Nepozerajme sa už do falošného zrkadla, nezakrývajme si oči, obdobie chaosu sa musí skončiť
Obdobie chaosu v prístupe štátu k športu by sa podľa prezidenta Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) Antona Siekela už malo skončiť. Témy vytrhnuté z kontextu by mala nahradiť ucelená koncepcia na dlhšie obdobie, v ktorej by mal šport zadefinované svoje postavenie, stanovené ciele i méty, kam sa chce v najbližších rokoch dostať. Na jej príprave by mali spolupracovať ministerstvo školstva, úrad štátneho tajomníka, vládny splnomocnenec pre šport, SOŠV i zástupcovia športového hnutia.
Anton Siekel upozorňuje na súčasný alarmujúci stav športu v krajine. V čase pandémie koronavírusu sa dlhodobé problémy slovenského športu ešte znásobili. Chýba koncepcia rozvoja, vzorec na výpočet príspevku uznaného športu je z mnohých pohľadov nevyhovujúci a nezohľadňuje náročnosť i ďalšie aspekty konkrétnych športov, Zákon o športe je potrebné novelizovať. Je to iba časť problémov, ktoré je potrebné dnes riešiť. „Koronakríza odhalila najväčšie problémy slovenského športu,“ tvrdí Anton Siekel. S prezidentom SOŠV sa na tomto konštatovaní zhodol aj zastupujúci generálny riaditeľ sekcie športu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Peter Dedík, podľa ktorého doterajšie kroky štátu neboli smerom k športovému prostrediu ideálne a pomoc by mala byť oveľa lepšia. Počas neformálneho mediálneho stretnutia „Timeout s prezidentom SOŠV“ sa obaja diskutujúci zhodli, že štát nevytvára dostatočné podmienky, aby sa naplnil verejný záujem obsiahnutý v Zákone o športe a je potrebné tento stav zmeniť. Kým prezident SOŠV hovorí, že verejný záujem nie je absolútne naplnený, zástupca ministerstva tvrdí, že skôr nie je naplnený.
„Situácia je vážnejšia, ako sme si dlhodobo uvedomovali.“
Teoretických riešení sa v predošlých rokoch nazbieralo množstvo, realizácia ich návrhov do praxe sa však nekonala. Dnes nemá význam podľa prvého muža slovenského olympizmu platiť nové štúdie, ktoré ukážu, že šport je na tom na Slovensku zle. Oveľa potrebnejšie je navrhnúť smerovanie, kde chceme mať šport a ako sme doteraz napĺňali stanovené ciele. Štát totiž už v roku 2001 predstavil Národný program rozvoja športu, v roku 2010 zasa vypracoval koncepciu do roku 2020. Dnes sa s posledným koncepčným dokumentom nepracuje a nepripravuje sa ani nový na ďalšie obdobie. „Musí sa už skončiť obdobie chaosu. Mnohí ľudia často prichádzajú s témami, ktoré sú vytrhnuté z kontextu, nezapadajú do časového rámca. Nepozerá sa na to, ako sa plní Národný program rozvoja športu z predchádzajúceho obdobia, nikoho ani nezaujíma. Posledné mesiace po nástupe koronavírusu nám nastavili zrkadlo a odhalili, aká je reálna situácia v slovenskom športe. Dlho sme si zakrývali oči a pozerali sa do falošného zrkadla. Uspokojovali nás výsledky jednotlivcov, ako sú Peter Sagan, Petra Vlhová, stačili nám športové výsledky a schopnosť nosiť medaily z olympijských hier. To je len špička ľadovca, šport je aj o iných prioritách. Situácia je vážnejšia, ako sme si dlhodobo uvedomovali,“ vyhlásil Anton Siekel.
Zástupcovia športu i štátu si uvedomujú dôležitosť športu pre krajinu. Šport hrá významnú úlohu v spoločnosti, je relevantný z hľadiska štátu a má ďaleko širší záber z pohľadu krajiny. Je významný zamestnávateľ (2,03 % zamestnaných v športe), v porovnaní s inými odvetviami má nezanedbateľný podiel na HDP (1,31 %). Viaceré štúdie ukazujú, že každé euro investované z verejných zdrojov do športu sa do verejných rozpočtov pri zohľadnení multiplikačného efektu vráti viacnásobne. Propagácia zdravej životosprávy a pohybových aktivít a prevencia prostredníctvom športu znamená aj menšie investície v budúcnosti do zdravotníctva. „Musíme dlhodobo zlepšiť postavenie slovenského športu v spoločnosti, aby si všetci uvedomili, čo prináša pre štát. Dlhodobo si to politické špičky neuvedomujú. Dnes sme tu na to, aby sme ich presvedčili, že má to zmysel a urobili kampaň o význame športu,“ tvrdil Peter Dedík.
Napriek týmto pozitívam športu v dnešných časoch a ambíciám niektorých ľudí z politického spektra, dnes nie je vidieť záujem štátu pomáhať tomuto odvetviu. Po príklady však netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť do okolitých krajín, ako pomáhajú aj v čase koronakrízy športu a snažia sa o jeho rozvoj. Miliónové dotácie v Rakúsku, Maďarsku i Česku sú toho jasným dôkazom. „Všetci vidíme, v akom stave sa nachádzajú naše kluby v kolektívnych športoch. Počúvajme národné športové zväzy, či sú spokojné s dnešným stavom. Situácia je skutočne alarmujúca. PMožno to podobne nevidia len dva zväzy, ktoré majú financovanie zabezpečené bez ohľadu na to, ako sa vyvíja ich členská základňa, aké výsledky dosahujú. Nehovorím o Slovenskom zväze ľadového hokeja, kde napriek ťažkej situácii sa ju snažia riešiť. Bavíme sa teraz o Slovenskom futbalovom zväze a Slovenskom tenisovom zväze. Nemôžeme si neustále nahovárať, že sme spokojní a upravovať si kritéria. Raz považujeme za úspech hráča v stovke, potom piatich v najlepšej svetovej dvojstovke a po čase budeme spokojní, ak budú desiati do trojstého miesta? Nezakrývajme si už oči. Sme v zlom stave a potrebujeme participáciu štátu, aby sa podmienky zlepšili,“ apeluje Anton Siekel.
O nespokojnosti športového hnutia s krokmi štátu hovorí aj nedávna anketa, v ktorej sa predstavitelia národných športových zväzov a členské subjekty SOŠV vyjadrovali k viacerým otázkam. Až takmer 84 percent respondentov uviedlo, že štát určite nevenuje alebo skôr nevenuje športu dostatočnú pozornosť. Nespokojnosť nie je iba s financovaním. Športová obec by rada vniesla do pripravovaných legislatívnych noriem aj svoje názory a odporúčania. Takmer všetci jej členovia sa zhodli na tom, že pripravovanú veľkú novelu Zákona o športe by nemali robiť právnici od stola. „Tézy nového zákona by mali vzísť práve od športovcov a právnici by mali len povedať, či sú, alebo nie sú v súlade so zákonom. Určite by zámery nemali robiť ľudia, ktorí dôverne nepoznajú prostredie v športe a dlhodobo v ňom na rôznych pozíciách nepracovali,“ upozorňoval prezident SOŠV.
Cieľ má byť, že chceme vedieť, ako bude vyzerať Slovensko v roku 2030. Nikto dnes nevie, kde štát vidí v budúcnosti šport.
Športovému hnutiu dnes chýba predovšetkým jasná koncepcia pre budúcnosť. „V prostredí manažmentu je samozrejmé, že najskôr musí byť zadefinovaný cieľ. Nie sú ním strešná organizácia, prílev financií do športu, podporné a dotačné schémy a ani vzorec na výpočet príspevkov uznanému športu. Cieľ má byť, že chceme vedieť, ako bude vyzerať Slovensko v roku 2030. Nikto dnes nevie, kde štát vidí v budúcnosti šport. Potrebujeme Národný program rozvoja športu na dlhšie obdobie, nie iba na pár rokov jednej vlády. Chceme mať zdravú populáciu, riešiť nie následky, ale príčinu vzniku chorôb, ako sú diabetes, kardiovaskulárne choroby, psychické problémy? Cestou športu tieto problémy vieme riešiť, prevencia je ďaleko lepšia ako liečba. Nie je to však iba o infraštruktúre, ľudia sa môžu chodiť aj korčuľovať, bicyklovať, prechádzať do prírody. Dôležité je, že sa hýbu,“ uviedol prezident SOŠV, podľa ktorého sa dobrý hospodár musí pozerať na spoločnosť v dlhšom časovom horizonte.
Dnes nie je potrebné vymýšľať niečo nové, príkladov zo sveta, ako pomôže šport krajine, je množstvo. Island sa pred viac ako desaťročím rozhodol podporovať mladých prostredníctvom športu, z nebezpečných štvrtí sú aj vďaka tomu dnes bezpečné miesta. Austrálčania si rovnako vytvorili program, kde sa chcú dostať do roku 2030. „Inde vedia pracovať systémovo. Pripravme aj my Národný program rozvoja športu na roky 2020 až 2030 a zhrňme doň názory všetkých kompetentných subjektov, ktoré pôsobia v športe. Aj vďaka koncepcii môžeme presvedčiť iné rezorty, že šport nie je iba to, čo môžu ľudia vidieť na televíznych obrazovkách či prečítať si v novinách. Šport je súčasť viacerých oblastí vrátane zdravotníctva a aktívneho života ľudí, nielen mladej, ale i staršej generácie. Neopakujme, čo už vieme, nerobme ďalšie štúdie, ale obráťme už konečne stôl a poďme spoločne pracovať na vízií i napĺňaní vytýčených cieľov,“ doplnil Anton Siekel.
