Tri ženy ovplyvnili kariéru oslávenca Jozefa Sabovčíka + VIDEO
V krasokorčuliarskom živote Jozefa Sabovčíka hrajú dôležitú úlohu tri ženy – babka, trénerka Agnesa Búřilová a súčasná manželka Jennifer. Babka priviedla Jozefa ako šesťročného na zimný štadión a zapísala ho na krasokorčuľovanie. V tomto športe ho potom dlho viedla Agnesa Búřilová. A manželka Jennifer mu pred štyrmi rokmi povedala, aby už na korčuliach nevystupoval a zostal iba pri trénovaní. Posledný slovenský krasokorčuliar svetového mena, bronzový olympijský medailista zo Sarajeva 1984 a dvojnásobný majster Európy (1985,1986), autor prvého zvládnutého štvoritého skoku na vrcholnej súťaži, ale aj profesionálny majster sveta Jozef Sabovčík jubiluje. V pondelok 4. decembra uplynie 60 rokov odo dňa, keď v Bratislave prišiel na svet.
Hoci už dlhé roky žije v USA a okrem slovenského má i kanadské občianstvo, stále má blízky vzťah k Slovensku a hovorí peknou slovenčinou. Je to historicky tretí a zatiaľ posledný slovenský a zároveň bratislavský krasokorčuliar, ktorý získal olympijskú medailu po Karolovi Divínovi (striebro na ZOH 1960 v Squaw Valley) a už nebohom Ondrejovi Nepelovi (zlato na ZOH 1972 v Sappore).
Pri Nepelovej rozlúčke zbieral kvety z ľadu
Sabovčík pochádza z umeleckej rodiny. Obaja jeho rodičia sa ako choreografovia venovali baletu. Boli časovo veľmi vyťažení, pracovali aj vo Viedni, takže väčšinu času s ním trávila babička. Ona ho aj pravidelne vodila na starý bratislavský „zimák“, kde odmala drel podobne ako pred ním Nepela.
Jeho úspešná kariéra sa mohla skončiť skôr, ako sa vôbec začala. Keď babička priviedla šesťročného Jozefa na bratislavský zimný štadión, aby ho zapísala do krasokorčuliarskeho Slovana, dozvedela sa, že je už na nácvik piruet a skokov pristarý a nech začne s iným športom. Babička však bola neoblomná. Napokon si presadila svoje a Jozefa vzali do krasokorčuliarskej prípravky. A rovnako neoblomná bola aj pri zápise do kurzu anglického jazyka. Keby len vedela, ako sa neskôr Jozefovi tento jazyk zíde.
V období Sabovčíkových začiatkov bol na vrchole slávy Ondrej Nepela. Občas sa dvaja velikáni stretli na ľade bratislavského zimného štadióna a o dvanásť rokov starší Nepela dal občas mladému Jozefovi dobrú radu. „To, že som začal s krasokorčuľovaním, nesúviselo s Ondrejom. Potom sme sa však občas stretli na štadióne. Pamätám si ho ako veľmi skromného a príjemného človeka. Keď sa v roku 1973 lúčil v Bratislave ako majster sveta s aktívnou kariérou, zbieral som počas exhibície kvety z ľadu. Je smutné, že už dávno nie je Ondrej medzi nami,“ zaspomínal si Sabovčík na olympijského víťaza z roku 1972.
Postupne sa naučil krasokorčuliarske finesy, zvládol prvé piruety i skoky. Ako rástol, pridával ťažšie a náročnejšie prvky. Z malého chlapca, ktorého nechceli vziať, vyrástol skvelý krasokorčuliar. Ako dvanásťročný si naplno uvedomil, že bez krasokorčuľovania si svoj život nevie predstaviť.
Podľa trénerky olympijského víťaza 1972 Ondreja Nepelu Hildy Múdrej, ktorá roky zblízka sledovala aj strieborného zo ZOH 1960 Karola Divína, mal práve Sabovčík z hviezdneho tria najväčší talent. Mal výbornú korčuliarsku techniku a jeho skokanské dispozície boli výnimočné.
Jozefov útly hrudník síce pôsobil až rachitickým dojmom a jeho nohy nevyzerali ktovieako svalnato, ale zato sa v nich skrýval ekrazit. Keď sa poriadne odrazil, dokázal vo vzduchu zotrvať dlhšie, než ktorýkoľvek súper. Preto aj dostal prezývku „Jumping Joe“ – Skáčuci Joe.
V pätnástich ešte nebol Jozef Sabovčík na ME či MS pripravený
Ako pätnásťročný sa prvýkrát predstavil na seniorských majstrovstvách sveta (19. miesto) a Európy (17.). V tom čase to na medzinárodnom ľade bolo niečo nezvyčajné.
„Musím priznať, že v pätnástich som nebol dostatočne pripravený na štart na majstrovstvách sveta či Európy. Nemal som tam ani byť. Zo dňa na deň som pretekal s chlapcami, na ktorých som sa pozeral dovtedy v televízii. Nemal som žiadne skúsenosti, povinné cviky boli pre mňa utrpením. Bolo by lepšie, keby som zažil premiéru o rok neskôr.“
Meno Jozefa Sabovčíka sa postupne dostávalo do sveta. Na prvé významné podujatia sa kvalifikoval ako vicemajster Československa. Domáci šampionát vyhral v rokoch 1980 až 1986 šesťkrát, len v roku 1985 ho na ňom zdolal Petr Barna.
Na majstrovstvách Európy bol v roku 1980 už v prvej desiatke. Medzi najlepších sa prebojoval o dva roky neskôr v Innsbrucku, keď skončil piaty. A na ME 1983 v Dortmunde získal striebornú medailu – prvú pre naše krasokorčuľovanie po desaťročnej pauze. Na európskych šampionátoch dovedna sedemkrát skončil v prvej desiatke. V rokoch 1985 a 1986 bral zlato.
O jeho umení sa presvedčili diváci neraz aj v zámorí, odkiaľ sa grupovalo množstvo špičkových krasokorčuliarov. Veď Jozef vyhral aj tamojšie prestížne preteky Skate Canada International a Skate America.
Polemický štvoritý skok
Na kontinentálnom šampionáte v Kodani 1986 sa zapísal do histórie svetového krasokorčuľovania prvým súťažným štvoritým skokom. Kým Medzinárodná korčuliarska únia (ISU) mu toto prvenstvo nepripisuje, celá krasokorčuliarska rodina je presvedčená, že on bol tým prvým.
„Cítim to jasne. S odstupom času už nepotrebujem zápisy do štatistík. Dôležitejšie pre mňa je, že celý svet si myslí, že prvý štvoritý skok skočil Sabovčík. Chodia za mnou bývalí krasokorčuliari a rozprávame sa v tom zmysle, že ja som ten originálny, ten prvý. Bolo by to pochopiteľne krásne, keby človek mohol mať svoje meno v Guinnessovej knihe rekordov, ale čo sa dá robiť. Na druhej strane je mi moja situácia príjemnejšia než situácia môjho kamaráta Kurta Browninga. On je síce v knihe rekordov, ale aj tak každý vraví, že to skočil niekto iný,“ zhodnotil situáciu pre Olympic.sk s nadhľadom Jozef Sabovčík.
Aj vďaka štvoritému skoku Sabovčík obhájil titul z Gӧteborgu, čím sa ako dvojnásobný európsky šampión vyrovnal Divínovi. Explozívne skákanie chlapca, ktorý očividne nemal veľkú svalovú hmotu, si však pýtalo veľkú daň.
Viac sme sa tejto téme i polemike venovali v osobitnom článku, ktorý tiež vyšiel v časopise Olympic.sk. Nájdete ho TU.
V Sarajeve bez medailových ambícií
Na majstrovstvách sveta sa mu nikdy nepodarilo získať medailu. Najbližšie k nej mal v rokoch 1984 a 1985, keď skončil zhodne štvrtý. Veľkú medailu zo svetového ľadu však napokon získal.
Na zimných olympijských hrách v Sarajeve súťažil vo veľkých bolestiach. Koleno mu neumožňovalo poriadne trénovať, pridal sa k tomu aj zranený členok. Keď v olympijskom roku skončil na ME v Budapešti po dlhom tréningovom výpadku štvrtý, čiže o dve priečky nižšie ako pred rokom, nevyzeralo to slávne. Na ZOH v bosnianskom meste však bojoval ako lev. Jazdil so sebazaprením, ale naplno a vyskákal, čo mal. Navyše zapôsobil aj brilantnou technikou. V hale Zetra ho zdolali len zlatý Američan Scott Hamilton a strieborný Kanaďan Brian Orser. Na exhibíciu po skončení súťaží už pre zdravotné problémy ani nenastúpil.
„Rok predtým som bol na majstrovstvách sveta až piaty. Nemal som preto v Sarajeve papierovo medailové ambície. Aj vo vtedajšom stredisku vrcholového športu mi dali úlohu skončiť do 5. miesta. Umiestnením na stupňoch víťazov som prekvapil mnoho súperov, odborníkov a hlavne sám seba. Prvýkrát v živote som tam zdolal Nemca Norberta Schramma. Nádherný telegram mi potom do Sarajeva poslal Ondrej Nepela. Bol niekde s ľadovou revue vo Venezuele a odtiaľ mi blahoželal,“ vrátil sa pred rokmi k olympijskému bronzu.
Priviedla ho k nemu ďalšia osudová žena jeho života Agnesa Búřilová. Pod jej trénerským vedením rástol v Slovane aj v bratislavskom stredisku vrcholového športu. Búřilová pod dievčenským menom Wlachovská štartovala v športovej dvojici s Bartosiewiczom na ZOH 1964 v Innsbrucku a pod päť kruhov chcela dostať aj svojho nadmieru talentovaného zverenca. Buřilová ho napokon priviedla až takmer úplne na krasokorčuliarsky vrchol.
Počas dlhoročnej spolupráce pri mantineloch počas súťaží tŕpla, či jej zverenec oslní alebo zhorí. Vedel prekvapiť v situáciách, keď pochybovala, či pre zdravotné problémy vôbec dokončí súťaž. Inokedy bol pripravený na maximum, vystúpenie pokazil.
„Bol som pretekár a vždy som sa snažil predviesť najlepší výkon. Nepamätám si však, že by som išiel na niektoré preteky s jednoznačným cieľom vyhrať. Aj v Kodani 1986 som obhajoval zlato, ale mal som problémy s kolenom a nebolo jednoduché sa pripraviť. Hlavným cieľom bolo vydržať a odjazdiť všetko, čo som si naplánoval.“
Koleno prekazilo plány
Už pred dvadsiatkou ho mučili bolesti kolien. Pred olympijským Sarajevom mu odsávali vodu z kolena aj trikrát týždenne, len aby mohol korčuľovať. Keď sa ho trénerka Agnesa Búřilová na MS 1986 v Ženeve po voľnej jazde pri čakaní na známky od rozhodcov pýtala, čo je s boľavým s kolenom, Jozefovu odpoveď „Odťať!“ zachytil aj citlivý televízny mikrofón... „Bolo to najťažších 4,5 minúty v mojom živote. Vedel som, že jazdu musím dokončiť, ale ledva som chodil, nieto ešte jazdil,“ komentoval to potom. To bol koniec. Podstúpil tri operácie, rok a pol bol mimo. Keď sa ošetrujúceho lekára spýtal, či má šancu súťažiť v olympijskom Calgary, dostal šalamúnsku odpoveď: „Ak budeš súťažiť, v budúcnosti sa už nepostavíš na korčule.“ Rozhodol sa skončiť amatérsku kariéru a na ZOH 1988 už bronz zo Sarajeva neobhajoval.
„Počas mojej amatérskej kariéry veľmi nerobili špeciálne posilňovacie cvičenia mimo ľadu, aby potom svaly pomáhali extrémne preťaženým kĺbom. U mňa sa prejavila aj genetika, s kolenami mala problémy aj mama.“
Historicky posledný z trojice bratislavských krasokorčuliarov svetového mena Jozef Sabovčík mal síce kratšie obdobie vrcholnej kariéry ako jeho predchodcovia Karol Divín a Ondrej Nepela, ale zato si tú súťažnú najviac predĺžil, aj keď amatérsku kariéru ukončil v roku 1986 len ako 22-ročný.
Vtedy by si nikto nepomyslel, že sa na ľad vráti, aj keď už v profesionálnych súťažiach, a že bude súťažiť ešte aj dlho po tridsiatke a baviť divákom po celom sveta svojím kraspokorčuliarskym umením ešte aj po päťdesiatke...
Jozef Sabovčík sa nestratil ani medzi profesionálmi
V roku 1987 sa oženil s americkou krasokorčuliarkou Tracy Weinmanovou, presťahoval sa najskôr do Nemecka a potom do Toronta. Tam začal opäť korčuľovať, naučil sa aj salto vzad s doskokom na jednu nohu, pre ktoré dostal od kolegov aj prezývku Jumping Joe.
Pre tých, ktorí sledovali jeho amatérsku kariéru, bolo šokujúce, ako sa po niekoľkých rokoch dokázal dať znovu fyzicky dohromady. Na pôsobenie na profesionálnom ľade nemusel tak veľa fyzicky trénovať ako predtým, zato popracoval na umeleckom výraze. Kolená nechal najprv poriadne oddýchnuť a potom zosilnel, aby držali pevnejšie.
Pôsobil v televíznych šou, absolvoval profesionálne súťaže a exhibície. V roku 1996 si dokonca vybojoval titul profesionálneho majstra sveta. Jazdením na ľade si v zahraničí na exhibičných vystúpeniach zarábal ešte aj po päťdesiatke. Ešte na prahu tohto jubilea predvádzal aj štvoritý skok.
Z Kanady sa neskôr po rozvode presídlil do amerického Salt Lake City. Počas otváracieho ceremoniálu ZOH 2002 v tomto hlavnom meste štátu Utah si vyslúžil celosvetovú pozornosť. Pohybovou kreáciou pôsobivo stvárnil na ľade oheň a vystrúhal aj parádne salto vzad s doskokom na jednu nohu. Za to si v hlavnom meste svetového mormónstva vyslúžil väčší potlesk, než ktorýkoľvek iný náš športovec...
Okrem toho v Salt Lake City pôsobil ako atašé slovenskej výpravy. Po ZOH si doma začal vyrábať aj bryndzu. „V Slovenskom dome bol kuchár, ktorý robil špeciality. Do USA nemohol zobrať bryndzu, musel si ju vyrobiť. Vysvetlil mi, ako sa robí falošná bryndza. Je s tým trocha babračka. Okrem mňa ju nikto z rodiny u nás nezje. Ale synom chutia utopence, nakladaný hermelín, vyprážaný syr i lečo,“ povedal dnešný oslávenec.
V Salt Lake City žije dodnes. Popri trénovaní sa venuje aj stolárčine, občas si doma navarí aj pivo. Stále však rád prichádza do Bratislavy a poprechádza sa po miestach, kde vyrastal.
Rázne nie od manželky
Krasokorčuľovaniu je verný celý život. Pred vyše štyrmi rokmi síce zanechal exhibičné vystúpenia, ale korčule si naďalej ako tréner obúva každý deň. Symbolickú bodku za vystupovaním a rozlúčku s publikom chcel absolvovať v závere roka 2019 v Bratislave a v Ostrave.
Počas jarných tréningov prestal mať cit v ľavej nohe i v jej prstoch. Dôvodom bola platnička, z ktorej mu v júli 2019 časť odstránili. Rekonvalescencia nebola bez problémov, mal bolesti a musel podstúpiť ďalší zákrok. K exhibíciám sa nevrátil, ale na ľade je denne aj šesť hodín ako tréner. Zverencov učí predovšetkým techniku sklzu. „Manželka mi už zakázala skákanie,“ zasmial sa pri vlaňajšom stretnutí počas Memoriálu Ondreja Nepelu v Bratislave. Manželka Jennifer tak ako pred rokmi jeho babka urobila rázne rozhodnutie v krasokorčuliarskom živote Jozefa Sabovčíka.
„Dnes sa cítim už dobre. Kolená či chrbát by mohli byť na tom aj lepšie, ale nemôžem sa sťažovať,“ povedal pred rokom Jozef Sabovčík.
Úroveň krasokorčuľovania zdvíha aj motivácia
Popri trénovaní sleduje naďalej ako sa vyvíja svetové krasokorčuľovanie. Vlani chodil na súťaže ako tréner aj s Češkou Eliškou Březinovou. Krasokorčuľovanie sa od čias Jozefa Sabovčíka výrazne zmenilo. Dnes je to už úplne iný šport ako v 80. rokoch. Je oveľa náročnejšie, rozhodovanie je iné. Krasokorčuliari predvádzajú prvky, ktoré nemali ich predchodcovia vo výbave. Bez štvoritého skoku sa dnes už nedá vyhrať.
„Pred štyrmi desaťročiami sme to mali občas veľmi zložité. Korčuľovalo sa niekedy v bojových podmienkach. Všade sa hral hokej a ľad bol poriadne tvrdý. Keď sme potom prišli do špecializovanej krasokorčuliarskej haly, na mäkkom ľade sa nám skákalo skvele. Nemyslím si však, by nové materiály korčúľ či kvalita ľadu posunuli až tak výrazne úroveň nášho športu. Je to skôr motivácia. Keď som mal 8 rokov, videl som Minoru Sano skočiť trojitý lutz. Povedal som si, že sa ho naučím. Potom Gordon McKelle skočil trojitý axel, tiež som to chcel vedieť. Ako sa posúva nahor latka, tak sa posúva aj motivácia. Dnes každý mladý krasokorčuliar sníva o štvoritých skokoch. A dnes už tréneri vedia, ako ich tie skoky naučiť,“ myslí si Jozef Sabovčík.
Kde sú hranice výkonnosti, je len veľmi ťažké povedať. Vlani Ilia Malinin skočil ako prvý štvoritý axel, čo si vyžaduje štyri a pol rotácie okolo vlastnej osi. „Už dávnejšie predtým mi jeho otec hovoril, čo jeho syn skúša. Bola to len otázka času, kedy to predvedie aj na ľade.“
Dočkáme sa teda aj skokov s piatimi otáčkami? „Možno toeloop alebo salchow by sa dali skočiť. Čo je dnes nemožné, možno o zopár rokov bude bežné. Pred desiatimi rokmi by som neveril, že niekto skočí štvoritý axel. Pán Mauer robil kedysi výskumy a vyrátal, že jedna rotácia trvá 21 stotín sekundy. Dnes niektorí rotujú oveľa rýchlejšie,“ zamyslel sa počas vlaňajšieho stretnutia Jozef Sabovčík.
