Rudolf Lukáč kombinuje trénerstvo atletiky a vzpierania, pričom v oboch svojich športoch sa už dostal na olympijské hry. Trénersky „obojživelník“ si pochvaľuje spoluprácu s kladivárskou hviezdou Martinou Hrašnovou aj so vzpieračskými reprezentantmi.

Rudolf Lukáč sa narodil 29. 12. 1969 v Považskej Bystrici. So vzpieraním začal na strednej škole. Ako pretekár sa dostal na olympijské hry v Atlante 1996 (18. miesto v kategórii do 70 kg) a v Aténach 2004 (15. miesto v kategórii do 77 kg). Martin Tešovič pod jeho taktovkou bral bronz na majstrovstvách sveta v kategórii do 105 kg, v roku 2007 sa stal majstrom Európy. Následne na OH v Pekingu 2008 ako tréner priviedol Ondreja Kutlíka k 9. pozícii v kategórii do 85 kg. Martina Hrašnová obsadila v hode kladivom pod jeho vedením 19. miesto na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. V rovnakom roku bola na majstrovstvách Európy v Amsterdame siedma a na majstrovstvách sveta v Dauhe 2019 skončila deviata. Okrem iných má trénersky na starosti aj svetovú rekordérku v silovom trojboji Ivanu Hornú či strieborného medailistu z majstrovstiev Európy vo vzpieraní do 17 rokov Sebastiána Cabalu. Lukáč trénuje obe športové odvetvia v rámci VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ako ste sa dostali k športu?

Športoval som od detstva. Veľmi rád som behával, hrával som futbal a túžil som stať sa cyklistom. Otec mi však povedal, že je to veľmi tvrdý šport. Tak som sa dal na vzpieranie (smiech).

Kto bol váš prvý tréner?

Začal som vzpierať až na strednej škole a bol nim nebohý Karol Masnica. Dal mi to, čo by malo byť prvoradou úlohou každého mládežníckeho trénera – lásku ku vzpieraniu.

Ako si spomínate celkovo na vašu športovú kariéru?

Keďže som nebol vyslovený talent, tak to bola vždy veľká drina. Navyše, rodičia nemali financie nazvyš, tak som počas štúdia na TU v Košiciach mal okrem dvojfázových tréningov aj brigády na stavbe. Na druhej strane som mal šťastie na trénerov. Po prvom trénerovi nasledoval počas vysokej školy už tiež nebohý Karol Gumán, u ktorého som sa naučil vytrvalo, systematicky a cieľavedome pracovať. Počas vojenskej služby ním bol Juraj Gubala. Uňho som dosiahol prvé medzinárodné úspechy. Uveril som, že môžem zdvíhať „veľké kilá“ a štartovať aj na OH. Posledným bol maďarský tréner Imre Szuga. Naučil ma čo je vrcholové vzpieranie a že k nemu patria len slzy. Buď sú to slzy šťastia, alebo bolesti.

Aké spomienky máte na olympijské hry?

Vždy sú úžasné a veľkolepé, no po každý raz majú inú chuť. Závisí na tom, či ste tam ako tréner alebo pretekár.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Pre mňa sú olympijské hry v prvom rade synonymom mieru. A to nielen na medzinárodnej úrovni, ale aj v osobných vzťahoch.  Ak sme vo svojom športe počas rokov s niekým bojovali, tak na OH by mali byť  „zakopané sekery“. V druhom rade je to preukázanie majstrovstva v  pohybovej aktivite, čo sa pomaly vytráca. Zavedenie počítačových hier na OH je rovnaká absurdita ako korešpondenčné vzpieranie (smiech).

O situácii v športe

Nemyslím si, že je problém v športoch. Problém je v nás. Naša generácia, teda tí, ktorí aspoň časť mladosti prežili v socializme, kde bol nedostatok všetkého, vychovali generáciu rozmaznaných deciek bez elementárnej úcty k autoritám, ktoré si myslia, že majú právo na všetko a bez zásluh. Takto to v reálnom živote nefunguje. Pomýlili sme ich svojou „opičou láskou“. Prispela aj spoločnosť svojím virtuálnym svetom na internete. A tak tu máme, nie vlastnou vinou, pomýlených mladých ľudí a hľadáme liek, ako ich primäť nielen športovať.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Veľmi plynulá. Až sa nedá povedať, kedy sa začala. Ešte ako vysokoškolák som trénoval vlastnú sestru Andreu.  Po OH 2004 som mal už 35 rokov a Slovenský zväz vzpierania (SZV) vypísal konkurz na reprezentačného trénera. Tak som sa prihlásil so svojou víziou a vybrali ma. Ešte v roku 2007 som však štartoval na majstrovstvách sveta v Thajsku, kde som sa snažil pomôcť našej reprezentácii vybojovať  miestenky na OH 2008.

Máte nejaký trénerský vzor?

Vyslovil by som mená dvoch koučov - nebohý  bulharský tréner Ivan Abadžiev a žijúci turecký Cafer Topcu.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Povolanie tréner je ťažká „herecká úloha“. Musíte byť tým, čo práve váš zverenec potrebuje. Meníte svoju rolu zo športového odborníka, manažéra, na psychológa, vychovávateľa, pedagóga, brata, otca či kamaráta. Mňa najviac teší, keď si zverenci na sklonku kariéry dokončia vysoké školy a po jej skončení  vedú usporiadaný život. Oženia sa, majú deti, stabilnú prácu, v ktorej sa snažia byť opäť najlepší. Dosiahnuté výsledky mojich zverencov sa dajú „vygoogliť“ (smiech).

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Aj naďalej odovzdávať svoje 28-ročné skúsenosti ako reprezentant a reprezentačný tréner. Chcem pomáhať chlapcom, aby sa stávali chlapmi a ženám, aby ostali pôvabné ženy, aj keď robia tvrdý vrcholový šport. Hlavne ich chcem vyviesť z povery - „vrcholovým športom k trvalej invalidite“. Rád by som ich naučil, aby dokázali aj po tom, čo získajú medaily na medzinárodnom poli, viesť plnohodnotne kvalitný život až do pokročilej staroby.

Ako sa spolupracuje s medailistkou z vrcholných podujatí v hode kladivom Martinou Hrašnovou?

Každý špičkový profesionál je veľká individualita a má svoje „maniere“. To sa týka aj trénerov. Vzťah športovec-tréner má rovnaké zákonitosti ako každý iný. Je treba na ňom pracovať. Keďže je to dynamický proces, stále si vyžaduje osobné napredovanie každej zúčastnenej strany. Ak sa toto darí, pretekár zaznamenáva výsledky. Martina výsledky aj napriek veku 37 rokov stále má.

Ako hodnotíte spoluprácu v rámci slovenskej vzpieračskej reprezentácie?

S reprezentantmi je vynikajúca! Sú to všetci naozajstní profesionáli, a to bez rozdielu vzdelania či etnika. Čo sa týka funkcionárov SZV, môžem povedať, že je štandardná. Každý vo zväze robí to, čo vie.

Odkaz pre nádejných športovcov

Naučte sa milovať cestu, a nie cieľ! Hľadajte informácie u svojich trénerov, nie u kamarátov a na internete. Ak  vám tréner nestačí, bez okolkov ho vymeňte, ale potom ho na 100 percent  počúvajte. Profitovať z toho budete len vy. Ak sa ti strhne mozoľ, zubami ho odtrhni a pokračuj v tréningu. A ak môžem niečo odkázať rodičom nádejných športovcov – neplantajte sa im pod nohami. Úspech vášho dieťaťa nikdy nenahradí vaše nenaplnené ambície!

Vidíte budúcnosť slovenského či svetového vzpierania i atletiky, keďže sa venujete trénovaniu aj v tomto športe, vo svetlých farbách?

Atletika je kráľovná športov!  Aj ona má však problém so snahou o určité zatraktívnenie, ako by táto axióma strácala v dnešnej dobe na pravde. Držím jej palce a verím, že zvíťazí zdravý rozum a bude sa brať minimálne rovnaký ohľad na športovcov ako na sponzorov.

Vzpieranie je pre diváka neatraktívny šport. I keď tvrdím, že v rozcvičovacej miestnosti sa odohráva tá pravá športová bitka so všetkými jej atribútmi. To, žiaľ, ostáva divákovi skryté. Jeho budúcnosť vidím v širšom využití v iných športoch. V každom jednom športe - a je jedno, či ide o tenis, alebo vodný slalom, sa športovec potrebuje stať dynamickejším, tvrdším, rýchlejším. Pri rozvoji týchto schopností má nenahraditeľnú úlohu vzpieranie. Na posilňovacích strojoch nemáte šancu nadobudnúť takú dynamiku ako práve správne vykonanými vzpieračskými cvikmi.

V čom je problém vo vašich športoch? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Nemyslím si, že je problém v športoch. Problém je v nás. Naša generácia, teda tí, ktorí aspoň časť mladosti prežili v socializme, kde bol nedostatok všetkého, vychovali generáciu rozmaznaných deciek bez elementárnej úcty k autoritám, ktoré si myslia, že majú právo na všetko a bez zásluh. Takto to v reálnom živote nefunguje. Pomýlili sme ich svojou „opičou láskou“. Prispela aj spoločnosť svojím virtuálnym svetom na internete. A tak tu máme, nie vlastnou vinou, pomýlených mladých ľudí a hľadáme liek, ako ich primäť nielen športovať.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach, čo sa týka vašich športov?

Finančné a materiálno-technické vybavenie je porovnateľné so svetom. Ak sa nám podarí nájsť zdroje aj na širšie realizačné tímy, tak sa opäť posunieme o krok dopredu.

Ak by to bolo na vás, čo by ste vylepšili celkovo v športe na Slovensku?

Na to asi nie som ten správny odborník. Mrzia ma nízke platy trénerov mládeže a to, že nie je povinnosť obsadzovať športovými odborníkmi riadiace funkcie zväzov.  Máme desiatky špičkových reprezentantov, o ktorých sa starajú desiatky zväzov, čo sú občianske združenia. Možno aj preto nie je zriedkavé, že svetoznáma športová osobnosť má problémy vo vlastnom zväze. Riešeniu týchto problémov by pomohlo zriadenie ministerstva športu.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo vás čaká v najbližšom období?

Najťažšia úloha je vydržať, kým sa nezačne predávať vakcína na ochorenie COVID-19. Potom upadne panika a všetko sa vráti do starých koľají.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Naučte sa milovať cestu, a nie cieľ! Hľadajte informácie u svojich trénerov, nie u kamarátov a na internete. Ak  vám tréner nestačí, bez okolkov ho vymeňte, ale potom ho na 100 percent  počúvajte. Profitovať z toho budete len vy. Ak sa ti strhne mozoľ, zubami ho odtrhni a pokračuj v tréningu. A ak môžem niečo odkázať rodičom nádejných športovcov – neplantajte sa im pod nohami. Úspech vášho dieťaťa nikdy nenahradí vaše nenaplnené ambície!