Oprášená olympionička a jubilantka Anna Pasiarová: Život je pohyb
Vianoce v roku 1949 už klopali na dvere. V rodine poštára Gajanca v Tatranských Matliaroch čakali krásny darček. Dočkali sa ho už šesť dní pred príchodom Ježiška v podobe piateho dieťaťa. Narodila sa Anička Gajancová. Že vám to meno nič nehovorí? To nič! Športoví pamätníci ju však určite poznajú ako ANNU PASIAROVÚ.
Nasledujúci text o Anne Pasiarovej sme prevzali z časopisu OLYMPIC.sk jeseň/zima, ktorý vyjde vo štvrtok 19. decembra. Pútavé rozprávanie v rámci rubriky „Oprášená olympionička“ napísal Zdeno Suchý.
V sedemdesiatych a potom až do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia bola súčasťou vtedy mimoriadne kvalitnej československej ženskej reprezentácie v behu na lyžiach a patrila do širšej svetovej špičky. Osemnásteho decembra oslavuje veľké životné jubileum – 75 rokov.
ANNA PASIAROVÁ (GAJANCOVÁ)
Narodená: 18. 12. 1949 v Tatranských Matliaroch.
Tréneri: Ján Terezčák (Tatran Tatranská Lomnica), Ján Ilavský, Stanislav Baluch (SVŠ ČH Štrbské Pleso), Bohuslav Rázl, Zdeněk Ciller (reprezentácia ČSSR), Daniel Pasiar (osobný tréner).
● ÚČASŤ NA ZOH - 1976 INNSBRUCK: 5 km – 15. miesto, 10 km – 13. miesto, štafeta na 4x5 km – 6. miesto (v zložení Anna Pasiarová, Gabriela Sekajová, Alena Bartošová, Blanka Paulů), 1984 SARAJEVO: 10 km – 27. miesto, 20 km – 16. miesto.
● ÚČASŤ NA MS – 1978 LAHTI: 5 km – 18. miesto, 10 km – 14. miesto, štafeta 4x5 km – 6. miesto. 1982 – OSLO (HOLMENKOLLEN): 5 km – 6. miesto, 10 km – 8. miesto, štafeta 4x5 km – 5. miesto.
● CELKOVÉ UMIESTENIA VO SVETOVOM POHÁRI: 1982 – 6. miesto, 1983 – 9. miesto, 1984 – 13. miesto.
● PÓDIOVÉ UMIESTENIA V PRETEKOCH SP: 2. miesto (9. 12. 1983 Reit im Winkl – 5 km, 17. 12. 1983 Autrans – 10 km), 3. miesto (9. 1. 1982 Klingenthal – 10 km, 12. 3. 1983 Oslo – 20 km).
● ĎALŠIE ÚSPECHY: 6 titulov majsterky ČSSR.
● VÝZNAMNÉ OCENENIA: Bronzové kruhy SOV (2007), ocenenie MOV Žena a šport (2007), Cena Matyldy Pálfyovej (2009), Tatranská športová sieň slávy (2012).
LYŽE JEJ UČAROVALI
„Začínala som asi ako všetci v tej dobe na ,papučkových‘ lyžiach a s bambusovými palicami. Moja staršia sestra Betka z nich už vyrástla, a tak automaticky pripadli mne,“ s úsmevom začína spomienky na svoje prvé lyžiarske kroky v rodných Tatranských Matliaroch stále veľmi dobre a športovo vyzerajúca dáma.
„Hneď pri našom dome bola veľká lúka, les, v zime vždy napadlo veľa snehu. Ako deti sme sa tam sánkovali, potom som sa naučila lyžovať,“ pokračuje.
Zjazdové lyžovanie na strmých svahoch sa jej zdalo príliš náročné a nebezpečné, hoci... „Keď sme si splnili všetky povinnosti doma a urobili úlohy do školy, tak hurá! Išlo sa na lyže. My sme si dokonca stavali aj také malé skokanské mostíky. Skúšali sme na nich svoju odvahu. Koľkokrát mi pri pádoch vyrazilo dych, ale neodradilo ma to. Lyže mi jednoducho učarovali.“
Rodičia neboli športovo založení. Pri siedmich deťoch by to jednoducho ani nešlo. Robili však všetko pre to, aby si každé z nich našlo svoju vlastnú cestu. Aničke ju ukazovala najmä staršia sestra Alžbeta. V 60. rokoch bola v československej reprezentácii v behu na lyžiach a Anička sa jej veľmi chcela podobať.
„Od sestry som mala aj svoje prvé naozajstné bežky. V zime som na nich chodila do školy v Tatranskej Lomnici. Taška na chrbát, lyže na nohy a hybaj cez golfovú lúku takmer tri kilometre do školy, po vyučovaní zase opačným smerom. Sneh sa u nás držal od novembra do apríla, to bolo pol roka na lyžiach,“ opisuje Anna Pasiarová svoje prvé pokusy o tréning.
Prvé preteky absolvovala ako pionierka. Vyhrala ich. Potom prišli ďalšie a ďalšie. Úspechy ju motivovali a ona chcela byť stále lepšia. Už vtedy si ju všimol jej prvý tréner, vyhľadávač talentov a legenda tatranského lyžovania Ján Terezčák. V Tatrane Tatranská Lomnica, neskôr v Slovane Starý Smokovec sa začala jej „profesionálna“ kariéra. „V Smokovci som ako dorastenka a neskôr ako juniorka behala prvú ligu,“ pochválila sa.
DÔLEŽITÉ ROZHODNUTIE PO MATURITE
Maturovala v roku 1968 na vtedajšej Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Poprade. Lákala ju predstava byť rehabilitačnou sestrou, ale nakoniec sa rozhodla naplno sa venovať športu. A urobila dobre. Už v sezóne 1969/70 bola československou juniorskou dvojkou. „Otec nebol tým nadšený, radšej by ma videl v škole. Naopak, mama ma v športe veľmi podporovala. Nakoniec to zlomil tréner. Prišiel k nám a vysvetľoval rodičom, že mám talent. Podarilo sa mu presvedčiť ich.“
Majstrovstvá sveta vo Vysokých Tatrách v roku 1970 prežívala iba medzi divákmi. „Mala som krátko po dvadsiatych narodeninách. Ešte som nemala takú výkonnosť, aby som si mohla trúfnuť súťažiť so svetovou špičkou. Bola som náhradníčka. Ale pamätám si na tú úžasnú atmosféru, entuziazmus ľudí. Stotridsaťtisíc divákov na skokanských súťažiach... Bežecké trate viedli cez zamrznuté Štrbské pleso...,“ žiaria jej oči pri spomienkach.
Už v nasledujúcej sezóne sa stala pevnou súčasťou reprezentácie ČSSR. O štyri roky neskôr na Štrbskom Plese zriadili Stredisko vrcholového športu a ona sa stala jeho zamestnankyňou.
ZOH V INNSBRUCKU AJ MS V LAHTI, O ZOH 1980 PRIŠLA
V roku 1976 už bola v reprezentácii plne etablovaná, mala za sebou prvé úspechy na domácej i medzinárodnej scéne. Logickým vyústením teda bola jej účasť na zimných olympijských hrách v rakúskom Innsbrucku. V behu na 5 km skončila pätnásta, na dvojnásobnej trati trinásta. Rozbiehala na prvom úseku štafetu, ktorá dobehla na šiestej pozícii.
„Ja som bola taký dynamický typ. Mala som silné ramená, pomáhalo mi to na štarte získať rýchlosť. Vedela som sa pretlačiť v dave. To bol dôvod, prečo ma tréneri stavali na prvý úsek,“ vysvetľuje Anna Pasiarová. Šieste miesto štafety bolo podľa nej reálnym obrazom vtedajšieho stavu a úrovne československého ženského bežeckého lyžovania.
Potvrdilo to rovnaké umiestenie štafety na majstrovstvách sveta vo fínskom Lahti o dva roky neskôr, keď opäť bežala prvý úsek. V individuálnych pretekoch si pripísala na svoje konto 18. miesto v behu na 5 km a 14. miesto na 10 km.
Z nominácie na ZOH v americkom Lake Placid v roku 1980 ju vyradili zdravotné problémy.
ŽIVOTNÉ VÝSLEDKY NA MS 1982 V OSLE
To, že patrí do absolútnej svetovej špičky, potvrdila Anna Pasiarová o dva roky neskôr na MS v nórskom Osle. Tam dosiahla svoje najlepšie umiestenia na vrcholných podujatiach. Bola šiesta na 5 km, ôsma na dvojnásobnej trati a členka piatej štafety.
„NA ZAČIATKU KARIÉRY MI VYHOVOVALI DLHŠIE TRATE, NA JEJ KONCI TO BOLO NAOPAK.“
„Na začiatku kariéry mi vyhovovali dlhšie trate, na jej konci to bolo naopak. Preto aj to šieste miesto na najkratšej trati. Vtedy to tam boli nesmierne rýchle preteky. Prvýkrát v histórii sa ,päťka´ bežala pod pätnásť minút. Dodnes som hrdá na to, že som držala krok s najlepšími,“ zaspomínala.
„Mala som rada členité trate, na nich som sa cítila dobre. A práve také v Holmenkollene boli. Mala som natrénované obrovské objemy a najmä v druhej polovici pretekov, keď súperky začali strácať, ja som mohla ísť naplno ďalej,“ hovorí. V rámci reprezentačných sústredení vo Vysokých Tatrách im totiž tréneri Bohuslav Rázl a Zdeněk Ciller dávali poriadne zabrať. Štvorfázové tréningy bývali skôr pravidlom ako výnimkou.
„Ráno bola polhodinová rozcvička a potom ich legendárne ,testy odolnosti´. Spočívali v štyroch výbehoch od Štrbského plesa na Jamskú cestu a späť, dvakrát predpoludním, dvakrát popoludní. Druhá verzia zase behom na Popradské pleso a odtiaľ dvakrát do sedla na Ostrve. Občas sme hore liezli po štyroch,“ usmieva sa pri spomienkach na vtedajšie tréningové metódy. Štvrtou fázou bola večerná posilňovňa.
NEÚČASŤ V SARAJEVSKEJ STRIEBORNEJ OLYMPIJSKEJ ŠTAFETE
S nádejou a očakávaním hľadela na blížiace sa zimné olympijské hry v Sarajeve 1984. Niečo sa však pokazilo. Ani jeden z dvoch individuálnych štartov jej nevyšiel. Na 10 km skončila dvadsiata siedma, na dupľovanej trati šestnásta. Do nominácie na štafetu sa nedostala. A práve v nej si československé kvarteto bežkýň vybojovalo strieborné olympijské medaily. „Bolo to rozhodnutie trénerov. Načo sa k tomu vracať? Ja som im to žičila, ale... Dnes som už s tým vyrovnaná. Prežila som peknú životnú etapu, dosiahla som toho naozaj veľmi veľa.“
Anna Pasiarová bola šesťkrát majsterkou ČSSR. Ostatné pódiové umiestenia z republikových šampionátov nemá ani sama spočítané. V Starom Smokovci je Tatranská sieň slávy, kde má svoje miesto aj ona.
„Doma sieň slávy nemám,“ smeje sa. „Moje športové úspechy mi pripomínajú krištáľové poháre, ktoré v tom čase boli tradičnou odmenou asi na všetkých podujatiach. Veľa mám aj modranskej keramiky. Vtedy sme sa tešili z takýchto cien. Je pravda, že za pódiové umiestenia v pretekoch Svetového pohára sme mali aj nejaké finančné odmeny, pomohlo mi to kúpiť si škodovku. Medaily mám odložené v škatuliach, nemám v byte také veľké steny, aby som ich všetky mala kam povešať,“ pokračuje vo veselom tóne.
PÓDIUM PRI PREMIÉRE VO SVETOVOM POHÁRI
„V tej sezóne som mala naozaj vynikajúcu formu. V januári 1982 sa premiérovo začal behať Svetový pohár. A ja som hneď v prvých pretekoch v nemeckom Klingenthali skončila tretia. Bola som prvá Slovenka na pódiu v pretekoch Svetového pohára,“ hovorí s neskrývanou a oprávnenou hrdosťou v hlase.
V tej sezóne skončila v celkovom poradí SP na šiestom mieste. V desiatke najlepších svetových bežkýň na lyžiach bola ešte aj nasledujúci rok, keď skončila deviata, v roku 1984 ju na konci sezóny klasifikovali na 13. pozícii.
V pretekoch o krištáľový glóbus si svoje chvíľky radosti a šťastia na pódiu pre medailistov vychutnala v kariére ešte trikrát. V sezóne 1982/83 si zopakovala bronzovú priečku v pretekoch na 20 km v Holmenkollene. A vo svojej poslednej pretekárskej sezóne 1983/84 dvakrát brala striebro – v nemeckom Reit im Winkl v behu na 5 km a vo francúzskom Autrans na desaťkilometrovej trati.
„Pamätám sa na preteky v Autrans ako dnes. My sme nemali servisných technikov ako dnes. Lyže sme si pripravovali samy, často do neskorých večerných hodín. Alebo si bolo treba ráno privstať. Bola teplota okolo nuly a do toho padal mokrý sneh. Ja jediná z reprezentácie som si zvolila nevoskované lyže so zdrsnenou sklznicou natretou silikónovým olejom. Bola to vtedy absolútna novinka. A predstavte si, ja som trafila. Moje kolegyne Květa Jeriová a Blanka Paulů išli na navoskovaných lyžiach a na trati sa poriadne vytrápili. Skončila som iba necelé štyri sekundy za víťazkou – Fínkou Marjou-Liisou Hämäläinenovou,“ spomína na svoj životný výsledok v pretekoch SP.
ANI PO KARIÉRE NEZAHÁĽA
Po pätnástich rokoch vo vrcholovom športe sa Anna Pasiarová vo veku 35 rokov rozhodla svoju športovú kariéru ukončiť. „Narodil sa mi syn, venovala som sa jemu. Nechcela som miešať športové a súkromné veci.“
Dodnes však nezaháľa. „Život je pohyb. Bez neho to jednoducho nejde. Stále sa snažím byť aktívna. Priznám sa, na lyžiach som nestála už dva roky, ale turistické paličky patria k mojej obľúbenej výbave. O nejakých ťažkých výstupoch na kopce však už ani nerozmýšľam. Moju kariéru vo vrcholovom športe mi pripomínajú boľavé kĺby, no dá sa to zvládnuť.“
Žije v Tatranskej Štrbe, ale veľa času trávi u svojho jediného syna. „Je rímsko-katolícky kňaz, pôsobí v Lomničke neďaleko Starej Ľubovne. Už je tam desiaty rok. Chodievam často k nemu, aby som mu pomáhala. Má tam pri fare veľkú záhradu, skleník, tam sa realizujem od skorej jari do neskorej jesene. Moje súčasné obdobie by som nazvala ,v službe druhým´. Beriem to ako ďalšiu kapitolu svojho života. Napĺňa ma to, rada slúžim, pomáham, venujem sa charite, som šťastná,“ hovorí s neskrývaným optimizmom.
Je aktívna členka Olympijského klubu Vysoké Tatry. „Stretávame sa bývalí športovci, sú to príjemné chvíle. Máme možnosť spoločne si zaspomínať, zasmiať sa. Organizujeme rôzne športové i spoločenské podujatia. Na budúci rok budeme mať už tridsiate výročie klubu.“
Ak ju niečo mrzí, je to situácia v súčasnom slovenskom bežeckom lyžovaní. „Je evidentne v kríze. Mladí majú iné záujmy, iné, ,adrenalínovejšie´ vyžitie. Beh na lyžiach je veľmi náročný šport, drina, je to naozaj tvrdá rehoľa. Výsledky neprichádzajú tak rýchlo, ako by si mladí predstavovali. Mám pocit, že aj tých talentov je akosi pomenej a ani podmienky už nie sú také, aké sme mali my pred tými 40 – 50 rokmi.“
Veľké oslavy životného jubilea vôbec nechystá. „V tomto veku už žiadne pompézne oslavy nie sú. Ešte sedemdesiatku pred piatimi rokmi som oslavovala, ale teraz to už bude iba skromné stretnutie najbližších priateľov a rodiny na Donovaloch. Teším sa, že si v tichosti pripomenieme to pekné, čo už máme za sebou. A budeme sa tešiť, že sa ešte stále hýbeme, pretože opakujem – život je pohyb,“ uzavrela jubilujúca Anna Pasiarová.
ŠKOLA ŠMYKU U JOHNA HAUGLANDA
Auto – samozrejme, už nie tú škodovku z osemdesiatych rokov – používa dodnes. „Jazdím pomerne veľa a dovolím si tvrdiť, že aj dobre. Musím sa pochváliť, že v osemdesiatom treťom, keď som v Holmenkollene skončila v pretekoch Svetového pohára tretia, dostali sme niektoré pretekárky ponuku absolvovať autoškolu šmykov u Johna Hauglanda. To bol vtedy slávny automobilový pretekár, ktorý počas celej kariéry jazdil na škodovkách a bol továrenským jazdcom tímu Škoda Motorsport. Na záver sme mali s domácimi Nórkami preteky na štyristometrovom ľadovom okruhu a ja som v nich skončila tretia. Bola to nielen úžasná možnosť zabaviť sa, ale aj získať zručnosti, ktoré využívam dodnes,“ máličko poodkryla oponu zákulisia výhod špičkových pretekárov.
