Tréner slovenských reprezentantov v karate Jaroslav Javorský cíti veľkú podporu od inštitúcií, treba však nájsť systém financovania športu

Reprezentačný tréner slovenských karatistov Jaroslav Javorský priviedol svojich zverencov k viacerým významným úspechom. Rád by niektorého z nich videl aj na olympijských hrách v Tokiu. Viac o jeho kariére sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Jaroslav Javorský sa narodil 6. februára 1970 v Spišskej Novej Vsi. Ku karate sa dostal, keď mal desať rokov. Prešiel všetkými kategóriami a vybojoval si tituly majstra Slovenska i Česko-Slovenska. Trénersky prispel k bronzu Dominika Imricha na majstrovstvách Európy 2017 v športovom zápase kumite do 60 kg, či k jeho medailám rovnakého lesku dvakrát na majstrovstvách Európy juniorov a na európskom šampionáte univerzít 2019. Javorský pôsobí ako tréner v klube karate KK Iglow Spišská Nová Ves.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

Kedysi som navštevoval hodiny klavíra, no nechcel som tam chodiť. Povedal som si, že sa musím venovať niečomu inému. Na základe toho som si vybral šport. Karate v mojich začiatkoch bolo v Spišskej Novej Vsi nový šport. Začal som tam trénovať a ostal som pri ňom. Môj prvý tréner bol v roku 1980 Vladimír Tomaščík.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Po ukončení gymnázia som dosahoval celkom pekné výsledky. Študoval som v Bratislave a tam som trénoval v oddieli TJ Rapid. Podarilo sa mi zaznamenať viacero úspechov. Niekoľkokrát som sa stal majstrom Slovenska i Česko-Slovenska. Štartoval som aj na majstrovstvách Európy, čo hodnotím pozitívne.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Ešte ako aktívny zápasník som mal v Spišskej Novej Vsi na starosti začiatočníkov. Následne po ukončení štúdia pedagogiky na Univerzite Komenského v Bratislave a po absolvovaní základnej vojenskej služby som sa vrátil do Spišskej Novej Vsi. Založil som si tam oddiel a od roku 1993 trénujem deti.

Máte nejaký trénerský vzor?

Veľa poznatkov som čerpal od môjho trénera v Rapide Bratislava Daniela Líšku. Prakticky dodnes využívam niektoré jeho tréningové metódy.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Určite stojí za zmienku každý úspech, ktorý dosiahol niektorý z mojich zverencov na najvyššej medzinárodnej úrovni. Zo začiatku to bol Andrej Harničár. Neskôr prišli Dominik Imrich, Maroš Janovčík, Zoja Zimníkovalová, bratia Černickí či v neposlednom rade Dominika Kissová. Nedá sa hodnotiť, ktorý úspech by som postavil vyššie. Všetky si vážim rovnako. Cením si, že dosiahli takéto výsledky pod mojím vedením.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Myslím si, že ide o najväčší športový sviatok. Podľa môjho názoru každý športovec, ktorý sa venuje akémukoľvek športu, verí, že raz sa prebojuje na olympijské hry.

Ako sa spolupracuje v rámci slovenskej reprezentácie v karate?

Som dlhoročný člen komisie štátnej reprezentácie a jeden čas som ju aj viedol. Myslím si, že sme v komisii rovnaká „krvná skupina“ trénerov. O tom svedčí aj to, že dosahujeme pekné výsledky.

Pod vaším vedením dosiahol Dominik Imrich viacero významných úspechov. Mohli by ste nám priblížiť vašu spoluprácu?

Dominik je veľmi talentovaný pretekár. Mal také prechodové obdobie, keď odišiel za školou z Liptovského Hrádku do Bratislavy. Jednu sezónu sa v dôsledku toho „hľadal“. Potreboval sa etablovať, čo bolo náročné. Trochu mu to uškodilo vzhľadom na šancu nominovať sa na olympijské hry. Nevedel, či bude zápasiť v kategórii do 60 kg alebo do 67 kg. Uvidíme, avšak veľmi by som si želal, aby sa niekomu podarilo nominovať sa na olympijské hry. Keby sa to Dominikovi na záverečnom kvalifikačnom turnaji v Paríži podarilo, bol by to úžasný úspech. Veľmi by som mu to želal.

Sú veľké šance, že by sa niekto z našich reprezentantov kvalifikoval na olympijské hry v Tokiu?

V karate je veľmi náročný kvalifikačný kľúč na to, aby sa niekomu podarilo prebojovať pod päť kruhov. Z môjho pohľadu ide ešte o náročnejšiu cestu, ako majú džudisti. My, ako zväz, budeme radi, ak sa jeden pretekár dostane na olympijské hry. To by bol veľmi pekný úspech, z ktorého by sme sa tešili.

Vidíte budúcnosť slovenského karate vo svetlých farbách?

Koronakríza nám znepríjemnila celú situáciu. Od februára sme sa nezúčastnili na žiadnych medzinárodných súťažiach. Svetová federácia karate spúšťa online turnaje, s ktorými však nie som stotožnený. Nemyslím si, že by sa súťaže v úpolovom športe mali konať prostredníctvom internetu. Dúfajme, že keď bude vakcína, tak od budúceho roka sa znovu spustia súťaže. Máme pretekárov, ktorí dokážu zabodovať na európskych i svetových podujatiach.

Badáte z vášho pohľadu nejaké nedostatky vo vašom športe? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Poviem to takto. Náš zväz úzko spolupracuje s Národným športovým centrom aj so Slovenským olympijským a športovým výborom. Rovnako nás vo veľkej podporuje ministerstvo školstva, keďže máme veľa športovcov zaradených do Top tímu. Z každej strany cítime podporu a veľmi si ju vážime.

Čo sa týka športu na Slovensku celkove, vylepšili by ste niečo, ak by to bolo vo vašej kompetencii?

Treba nájsť systém financovania, aby boli všetky športy dostatočne podporované. Toto vidím ako úlohy vlády, aby čo najviac podporila šport.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo vás čaká v najbližšom období?

Dúfajme, že na jar sa spustia nejaké súťaže. Mali by sa začať svetové ligy K1 a Premier. Po nich by sa mali uskutočniť majstrovstvá Európy seniorov, mládeže a nominačný turnaj na olympijské hry.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Netreba sa dať odradiť situáciou, ktorá tu je momentálne. Práveže teraz sa ukáže, kto sa naozaj chce seriózne venovať tomu športu. Treba pokračovať vo svojom snažení a nájsť si spôsob, ako ďalej trénovať a cvičiť. Máme také príslovie: „Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie, dôvody.“