Jakub Grigar pred Parížom: Profesionalizmus s ľudskou tvárou
Hosťom časopisu SOŠV OLYMPIC.sk jar/leto 2024, ktorý vyšiel 25. júna, bol vodný slalomár Jakub Grigar. Na titulnej fotografii figuroval v replike historického oficiálneho oblečenia československej výpravy na OH v Paríži 1924, teda pred sto rokmi, a vo vnútri čísla veľmi otvorene odpovedal na otázky Lucie Antolovej v pútavom rozhovore s titulkom „Profesionalizmus s ľudskou tvárou“. O Jakubovi Grigarovi „model 1924“ zase napísala Zdenka Letenayová.
Text zverejňujeme aj na rovnomennej webovej stránke. Musíme však pripomenúť, že rozhovor sa zrodil už viac pred mesiacom. A repliku historického oblečenia si verejnosť môže pozrieť pri návšteve Slovenského olympijského a športového múzea už od 21. júna.
Obhajca olympijského striebra v K1 na divokej vode z Tokia Jakub Grigar mal pre zdravotné problémy komplikovanú prípravu na olympijský vrchol sezóny. Ale keďže je otcom dvoch malých detí, vstúpil do nej s výnimočnou stratégiou profesionalizmu s ľudskou tvárou.
Jakub Grigar má za sebou fotenie v replike dobového olympijského oblečenia z olympijských hier 1924 v Paríži a pred sebou veľkú výzvu: v rovnakom meste vylepšiť výsledok z OH v Tokiu 2020. V Tokiu sa mu to podarilo – veď pri olympijskom debute v Riu de Janeiro 2016 skončil vo veku len 19 rokov piaty.
Takisto ako pred predošlými hrami, ktoré v dôsledku pandémie COVID-19 museli posunúť o rok neskôr, aj na ceste do Paríža mu prípravu naštrbili bolesti v ramene. Tentoraz v ľavom. To pravé, pred uplynulou sezónou operované, funguje na výbornú.
Siahnuť na najvyšší stupienok a vylepšiť si striebro z Tokia bude o to väčšia výzva, ale 27-ročný rodák z Liptovského Mikuláša má jasno. „Bez ohľadu na bolesť, vodný slalom ako prírodný šport vychádza z podstaty, že nič nie je vopred dané. Všetci v tíme urobíme maximum pre splnenie nášho zlatého sna,“ hovorí Jakub Grigar.
JAKUB GRIGAR
Jakub Grigar.Narodil sa 27. apríla 1997 v Liptovskom Mikuláši. S vodným slalomom začal vo veku 9 rokov, k tomuto športu ho priviedol otec. V minulosti ho trénoval Tomáš Mráz, teraz už dlhší čas Stanislav Gejdoš, asistuje mu Lukáš Giertl. Je člen VŠC Dukla Banská Bystrica a KTK Liptovský Mikuláš.
Bol multimedailista z vrcholných mládežníckych súťaží. Na MS do 23 rokov v K1 triumfoval v Krakove 2016 aj v Bratislave 2017, na ME do 23 rokov v Liptovskom Mikuláši 2019. Ako junior bol majster sveta v Liptovskom Mikuláši 2013 a vo Foz do Iguacú 2015 a majster Európy v Bourg St. Maurice 2013. V roku 2014 získal v slalome na hladkej vode striebro na OH mládeže v Nankingu. Na OH 2016 v Riu de Janeiro skončil v K1 piaty, na OH 2020 v Tokiu (konali sa v roku 2021) získal striebro. Na MS bol v K1 najlepšie štvrtý v roku 2022 a siedmy v roku 2021. Medaily z vrcholných seniorských podujatí: OH (0 – 1 – 0), MS (0 - 2 – 0, obe v hliadkach 3xK1), preteky Svetového pohára (1 – 1 – 1, zvíťazil v roku 2021 v Markleebergu), majstrovstvá SR v K1 (4 – 2 – 0).
S manželkou Andreou majú dve dcéry - deväťmesačnú Lauru a o rok staršiu Ninku.
Potrápilo ho druhé rameno, než mu operovali
Zranenie v svale ľavého ramena vám narušilo tréningové plány, vynechali ste európsky šampionát v Tacene. Čo to s vami robí?
„Každý jeden člen tímu robí všetko, čo je v jeho silách, aby sme spoločne ,dopádlovali’ k nášmu vysnívanému cieľu. Netreba zabúdať, že človek môže mať akokoľvek natrénované, môže mať najlepšiu techniku, môže byť najsilnejší, najkrajší, najúžasnejší, ale príde na preteky, zmení sa mu vlnka a je z toho miesto mimo pódia. Alebo čosi horšie.“
Veríte, že budete v Paríži stopercentne pripravený?
„K cieľu vedú rôzne cesty a viaceré sú správne. Preto sa nestresujeme ani v rámci zranenia. Je to o tom zhrnúť si fakty a dohodnúť sa, na čom treba pracovať, respektíve akou cestou ísť. A keďže hlavný cieľ roka je olympiáda, ktorá bola od zranenia vzdialená päť mesiacov, absolútne ničoho sme sa nebáli. Čakali sme, aby prešiel dostatočný čas od momentu jeho vzniku.
Ide o miesto svalovo-šľachového pôvodu, kde to trvá približne šesť týždňov, kým sa to úplne zahojí. Práve preto sme boli trpezliví, hoci sa to po štyroch týždňoch javilo dobre. Nemali sme sa kam ponáhľať a nechceli sme to zbytočným rýchlym tréningom preťažiť, roztrhnúť znovu a vrátiť sa na štartovaciu čiaru.
V tomto smere patrí obrovská vďaka celému nášmu tímu, trénerovi Stanislavovi Gejdošovi, Lukášovi Giertlovi, Evke Piatrikovej, ktorí stáli za skladaním plánu aj v časoch, keď som nemohol poriadne hýbať rukami. Rovnako aj fyzioterapeutovi Paľovi Beličkovi, ktorý veľa ,makal´, aby bolo rameno v pohode.“
Podobnou situáciou ste si prešli aj pred olympijskými hrami v japonskom Tokiu, napokon so strieborným výsledkom. Pravé rameno je po operácii bezproblémové, napriek tomu ste neboli s uplynulou sezónou veľmi spokojný. V čom preto spočívalo špecifikum kondičnej prípravy?
„Operované rameno bolo vlani silnejšie ako kedykoľvek predtým a výkonnosť bola fajn. Napriek tomu sa objavili drobné chyby, ktoré zo sezóny urobili akoby úplne iný príbeh. Bojoval som o medaily, o finále, ale milimetrové chybičky zanechali trpký dojem. Preto som si potreboval mentálne oddýchnuť. Bol som frustrovaný, takmer päťtýždňové voľno mi padlo vhod. Potom sme už naskočili do tréningov. Od novembra sme naplánovali štyri mesiace dobrej kondičnej prípravy. V nej bola prioritou sila, ako aj dôrazná aeróbna a mentálna zložka.“
Prikupoval činky, krútil sa okolo vlastnej osi
Zrejme ste sa kondične poriadne rozohnili, keď ste si museli prikupovať činky...
„Približne pred rokom som mal pocit, že mám veľkú silu, ale pre jeden silový tréning navyše som musel ubrať jednotku technickej prípravy. Vnímal som, že síce som silný, ale mám technické limity. Vyladili sme to, zaradili sme dva a pol silového tréningu do týždňa, čo sa vyvíjalo tak dobre, že sme postupne zvyšovali váhy, až nám jedného dňa nestačili... Aj tie prikúpené činky, najťažšie možné, boli časom málo, čiže sme museli predĺžiť čas cvičenia. Z toho vznikol žart, že potrebujem dokúpiť ďalšie. V rámci silovej prípravy sme lámali rekordy. Som silnejší ako kedykoľvek predtým!“
Do prípravy ste zaradili aj zaujímavé koordinačné cvičenia, z ktorých sa točí hlava už len pri pohľade na ne... Aký je ich význam?
„Už dlho sme do tréningov zapájali rôzne otočky a balančné cvičenia na fitloptách. Do inovácie sa pustil môj tréningový parťák Sašo Slafkovský. Vďaka jeho vzdelaniu sme pridali i rovnováhu a posilnenie stredného ucha. Síce to vyzerá čudne, ale krútením rozhodíme stredné ucho a následne pracujú vnútorné svaly. Tréning jadra, ktorý si mnohí predstavia formou planku, či tréning na nestabilných plochách, slúži na posilnenie svalových partií, ktoré pri vodnom slalome bežne nezapájame.“
Dôležitá zložka bola mentálna príprava. V čom konkrétne ste na sebe pracovali?
„Nešlo ani tak o chuť do tréningov, tie ma vždy bavia, teším sa na ne. Veľmi podobné je to aj v pretekoch, vnímam potrebné zdravé sebavedomie. Skôr šlo o technické veci, či ako zladiť starostlivosť o rodinu a čas s ňou, akcie pre sponzorov a podobne. Športový život je krátky a človek ho chce využiť, aby vedel zabezpečiť rodinu. Jednoducho som si nahádzal na ramená príliš veľa povinností. Keďže nechcem vynechávať tréningy, vždy si aktivity plánujem na deň voľna. Časom sa to však nahromadí a človek si vlastne nikdy neoddýchne.“
Ako by ste zhodnotili prípravu na vode na ostrove Réunion v Indickom oceáne?
„Veľmi som sa na ňu tešil, keďže sme si o mesiac predĺžili zimu a od októbra do konca februára som nesedel na vode. Čo som však nevedel, že som si so sebou doniesol drobné zranenie. Pri rýchlostnom tréningu v posilňovni ma pichlo v jednom zo svalov ľavého ramena a už v rámci prípravy na Réunione som to dosť cítil. Vďaka patrí fyzioterapeutovi, len s jeho pomocou som mohol trénovať.
Je to tak, že bolesť k športu patrí a nie vždy je jednoduché vyhodnotiť, či je to ,dobrá‘ alebo ,zlá‘ bolesť. V tomto prípade som to neodhadol správne, počas jednej tréningovej jednotky som pocítil rupnutie vo svale a v tej chvíli som už nevedel urobiť ani jeden záber. Sústredenie sme preto ukončili o dva týždne skôr a presunuli sme sa domov, kde máme lepšie vybavené zázemie na rehabilitáciu.“
Dvadsať minút prázdnoty vystriedalo víťazstvo
Počas kvalifikačného procesu na olympijské hry v Paríži bol slovenský kajak asi dvadsať minút v pozícii, že nebude mať pod piatimi kruhmi vo Francúzsku zastúpenie. Ako si na to spomínate?
„Bolo to najhorších dvadsať minút mojej kariéry. Európsky šampionát v Londýne mi síce nevyšiel úplne podľa predstáv, no počas celej sezóny sme spolu s chalanmi z reprezentácie jazdili na úrovni špičky. Milimetrový ťuk, viditeľný len na videu, bol veľmi krutý verdikt. Bol to jeden hnusný, otrasný pocit. Hanbil som sa za seba.
Všetci, vrátane nás pretekárov, očakávali, že miestenku vyjazdíme a jeden z nás sa predstaví na olympiáde. Rovnako za seba hovorím, že po striebre v Tokiu cítim ešte olympijské ,resty‘ a bez účasti na olympijských hrách sa na tento cieľ nedá ani pomýšľať. Takže vo chvíli, keď to vyzeralo, že sa to nepodarilo, sa mi zrútil celý športový sen. Bol to pocit, ktorý som ani nevedel vyjadriť slovami. Na dvadsať minút som cítil len prázdnotu a hanbu.“
Na druhej strane, je akási „druhá šanca“ silný motivačný faktor?
„Ukázalo sa to už v ďalších pretekoch. Po Londýne sme si sadli a zhodnotili, čo sa stalo. Po analýze jázd sme sa zhodli, že mi v nich chýbal pokoj. Veľmi som sa snažil byť rýchlo v cieli, ale to v našom športe nie vždy stačí. Vynovený pohľad som skúsil zaradiť už na ,sveťáku‘ v Paríži. Vyplatilo sa! V rámci kvalifikácie som bol štvrtý a druhou jazdou, pred ktorou som si povedal, že si len vyskúšam kľúčové pasáže, vynechával som zábery a robil som len to, čo loď potrebovala, som zrazu vyhral. To je jasný ukazovateľ, že toto je správna cesta.“
„Mladý“ olympijský kanál v Paríži
Olympijský kanál v parížskom Vaires-sur-Marne hodnotia vodní slalomári ako málo divoký. Ako to vnímate vy?
„Ja viac vnímam to, že je to takpovediac ,mladý´ kanál a že ešte nebol čas na ,doladenie‘ valcov a vĺn. Práve preto sú ešte veľmi nestabilné. To sa ukázalo aj v semifinálovej jazde na októbrovom ,sveťáku‘ v Paríži. Jazda nebola úplne zlá, v spodnej časti som nespravil veľkú chybu. Loď bola v dobrej pozícii, zábery boli dobre načasované, aj energeticky som bol na tom dobre. Ale zo sekundy na sekundu mi zmizol valec a ja som minul bránu.
Práve toto bude najväčšia výzva parížskeho kanála. Niekto prejde úsek úplne zadarmo len preto, že mu tam vyšla voda a niekto sa tam poriadne narobí. Dúfajme, že budem na strane tých šťastnejších.“
Dá sa vôbec pripraviť na nestabilné podmienky?
„Hodnotím to tak, že som mal šťastie v nešťastí. Je super, že sme to už zažili. Teraz pôjdeme do Paríža s vedomím, že sa to na niektorých miestach deje. V rámci prípravy na jazdu si vieme pripraviť prejazd, ktorý sa nespolieha na samotný valec. To je, samozrejme, fyzicky náročné, lebo keď nechcete ísť s vodou, musíte ju jednoducho prebiť. Aj v tej konkrétnej situácii sa to dalo ,urvať´ silou a preskočiť ho, akoby tam ani nebol. Práve v tom bola dôležitá náročná fyzická príprava a väčšia sila. Pred olympiádou budeme mať za sebou štyri týždne na parížskej vode. Preto chceme v rámci stratégie udržať fyzickú kapacitu tela.“
Máte pred sebou tretie olympijské hry. Ako vnímate rozdiely medzi Riom de Janeiro (5. miesto), Tokiom (2. miesto) a nadchádzajúcim Parížom?
„Pre mňa to budú úplne odlišné olympijské hry v porovnaní s dvoma predchádzajúcimi. Olympiáda v Brazílii bol absolútne nový zážitok. Vo vedľajšej bytovke spával Usain Bolt, na večeri som stretol Rafaela Nadala. Úžasné veci! Človek je naozaj vďačný, že to môže zažiť. Na druhej strane bolo pre mňa piate miesto neúspech. Všetky poznatky a skúsenosti som preniesol do Tokia. Olympiáda v Japonsku bola čisto o práci na detailoch v každom smere: fyzický aj mentálny výkon, strava, spánok…“
Iný pohľad na svet a odlišné nastavenie
Po Tokiu ste si založili rodinu, ktorá sa už rozrástla na štvorčlennú. To je výrazná zmena...
„Rovnaké nastavenie ako v Tokiu som si chcel preniesť aj do Paríža. No objavili sa tu dve malé detičky a s nimi ďalších tisíc vecí. A najmä – iný pohľad na svet. Ja by som to nazval tak, že sa aktuálne snažím o profesionalizmus s ľudskou tvárou.
Nie vždy vyjde všetko podľa predstáv. Neviem si naplánovať, že si nastavím večer budík a ráno sa zobudím oddýchnutý po desiatich hodinách spánku. Niekedy sme aj tri-štyrikrát za noc hore, čo sa, samozrejme, odráža na kvalite odpočinutia. Na druhej strane ma to naučilo, že aj s týmto sa dá bojovať. Aj po ťažkej noci viem len svojím mentálnym nastavením odrobiť tréning na super úrovni. Sám som zvedavý, ako to v Paríži bude vyzerať, aké bude moje mentálne nastavenie a najmä, s akým výsledkom.“
Netajíte sa jasným cieľom – olympijským zlatom. Je zameranie na výsledok súčasťou mentálnej prípravy, alebo vnímate umiestnenie ako výsledok tréningovej driny?
„Uvedomovanie si vysnívaného umiestenia je veľmi dôležité v rámci prípravy. Ja rád hovorím, že šport nie je o motivácii, ale o disciplíne. Naozaj sú dni, keď sa zobudím a nechce sa mi ísť na tréning, nechce sa mi stravovať sa podľa tabuliek alebo sa mi jednoducho nechce úplne nič. Práve vtedy je dôležité si spomenúť, za akým cieľom ideme.
Olympijské zlato, ktoré by som veľmi rád získal, je extrémne náročná méta. Na jej dosiahnutie nestačí len poriadne odrobiť tréningy. Ani po nich sa to nekončí. Najcennejší kov spod piatich kruhov si vyžaduje obrovské sebaobetovanie, disciplínu a práve v tom využívam spomínanie na sen...
Čo sa týka samotnej súťaže, tam by mali ísť myšlienky na medaily úplne bokom. Často hovorím, že v pretekoch by človek nemal súťažiť s ostatnými, ale sám so sebou. Naučil som sa, že akonáhle zabudnem, že sa pretekám proti Prskavcovi či De Gennarovi, tak je všetko fajn a akési odľahčené. Vlastne si uvedomím, že potrebujem urobiť ,iba‘ to, na čo som zvyknutý a čo som roky trénoval. A potom sa predvádzajú jazdy, po ktorých prichádzajú medaily.“
Doma už dve zlatá má...
Hoci Jakub Grigar sníva o zlate z olympijských hier, doma už dve ,zlatá‘ má: deväťmesačnú Lauru a o rok staršiu Ninku. V čom ho otcovstvo posunulo v športe?
„To ešte musíme zistiť. Ale už teraz viem povedať, že tam patrí pocit, že nie všetko musí byť perfektné. Sú jednoducho dni, keď jedna z nich plače celú noc a ja sa musím venovať viac im ako sebe a tréningovej príprave. A v podstate je to fajn. Pretože taký je život. Nie vždy ide všetko podľa predstáv a človek sa s tým musí vyrovnať. To je akoby jedna vec.
Druhá vec: hoci to môže vyznieť ako výhovorka, práve detičky ma naučili, že šport nie je všetko. Dosiahnutie výsledkov, medailí, pohárov je moja práca a ja si nesmierne cením, že je to zároveň môj koníček, ktorý ma absolútne napĺňa. No nie je to vrchol sveta.
Práve toto je pre mňa spôsob odľahčenia situácie. Akokoľvek dopadnú preteky, vrátim sa domov a tieto dve, plus manželka, budú šťastné. Otvorím dvere so slzami v očiach a zlým pocitom, ale vidím Ninku šprintujúc, aby mi ukázala novú hračku. A to je pocit na nezaplatenie...“ vyznáva sa Jakub Grigar.
JAKUB GRIGAR MODEL 1924
Na začiatku bolo zistenie, že fyzicky neexistuje na Slovensku ani v Česku oficiálny odev, v ktorom sa členovia československej výpravy predstavili pred sto rokmi na OH v Paríži.
K zisteniu sa pridal nápad, ktorý vyústil do prísľubu renomovaného kostýmového a scénického výtvarníka prof. Petra Čaneckého, že sa podujme oživiť repliky spoločenského aj športového oblečenia. Vďaka ústretovosti vedenia Slovenského národného divadla sa realizácie ujali umelecko-dekoračné dielne SND.
„Som zvyknutý, že keď mám nejakú exaktnú úlohu, tak si vyžaduje exaktnú prípravu. Musím sa stať expertom na príslušné obdobie, oblečenie či hmotnú kultúru, vedieť sa orientovať aj v tom, ako sa spoločnosť vyvíjala, poznať ekonomické súvislosti, ale napríklad aj hygienické návyky“, povedal Peter Čanecký, člen múzejnej rady SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzea (SOŠM).
„Na vytvorenie konkrétnej repliky – odevu „Paríž 1924“ – boli dôležité tri vstupy: poznanie parížskej spoločnosti 20. rokov minulého storočia a toho, čo sa v nej, ale aj v Československu dialo aj v dámskom a pánskom oblečení. Druhým poznaním boli technológie výroby odevov, napr. strihy. A tretí zdroj je poznanie materiálu, z ktoré sa v danom období tvorilo. Práve tento tretí moment je primárny“, ozrejmil proces prípravy.
Štvrtým, osobným poznaním, je Jakub Grigar. „S Jakubovými rodičmi mám dlhoročný priateľský vzťah. Jakuba poznám od detstva, takže som bol rád, že voľba pre model bol práve on. Je báječne proporčný, ale musím zdôrazniť, že mám výhodu, že sa môžem oprieť o remeselnú zručnosť našich ľudí priamo vo výrobe. Myslím si, že všetci k zadaniu pristupovali ako k bežnej výrobe, ktorú tvoríme pre divadlo. Ale bolo to aj pre nich príťažlivé preto, že Jakub je neštandardný človek aj športovec. Mali možnosť vystúpiť z kruhu dennodennej spolupráce s umelcami“, dodáva Peter Čanecký.
Návrh niekedy pripomína detektívnu prácu
„V dostupných textových dokumentoch sa spomínalo, že išlo o tmavomodré sako dvojradového strihu. Ale napríklad vo fotografickej dokumentácii som našiel, že išlo o sako jednoradového strihu. Čs. olympijský výbor vydal predpis a olympionici si dali odev šiť u jednotlivých krajčírov. Na fotografiách vidno jednotlivé odchýlky. Nešlo o model, ktorý by vytvorila jedna firma alebo jeden krajčírsky salón.“
Peter Čanecký vybral z troch variantov ten, ktorý by aj pre Jakuba bol najideálnejší a vo fotodokumentácii sa objavoval v najväčšej miere. „Pre letné oblečenie sa používala tzv. tropikovlna, ktorá sa dnes už nevyrába. Hľadal som najbližší materiál, ktorý sa mu podobá gramážou aj technológiou. Samozrejme, hľadal som aj farebnosť, ale aj strihy topánok, ktoré boli zásadne kožené a takmer vždy ručne šité. To sme urobili aj my. Aj cvičky na cvičenie mali rôzne úrovne spracovania, čo sa týka podrážok. A nesmel som zabúdať na fakt, že vtedy sa športové oblečenie často prekrývalo s civilným oblečením, napr. s trakmi.“
Repliky odevov výpravy ĆSR z OH 1924 v Paríži oživili predstavenie kolekcie odevov pre Slovenský olympijský tím Paríž 2024. Dnes sú spolu s dokumentáciou z výroby v zbierkach SOŠM a tvoria zaujímavé exponáty v rámci príležitostnej výstavy „Spomínam na Paríž, Tokio a Los Angeles“.
PROF. PETER ČANECKÝ (1957)
Od roku 1991 pôsobí ako pedagóg na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU, kde v roku 2006 získal titul profesora. V súčasnosti je aj vedúci tejto katedry a zároveň riaditeľ umelecko-dekoračných dielní SND. Je niekoľkonásobný držiteľ divadelného ocenenia Dosky, ako aj cien Český lev 2016 a Slnko v sieti 2016 za film Alice Nellis Sedem zhavranelých bratov. Je autor výpravy k niekoľkým slovenským a českým filmom. V žiackom veku hrával futbal za TJ 1. máj Liptovský Mikuláš, neskôr prešiel k modernému päťboju (tréner Ladislav Zacharides) a pretekársky lyžoval.
