Hokejový tréner Ivan Feneš vedie slovenské reprezentácie hráčov do 18 a 20 rokov. Práve s „dvadsiatkou“ sa nedávno vrátil z majstrovstiev sveta v Kanade, ktoré boli po dvoch zápasoch zrušené z dôvodu pandémie nového koronavírusu. Aktuálne pripravuje reprezentáciu do 18 rokov na domáce MS B-kategórie, ktoré sa uskutočnia v apríli v Spišskej Novej Vsi. Viac sa o Ivanovi Fenešovi i o slovenskom hokeji dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Ivan Feneš sa narodil 18. augusta 1977 v Bratislave. S hokejom začal v Slovane Bratislava v prvej triede na základnej škole. S „belasými“ sa okrem iného stal juniorským majstrom Slovenska a predstavil sa ako hráč aj v mládežníckych reprezentáciách. Vyštudoval trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Postupne začal s trénerstvom v mládežníckych kategóriách v materskom Slovane Bratislava. Trénoval aj v Ružinove. Aktuálne pôsobí ako hlavný tréner slovenských hokejových reprezentácií do 18 a 20 rokov.

Ako ste sa dostali k športu?

Keď som išiel do prvej triedy na základnej škole, tak v jeden deň suseda brala svojho syna do hokejovej triedy. Nechcelo sa im ísť samým. Spýtala sa mojich rodičov, či by sme mohli ísť s nimi aj s mojím bratom. Pamätám si to presne. O 4:47 ráno nám išiel autobus z Bernolákova. Mám z toho zážitok až dodnes.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Bolo to krásne obdobie, pretože išlo o detstvo a mladosť. Vyrastal som v Slovane Bratislava, s ktorým som získal slovenský juniorský majstrovský titul. Pôsobil som v reprezentáciách do 16 a do 18 rokov. S aktívnym športom som skončil, keď som mal 22 rokov. Až do ukončenia štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského som sa venoval hokeju.

Hneď po úspešnom absolvovaní štúdia ste začali s trénerstvom?

Bolo to veľmi rýchle. Mal som vážnejšie zranenie ramena v záverečnej sezóne počas pôsobenia v prvoligovej Trnave. Oslovil ma Ľudovít Venutti, ktorý pôsobil pri mládeži v Slovane Bratislava. Poznali sme sa dlhé roky, pretože ma predtým trénoval. Vedel, že študujem na FTVŠ. Spýtal sa ma, či by som mu chcel pomôcť ako asistent trénera. Popravde, bol som v rozpakoch, či ukončiť kariéru alebo ďalej hrať. Nakoniec som sa rozhodol pôsobiť v pozícii asistenta trénera.

Označili by ste práve Ľudovíta Venuttiho za svoj trénerský vzor?

Päť sezón po sebe som mal možnosť pôsobiť s ním v Slovane a následne dva roky sme boli spolu v Ružinove. Rád by som spomenul ďalších kolegov ako Július Černický, Ernest Bokroš, Anton Bartánus, Ján Starší, Karol Fako, Oto Hlinčík či Dušan Kubík, avšak nechcel by som na niekoho zabudnúť. Mal som možnosť stretávať sa s týmito hokejovými legendami. Počúvať ich dennodenne bol pre mňa veľký zážitok.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Podľa mňa je úspech najhorší učiteľ. Pre niekoho to môže byť zlatá medaila, pre iného účasť na svetovom šampionáte. Vážim si každú radosť po zápase, ktorú som mal šancu zažiť. Nesnažím sa na seba vyvíjať tlak, čo sa týka úspechov. Snažím sa zlepšovať každý deň, pretože je to jediná cesta. Nechcem sa porovnávať s inými, ale chcem ísť vlastnou cestou.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Mojím malým cieľom je mať čo najviac hokejových kamarátov na Slovensku i vo svete. To potom svedčí o tom, že zrejme budem dobrý človek. Toto ma najviac napĺňa. Nerád by som hovoril o tom, kde sa vidím o päť rokov. Samozrejme, v kútiku duše má človek sny alebo ciele, ktoré chce nasledovať. Cesta na hokejový vrchol je ešte dlhá a náročná. Musím pre to spraviť a obetovať veľa. Vzdelávanie je priorita. Iná cesta nie je.

Vnímate účasť pod piatimi kruhmi ako absolútny „Olymp“?

Myslím si, že je to vrchol v každom olympijskom športe. Zatiaľ som zažil len svetovú zimnú univerziádu v ruskom Krasnojarsku, čo vnímam ako obrovské podujatie. Veľmi rád na to spomínam. Čo sa týka olympijských hier, tak ich sledujem od malička. Štartujú tam najlepší športovci na svete.

Je spolupráca v rámci mládežníckych hokejových reprezentácií bezproblémová?

Začal by som od zväzu. Pred tromi rokmi som dostal šancu pri reprezentácii do 18 rokov. Stanovili sme si stratégiu. Vedeli sme, že keď sa chcete vydať na dlhú cestu, tak treba spraviť potrebné kroky. Postupne sme ich spravili a vidíme ich výsledky. Všetko je to výsledok tímu. Mám pri sebe úžasných kolegov, s ktorými zvládame aj náročné situácie počas jednotlivých dní. Skutočne sme výborná partia. Keď to skĺbite s fantastickými chlapcami, s ktorými sme uplynulé tri roky mali možnosť pracovať, potom môžete pomýšľať na úspech. Prezentoval som to aj pred uplynulým svetovým šampionátom hráčov do 20 rokov, kde sme si prácu nemohli dokončiť. Spoluprácu v tíme však vnímam pozitívne, pretože fungovala skvele. Boli sme spolu takmer 24 hodín denne. Dni nás nabíjali energiou. Vidím, že naša práca mala zmysel.

Vidíte budúcnosť slovenského hokeja pozitívne?

Nesmieme zaspať na vavrínoch. Strach z neúspechu však môže „zabíjať“ sny. Myslím si, že treba tvrdo pracovať. Svetový hokej i šport rýchlo napredujú. Pokiaľ chceme súperiť s tímami na najvyššej úrovni a konkurovať im, tak musíme vynaložiť veľa energie. Potom môžeme byť schopní sa im vyrovnať.

Čo zdobí „hokejovú republiku“?

Pozitív je tu veľmi veľa. Množstvo kvalitných ľudí sa vrátilo do štruktúr slovenského hokeja. Hľadajú nové cesty a výzvy. Fantasticky sa mi s nimi spolupracuje.

Kde naopak badáte priestor na zlepšenie, čo sa týka podmienok pre hokej na Slovensku?

Musíme popracovať na vzdelávaní, čo je veľmi dôležité. Z môjho pohľadu môžem povedať, že absolvovať majstrovstvá sveta je pre trénerov obrovská skúsenosť. Ideálne je získavať prax napríklad aj zahraničnými stážami. Treba posúvať trénerov do zahraničia, aby sa toho čo najviac naučili. Niekedy treba menej rozprávať a robiť viac činov.

Ako hodnotíte majstrovstvá sveta do 20 rokov od prípravy až po odohrané zápasy v základnej skupine?

S kolegami sme mali veľké šťastie, že sme s chalanmi spolupracovali dlhodobo. Poznali sme ich. Vzhľadom na to sa nám jednoduchšie tvorila nominácia. Nemali sme tam príliš veľa otvorených mien. Samotnú prípravu vnímam ako hokejový šprint. V každom prípade hráčom patrí veľká vďaka, pretože boli maximálne koncentrovaní. Čo sa týka zápasov, tak sa nám zrušilo prípravné stretnutie proti Fínom. Nebolo to príliš príjemné, ale snažili sme sa chlapcov povzbudzovať. Dennodenne sme sa pripravovali na zápasy v skupine. V oboch sme „ťahali za kratší“ koniec. Musím však povedať, že som z nich mal dobrý pocit. Boli sme minimálne vyrovnaným súperom Američanom alebo Švédom. Verili sme si, že môžeme uspieť s Rusmi. Dnes je to už len história. Ako tréner som mal skutočne dobrý pocit z herného prejavu. Bol som presvedčený, že môžeme priniesť na Slovensko cenný kov.

Prekvapil vás niektorý z hráčov?

Tím hodnotím ako celok, pretože sme kolektívny šport. Chalani utvorili skvelú partiu. Každý hráč vedel, akú má v tíme úlohu. Nikto sa tam na nič nehral. Hráči, ktorí mali prehovoriť v šatni, tak to spravili. Tí, ktorých sme potrebovali v osobných súbojoch, sa takisto zhostili svojej úlohy. Sú to štatistiky, ktoré divák možno až tak neocení. Nerád by som vyzdvihoval nejakých hráčov, pretože sme odohrali len dva zápasy. V oboch sme predviedli skvelý výkon a išli na doraz.

Aké plány máte v najbližšom období?

Okamžite som sa pripravil k projektu „osemnástky“, v ktorom máme za úlohu rozvíjať mladých hráčov. To je aktuálne moja pracovná náplň. Dúfam, že sa nám podarí odohrať medzinárodný turnaj. Od 11. apríla sa uskutočnia B-kategória majstrovstiev sveta do 18 rokov v Spišskej Novej Vsi. Veríme, že sa nám ich už do tretice podarí odohrať.

Čo by ste odkázali nádejným hokejistom?

Dôležité je, keď človek verí v samého seba a nesnaží sa ostatných presviedčať, že je dobrým človekom. To je prvotný krok, ako sa zlepšiť. Treba byť pokorný a ísť si tvrdo za svojím cieľom. Ak sa ako hráč uspokojím, tak je to najväčší „zabijak“ hokejového talentu. Vidíme kopec talentovaných športovcov, ktorí nám rýchlo končia. Naopak, máme aj talenty, ktoré nám „vystrelia“ na svetovej úrovni. Z tých máme obrovskú radosť.