Rio bol dôležitý krok, do Tokia už prišiel Jakub Grigar ako vyzretejší muž
Už aj slovenský kajakár na divokej vode má cenný kov z olympijských hier. Nad kanálom Kasai v Tokiu vyšlo už aj slovenské medailové slnko. Ziskom striebra v K1 mužov predĺžil Jakub Grigar medailovú šnúru slovenských vodných slalomárov, ktorá sa začala v Atlante 1996.
Grigara v olympijskom kanáli Kasai zdolal iba Čech Jiří Prskavec, ktorý bol v piatok popoludní tokijského času v perejach suverénny a jasne vyhral. Grigar, piaty pred piatimi rokmi v Riu, predviedol jednu zo svojich najlepších jázd kariéry a radoval sa z cenného úspechu i z 15. kovu slovenského vodného slalomu v ére samostatnosti na OH.
Odmena za podstúpenú drinu
Do finále sa prebojoval štvrtým najlepším časom. Po semifinále sa obloha nad Tokiom zatiahla. Zopárkrát sa ozvali blesky, hromy, dážď však neprišiel. Vďaka mrakom už slnko nepálilo tak ostro, počasie bolo vľúdnejšie. Aj pocitovo to bolo príjemnejšie.
Členom slovenskej výpravy však počas jazdy Jakuba Grigara bolo poriadne teplo. Od prvej po poslednú bránku pádloval takmer bez chybičky. A navyše aj rýchlo. Ako prvý finalista sa dostal pod 95 sekúnd a trom zvyšným súperom na štarte hodil pomyselnú rukavicu. Napokon ho zdolal len Jiří Prskavec.
„Keď som bol malý, nevedel som si ani predstaviť, že by som sa dostal na olympijské hry, nieto ešte získal olympijské striebro. Je to odmena za drinu, ktorú som podstúpil. Každý šport je aj o bolesti a odriekaní. Pred finále som sa zbytočne ničím nezaťažoval, išiel som len s cieľom zajazdiť dobrú jazdu. Po príchode do cieľa som netušil, či budem mať medailu. Mám radosť, že to napokon skončilo striebrom,“ vyhŕkol najskôr zo seba Jakub Grigar.
Po Riu si veľa uvedomil
Teraz priznal, že ak by vybojoval na predošlých OH v Riu medailu, asi by sa uspokojil. Piatu priečku nepovažoval za úspech. Terajšiu odmenu však neberie ako zadosťučinenie za nešťastný brazílsky koniec.
Pred piatimi rokmi vyhral v Riu de Janeiro semifinále. Dlho to aj vo finále vyzeralo na medailu, napokon z toho bolo piate miesto. Prišli sezóny, v ktorých sa trápil, na medzinárodnej scéne sa mu nedarilo podľa predstáv, nevedel sa dostať do finále, zájsť peknú jazdu.
„Rio bol dôležitý krok pri uvedomení si, že niektoré veci je potrebné zmeniť a pre zisk medaily je potrebné makať. Neúspechy posúvajú každého vpred. Ak by som bol v Riu lepší, možno tu dnes nestojím s medailou,“ zamyslel sa.
Do Tokia prišiel vyzretejší, lepší. Už ako muž.
„Päť rokov je dlhá doba. Aj športovec potrebuje čas, aby si uvedomil niektoré veci, vo svojom športe dozrel. Nedá sa jazdiť len tak. Zrazu som musel zopár vecí prehodnotiť. Začali sme pracovať na detailoch, ktoré som mohol vylepšiť. Snažil som sa zlepšiť v tréningu, venoval pozornosť i strave a mentálnemu nastaveniu. Rozdiel medzi Kubom v Riu a Kubom v Tokiu je minimálne v tom, že som sa pokúsil priblížiť k tomu, aby som bol čo najprofesionálnejší športovec,“ skromne priznal.
Dôležité preteky v Markkleebergu
Olympijskú miestenku mal v rukách už pred dvoma rokmi, dlho však neprichádzal výsledok, ktorý by ho zdravo nakopol. Až posledný Svetový pohár v Markkleebergu mu vyšiel. Vyhral semifinále i finále a dobre sa naladil na cestu do Tokia.
„To bolo pre mňa veľmi dôležité. Aj som už o sebe začal pochybovať, to víťazstvo mi pomohlo. Vedel som, že som rýchly, ale potreboval som ešte niečo naviac pre moje sebavedomie.“
Na štarte olympijského finále nebol nervózny. Hlavu si nezaťažoval starostlivosťou o výsledok. Nastupoval s čistou mysľou. „Tento šport som si vybral preto, lebo ma baví. Nezačal som ho robiť len pre zisk medailí a úspechov. Chcel som prežiť dobrý čas na vode. Na to som si aj pomyslel na štarte. Veril som, že keď sa budem svojou jazdou baviť, môže prísť aj dobrý výsledok,“ vysvetľoval.
Krátko pred vstupom na finálovú trať vypľul z úst vodu, prehodil si pádlo cez ľavé rameno, usmial sa do kamery. A potom už prišiel prvý záber. Pridal druhý, tretí. Takmer 95 sekúnd si držal pravidelný rytmus.
Tanec pomedzi bránky
Pomedzi bránky tancoval, nechcel však riskovať pritesnými prejazdami okolo nich. Jeho kajak sa hladko šmýkal dolu prúdom, jemne sa spomalil len vo valcoch a v protiprúdnych bránkach. V nich využíval rodák z Liptovského Mikuláša svoju silu. Trať bral ako celok. Nesústredil sa na to, ktorá kombinácia je ťažká, ktorá ľahká. Chcel ísť najmä rýchlo a čisto.
„Bola to veľmi dobrá jazda. Všetko mi vychádzalo podľa predstáv. Riskovať sa neoplatí a nechcel som to robiť. Snažil som sa ísť ako bežne na tréningoch. V závere som už mal unavené ruky, išiel som však ďalej. Teším sa, že napriek stupňujúcej sa únave som nespravil chybu i zrezával som z nájazdov okolo bránok. Bola to kvalitná jazda, ktoré by som chcel podávať stále,“ popisoval.
Keď urobil posledný záber, pozrel sa na časomer. Pri brehu ho už čakali tréner Stanislav Gejdoš a vedúci tímu vodných slalomárov Lukáš Giertl. Spokojne sa objali. V tej chvíli ešte netušili, či a aký kov získa.
„Netušil som, či mi čas bude stačiť na medailu. Vedel som, že som išiel dobrú jazdu. Čakal som na ostatných. Vodný slalom je šport, v ktorom sa nedá nič vopred predpovedať. Pozorne som sledoval súperov. Keď už bola istota cenného kovu, všímal som si, či bude ešte lepšia ako bronzová. Som vďačný, že je to striebro.“
Prvý kajakár s olympijskou medailou zo Slovenska
So zlatým suverénom mužského olympijského kajaku Jiřím Prskavcom sú kamaráti. Pred piatimi rokmi v Riu mohol pripraviť Čecha o bronz. Teraz sa už obaja stretli na tokijskom pódium.
„Bol o triedu lepší ako my ostatní, zlato si zaslúžil. Olympijské finále nie je jednoduché, je náročné najmä na psychiku. Veľkú úlohu zohráva hlava. Človek v ňom môže skúsiť riskovať, skracovať nájazdy k bránkam, ale nemusí to vyjsť, nemusí sa to vyplatiť. Môže sa to skončiť prvým i posledným miestom.“
Slovenskí vodní slalomári už získali cenné olympijské kovy v C1 mužov, K1 žien i C2 mužov. V kráľovskom kajaku im až doteraz medaila chýbala. Grigar je prvý, ktorý ju vlastní.
Vzhľadom na vek, má 25 rokov, môže o tri roky v Paríži pokojne útočiť na najvyšší stupienok.
„Mužský kajak bol vždy náročný. Špička je kvalitná. Získať v ňom medailu znamená urobiť veľa práce.“
Poučenie takmer nevnímal
Pred medailovým ceremoniálom absolvoval päťminútový brífing. Japonskí organizátori sa snažili medailistom vysvetliť, aké musia dodržiavať nariadenia a čo majú robiť. Grigar ich však vo víre osláv a udalostí predchádzajúcich minút veľmi nevnímal.
„Hovorili nám, kde a ako sa máme postaviť, ako máme kračať, ako sa budeme fotiť. Bolo to ako v škole, ale ani v nej som nebol ten, kto všetko počúva. Dnes som tak dopadol. Ceremoniál som následne len nejako odsledoval,“ prezradil.
Za sebou mal už dlhý deň. Nikomu nepridávali na pokoji protipandemické opatrenia a obmedzenia v Tokiu. Zrazu však z Grigara spadlo všetko napätie. „Asi až keď si večer ľahnem do postele, dôjde mi, čo sa stalo. Vtedy budem spokojný,“ dodal na záver strieborný olympijský medailista.
