmi prospieva.
Pracovali ste aj s mládežou ako učiteľka telesnej výchovy. Čo si myslíte, sú dnešné deti naozaj tak lenivé a zahladené do technológií, ako sa hovorí, alebo je to len taká fráza?
Je mi ľúto mládeže v tejto dobe. Do technológií sú deti skutočne zahľadené, preto je dôležité, aby to kontrolovali a mali na pamäti ich rodičia.
Športovať sa dá v akejkoľvek dobe, len k tomu musí mať mládež vybudovaný vzťah. Považovať to ako výhovorku, že dnes je taká doba, to je veľmi slabý argument.
Stále sa venujete trénovaniu mládeže. Akým spôsobom prebiehajú tréningy v tejto náročnej dobe?
Dobu, ktorú teraz prežívame je veľmi ťažké zladiť s tréningom. Bez veľkých ťažkostí sme trénovali do Vianoc. Potom už len cez počítač a mobil. Každý zo zverencov dostal tréningový plán, čo doma môže robiť a potom mi posielajú videá z tréningu.
Ako vnímate postavenie žien v športe? Majú podľa vás už rovnaké postavenie ako muži, alebo je stále čo zlepšovať?
Osobne si myslím, že postavenie žien v športe je rovnocenné s postavením mužov. V atletike nevidím takmer žiadne rozdiely. Je možné, že v iných športoch to je iné. Ale vždy sa dá hľadať cesta pre zlepšenie.
Stretli ste sa niekedy s podceňovaním vašich schopností len preto, že ste žena? Ak áno, čo vám pomohlo v takých chvíľach? Čo by ste poradili ženám, ktoré sa s takýmto niečím počas svojej kariéry stretnú?
Ako žena-učiteľka som mala doteraz iba radosť zo súťaženia mojich zverencov. Vždy sme boli výborný kolektív a nikto nepodceňoval moju prácu.
Ak sa však vyskytnú situácie, pri ktorých je žena v športe podceňovaná, mala by sa určite ozvať a nenechať to tak. Verím, že dnes existuje veľa možností, ako na prípadnú diskrimináciu v športe poukázať a ako ju napraviť.
Komisia pre ženy a šport
Cieľom komisie SOŠV ženy a šport je zabezpečovať osvetu a sprístupňovať športovej verejnosti dokumenty z MOV a iných inštitúcií zaoberajúcich sa problematikou rodovej rovnosti a prispievať tak k tomu, aby ženy aj muži v športe mali rovnaké príležitosti zapojenia sa do športového a riadiaceho života vo všetkých úrovniach a smeroch. Prispievať k zabezpečeniu základného práva športovcov, ktorým je bezpečné prostredie, v ktorom šport vykonávajú.
