Tréner kladivárov Libor Charfreitag: Rozdiel v podmienkach v USA a na Slovensku je ako deň a noc. Iné môže byť zmýšľanie aj prístup trénera
Väčšina ľudí si myslí, že kladivár musí len hádzať, posilňovať a veľa jesť. Nie je to však pravda. Libor Charfreitag tvrdí, že musí byť aj rýchly a ohybný. Nesmie mu chýbať ani cit pre detail či dobré zrýchlenie.
Bývalý elitný kladivár sa venuje trénerstvu v Dukle Banská Bystrica. Nedávno dokončil ďalší stupeň svojho trénerského vzdelania. Medzi jeho zverencov patrí aj Marcel Lomnický, s ktorým chce na olympijských hrách v Tokiu získať medailu. V rozhovore vysvetľuje, v čom je príprava v USA lepšia ako na Slovensku, ale aj to, prečo by si mal každý športovec písať denník.
Ako vyzerala vaša cesta od aktívneho športovania k trénovaniu?
Bola to dlhá cesta. S trénerstvom som nezačal hneď po ukončení kariéry. Držal som si však prehľad o tom, ako svetoví kladivári napredujú. Ako divák som sa zúčastňoval na rôznych pretekoch a sledoval či už dospelých, alebo juniorských športovcov. Po minuloročných majstrovstvách sveta ma oslovil Marcel Lomnický s opätovnou ponukou na spoluprácu. Predtým sme spolu trénovali od roku 2014 do 2017. Opäť spolupracujeme od začiatku tohto roka.
Ako vyzerá bežný tréning s Marcelom? Čo ste napríklad robili dnes?
Marcel je momentálne v treťom ťažkom týždni. Tréningové cykly máme nastavené tak, že idú tri ťažké týždne po sebe a potom nasleduje jeden ľahší. Tento týždeň bol zameraný na vzpieranie, aby zvýšil svoje silové možnosti. Je to dosť únavné, preto sme sa na tréningu snažili hádzať voľne. Hádzali sme súťažným kladivom, keďže sa blíži vrchol sezóny. Dnes dbal hlavne na to, aby boli kvalitné začiatky hodu. Od toho sa neskôr vyvíja celý hod. Keď je výborný začiatok, teda prvé dve otočky, ostatné do seba zapadne ako puzzle.
Čo okrem trénovania hodu je pre profesionálneho kladivára dôležité?
Máme veľmi veľa druhov tréningov. Laická verejnosť si možno myslí, že len hádžeme, posilňujeme a jeme. Využívame však napríklad aj pomoc fyzioterapeutov. Hlavne vtedy, keď športovec potrebuje zosilnieť v slabších partiách tela. Kladivár tiež veľa skáče, robí imitačné cvičenia, odrazy, šprinty, bicykluje... Musí byť veľmi všestranný športovec a presne to chceme docieliť aj my s Marcelom. Chceme byť všestranne pripravení. Kladivár nemá byť len silný, musí byť aj rýchly a ohybný. Nesmie mu chýbať ani cit pre detail či zrýchlenie. Výsledky neprídu ihneď, preto na nich postupne makáme.
Vďaka vášmu dlhému pobytu v USA určite viete porovnať podmienky, aké majú športovci k dispozícii tam a na Slovensku...
Je to rozdiel ako deň a noc. V USA je však iné aj zmýšľanie ľudí. Sú viac pozitívne naladení. Po neúspechu športovca na vrcholnom šampionáte sa z toho na Slovensku niekedy robí hotová tragédia. V USA to berú inak. Ak sa športovcovi preteky nevydaria podľa jeho predstáv, tréner mu aj tak povie, že je na neho pyšný a snaží sa v jeho výkone nájsť aspoň jednu pozitívnu vec. Na ďalšie preteky potom ide s oveľa menším tlakom.
Spomínam si, že keď som odchádzal na nejaký juniorský vrchol sezóny, rozmýšľal som iba nad tým, že by som mohol niečo pokaziť. Išiel som tam s myšlienkami, že by to nemuselo vyjsť. Neskôr v kariére, po niekoľkoročnom pôsobení na univerzite, som už na vrchol sezóny išiel s tým, že sa chcem čo najlepšie umiestiť. Hovoril som si: „Aj toho, aj toho môžem prekonať.” To „americké” zmýšľanie vo mne zanechalo výraznú stopu.
Ako si spomínate na svoj čas strávený v USA?
Mne to tam veľmi vyhovovalo. Na SMU v Dallase som zapadol do super tímu, v ktorom bolo v tom čase aj niekoľko Európanov, fantastických vrhačov. A mali sme skvelého trénera. Doma som predtým trénoval iba s otcom-trénerom, ale bez sparingpartnera. Akonáhle som vošiel do tohto kolektívu, prišlo obrovské a rýchle zlepšovanie sa. A to všetko už len tým, že sme ako partia trénovali spoločne.
Do USA som prišiel v roku 1997 na jeseň, takže prvý súťažný rok bol až ten ďalší. Keď som odchádzal zo Slovenska, môj osobný rekord bol 66,82 m. O päť rokov som mal už 81,81 m. Pätnásť metrov za päť rokov bolo dosť výrazné zlepšenie. A to aj vďaka lepším podmienkam.
Musím však dodať, že v Dallase bolo aj lepšie podnebie. Na Slovensku sa už v októbri nedá dobre hádzať. O pol piatej je tma. Sú tu daždivé a chladné dni. V Dallase sa v krátkom tričku dalo hádzať aj v januári. To tiež pomohlo.
Počas tohto obdobia ste študovali aj na vysokej škole. Bolo vyučovanie prispôsobené športovej príprave?
Výhodou bolo, že som si určil, kedy chcem chodiť do školy a kedy na tréningy. Na slovenskej vysokej škole športovec dostane rozvrh hodín a vyučovanie má takmer celý deň. Málokedy nájde „okno”, počas ktorého by mohol trénovať. V USA som si vždy zvolil režim tak, aby som mal školu doobeda a tréningy poobede. Večer som sa zase učil a pripravoval sa na ďalší deň. Ak si človek vyberie dobrú školu, je to výhra.
Prejdime k vám ako trénerovi. Aké poznatky ste si zo zámoria priniesli v súvislosti s vašou trénerskou kariérou?
Napríklad spomínaný prístup k pretekárovi. Viem, že na niektorých univerzitách sa naši slovenskí atléti sťažovali, aký k nim mali tréneri prístup. Preto sa snažím každý tréning obrátiť na pozitívum. Nie je dôvod počas tréningu karhať, skôr je dôležité hľadať riešenia.
Dôležité je aj to, že sa tu občas trénuje systémom tréner povie a ty spravíš. V USA konkrétne na mojej univerzite to tak nebolo. Vždy je to o diskusii, kompromise a hľadaní spoločného riešenia. Nie vždy to funguje takýmto diktátorským spôsobom.
Všetky veci, ktoré som sa naučil, čerpám od trénera Davea Wollmana. Veľmi veľa však čerpám aj od svojich rodičov, ktorí ma trénovali na Slovensku. Otec bol vždy zástancom toho, aby som vo veľmi mladom veku nebol príliš silný. Dbal o to, aby sa sila rozvíjala postupne a svoje maximum dosiahla až vtedy, keď na to bude organizmus pripravený.
Keď sa rozprávame o mladých športovcoch... Minulý rok ste zúčastnili na EYOF-e v Baku, kde ste boli zástupcom vedúceho výpravy a zároveň ambasádorom športovcov. Máte prehľad o slovenských nádejach? V akom stave je na Slovensku hod kladivom?
Hod kladivom nebol nikdy taký, že by sme v ňom každý rok mali niekoľko talentov. Sem-tam, raz za niekoľko rokov sa však nejaký predsa len ukáže. Takto to pretrváva dlhé roky. Nie je to totiž až tak verejne známa disciplína. Ale talenty sú... Musíme však myslieť na to, že je to šport, ktorý si vyžaduje dlhé roky tréningu. Zoberte si, že najlepší vek kladivára je až po tridsiatke. Máloktoré dieťa je ochotné trénovať a dostávať sa do tej najlepšej formy tak dlho. Aj preto je počet kladivárov nižší...
Hod kladivom je však na Slovensku pomerne populárna disciplína, nemyslíte? Mnohí ľudia, ktorí pritom nemusia byť dobrí znalci športu, si s hodom kladivom automaticky spoja nielen vás, ale aj Martinu Hrašnovú a Marcela Lomnického. Mám pocit, že tieto tri mená sú dokonca známejšie ako niektoré mená zástupcov iných atletických disciplín.
Je to vďaka úspechom, ktoré sme dosiahli. Predtým však dlhé roky neboli žiadne úspechy. Aj počet detí, ktoré trénujú len hod kladivom, je veľmi malý. Bežcov či skokanov do diaľky je oveľa viac. Martina Hrašnová aj Marcel sú pretekári, ktorí sa dlhodobo držia vo svetovej špičke. Keď však ukončia kariéru, objaví sa za nimi veľká priepasť...
Načrtli ste moju ďalšiu otázku. Je niekto, kto má v budúcnosti šancu nahradiť ich?
Niekto tu je. Nebude to však hneď, ako odídu zo scény. Bude to až o niekoľko rokov neskôr. Máme Veroniku Kaňuchovú, ktorá skončila štúdium na Floride a vrátila sa na Slovensko. Teraz s nami trénuje a chce sa tiež pokúsiť o postup na olympijské hry do Tokia. Pomohlo jej, že sa hry odložili. Bude mať čas na zlepšenie sa a prípravu na dosiahnutie limitu.
Nedávno ste dokončili tretí stupeň trénerského vzdelania. Záverečné skúšky ste zložili na KTVŠ FF UMB v Banskej Bystrici. Ako to prebiehalo?
Písal som záverečnú prácu, s ktorou som začal po návrate z Kalifornie začiatkom februára a v máji som ju úspešne obhájil. Kvalifikáciu tretieho stupňa som potreboval na to, aby som mohol byť plnohodnotný tréner v Dukle Banská Bystrica.
O čom bola vaša záverečná práca?
Témou bola Príprava elitného kladivára na vrcholné podujatia sezóny. Opisoval som svoje skúsenosti z profesionálnej kariéry a tréningový kemp pred MS v Osake 2007, kde som získal bronz. Vždy som si poctivo písal tréningový denník, takže z týchto dát som čerpal. Zameral som sa nielen na charakteristiku tréningu, ale aj na jeho vyhodnocovanie. Trochu som nazrel aj do psychickej prípravy na vrcholné podujatie a to, v akom duchu by mali prebiehať tréningy, ako by mal športovec rozmýšľať.
My Slováci celkovo rozmýšľame vo veľmi malom. Zo všetkých strán, ale aj od nás samých neustále počúvame: „Nepúšťaj sa do toho, ešte sa popáliš. Neskúšaj to, dopadneš zle.” Ja však hovorím opak: „Prečo by si nemohol vyhrať olympijské hry? Čo ti v tom bráni? Kto ti to zakáže?” Chcem, aby človek rozmýšľal opačným smerom ako „bežný Slovák”.
Spomínali ste, že ste si počas svojej kariéry profesionálneho športovca viedli tréningový denník. Odporučili by ste ho aj iným športovcom?
Jednoznačne. Čerpal som z denníka veľakrát. Nepísal som si doň len to, čo som odtrénoval, ale aj to, aké som mal po tréningu pocity. Kedy som mal formu, kedy sa mi nedarilo, kedy ma bolelo celé telo.
Keď prišla sezóna, v ktorej sa mi nedarilo, vedel som sa pozrieť spätne tri roky dozadu a zistiť, ako som trénoval a prečo som sa vtedy cítil v takej dobrej forme. Inak by som nevedel zistiť, do akého obdobia a k akému typu tréningu sa mám vrátiť. Čím detailnejší denník, tým lepšie.
Prejdime ešte k aktuálnym témam. Aké sú vaše ciele v tejto skrátenej sezóne?
Spolu s Marcelom sme, samozrejme, zmenili plány a za vrchol sezóny teraz považujeme majstrovstvá Slovenska v atletike, ktoré budú koncom augusta v Trnave. Tam chceme byť v špičkovej forme. Kladivár v takejto forme vydrží zopár týždňov. Preto chceme ísť aj na míting P-T-S v Šamoríne a možno na jeden míting v Poľsku do Chorzówa. A bude po sezóne. Verím, že Marcel hodí olympijský limit (77,50 m), hoci sa mu nebude počítať.
Nebyť pandémie, už by bolo po olympijských hrách v Tokiu. Ako bude vyzerať Marcelova príprava na ďalší rok? Samozrejme, v prípade, že sa situácia bude zlepšovať.
Ak budeme môcť voľne cestovať na tréningové kempy, budeme veľmi spokojní. Chceme ísť do Kalifornie. Ak Marcel zostane zdravý, myslíme si, že by to mohol byť veľmi zaujímavý a dobrý rok. Na olympijských hrách v Riu de Janeiro bol piaty. Má zmysel dávať si cieľ, aby sa dostal do finále? Nemôže si dať predsa menší cieľ. Budeme útočiť na najvyššie priečky – pokojne aj na medailu. Jediný vrchol je momentálne Tokio. Nikoho nič iné nezaujíma.
