Trénerský obojživelník Andrej Bician sa podieľal na striebre Viktórie Čerňanskej na ZOHM v Lausanne, olympijské hry berie ako najväčšiu športovú slávnosť

Andrej Bician kombinuje trénerstvo atletiky a bobov, pričom jeho zverenka Viktória Čerňanská získala striebro v monoboboch na januárových zimných olympijských hrách mládeže (ZOHM) v Lausanne. Rád by svoju zverenku priviedol na „veľké“ zimné olympijské hry, ktoré sa najbližšie budú konať v Pekingu 2022. Momentálne sa rozbehla bobová sezóna, ktorú Čerňanská odštartovala 7. miestom v pretekoch monobobov v rámci Svetovej série v nemeckom Winterbergu. Viac sa o kariére trénerského obojživelníka dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Tréner bobov a atletiky Andrej Bician sa narodil 15. 5. 1984 v Bratislave. Od útleho detstva mal blízko k športu, pričom sa venoval viacerým športovým odvetviam. Po nástupe na osemročné športové gymnázium na Ostredkovej ulici v Bratislave sa špecializoval už len na atletiku, v ktorej patril medzi popredných slovenských prekážkarov. Svoju aktívnu kariéru ešte stále úplne neukončil. Vyštudoval trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Ako tréner priviedol Viktóriu Čerňanskú k striebornej medaile v monoboboch na ZOHM v Lausanne 2020. Bician sa trénerskej činnosti venuje aj vo svojom klube Atletika Bratislava, v ktorom sa podieľa na príprave atlétov.

Ako ste sa dostali k športu?

Mal som k nemu mal blízko od malička, keďže rodičia ma dávali na rôzne športové aktivity ako ping-pong, tenis či futbal. Následne som sa venoval plávaniu, v ktorom som dosiahol aj zopár dobrých výsledkov. Potom som nastúpil na osemročné športové gymnázium, na ktorom som sa už špecializoval na atletiku.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Ešte som ju úplne neuzavrel, keďže aj počas uplynulého leta som súťažil v Českej lige. Beriem to už skôr tak, že chcem vypomáhať zverencom. Moja súťažná kariéra je však už na druhej koľaji a doznieva. Myslím si však, že bola pomerne úspešná. Napriek tomu si myslím, že som mohol byť ešte lepší atlét, čo sa týka výsledkov. Nedosiahol som to, na čo som mal. Rád by som na aktívnu činnosť nadviazal ako tréner. Chcel by som posúvať ďalej poznatky, vďaka ktorým som mohol byť ešte lepší pretekár.

Bola vaša cesta k trénerstvu jednoduchá alebo sa vám pri nej priplietli do cesty aj prekážky?

Ja sám som vystriedal viacero trénerov, pričom dlhodobo som mal v pozícii externého trénera Vladimíra Bezdíčka. On ma dostal na medzinárodnú úroveň. Keď som študoval trénerstvo na vysokej škole, tak som chodil do Prahy za koučom Luďkom Svobodom. Veľakrát som sa pripravoval aj samostatne a postupne sa to rozbiehalo. Mal som napríklad sparingpartnera, ktorého som trénoval. Následne som založil klub Atletika Bratislava.

Vzhliadate k niektorému z trénerov?

V najlepšom spomínam na trénera Luďka Svobodu, keď som sa pripravoval s najlepšími českými desaťbojármi Tomášom Dvořákom a Romanom Šebrlem. Pod ním boli aj rôzne ďalšie esá ako Petr Svoboda, náš hviezdny prekážkar Igor Kováč. Tam som získal najviac skúsenosti. S trénerom Bezdíčkom som na Slovensku začal dosahovať kvalifikačné limity na majstrovstvá Európy a sveta.

Okrem iného ste získali s Viktóriou Čerňanskou striebro v monoboboch na tohtoročných zimných olympijských hrách mládeže v Lausanne. Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Ide určite o najväčší úspech v mojej kariére. Mal som však zverencov v atletike, ktorí sa dostali na mládežnícke majstrovstva Európy i sveta. Rovnako viacerí z nich sa stali majstrami Slovenska alebo si pripísali medaily. Veľa z nich bolo aj slovenských rekordérov. Viki Čerňanská má na konte taktiež úspešné výsledky v atletike. Ako som však spomenul, najvyššie je striebro zo ZOH mládeže v Lausanne, pričom sa súťažilo v ľadovom koryte v St. Moritzi.

Stanovili ste si nejakú métu v rámci vašej trénerskej kariéry?

Pre športovca i trénera sú najväčšou športovou slávnosťou olympijské hry, čiže chcel by som sa tam s mojimi zverencami prebojovať. Zároveň by som rád s nimi chodil aj na ďalšie významné podujatia.

Mohli by ste nám priblížiť vaše dojmy zo St. Moritzu, ktorý bol dejiskom bobových a sankárskych súťaží v rámci ZOHM v Lausanne?

Atmosféra a prostredie v St. Moritzi boli úžasné. Negatívne si však spomínam na to, aké ubytovanie nám Švajčiari pridelili. Organizačne toto podujatie taktiež nehodnotím úplne pozitívne. Samozrejme, som rád, že som mohol byť ako člen výpravy pod piatimi kruhmi.

Ako si vybavujete si samotný deň pretekov, keď Viktória získala striebro?

My sme tam išli s tým, že Viki je najlepšia. Chceli sme získať medailu, pričom by sme zrejme zažili sklamanie, keby sa to nepodarilo. Ide o to, že v sezóne predtým vyhrala celú olympijskú kvalifikáciu. Chceli sme možno aj zlato, čiže cenný kov sme očakávali. Priebeh pretekov bol napínavý, keďže v poslednej predbehla dovtedy druhú o stotinu. Spadol nám vtedy kameň zo srdca.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Ako som povedal, pre športovca a trénera je to najväčšia športová slávnosť. Zároveň ide o top športový úspech, ktorý môže športovec dosiahnuť. Podľa mňa majstrovstvá Európy a sveta sú o level nižšie ako olympijské hry. Je to najviac.

Spolupracuje sa so striebornou medailistkou v monoboboch zo ZOHM Viktóriou Čerňanskou bez problémov?

Keď to mám hodnotiť vzhľadom na mojich zverencov zo súčasnosti a minulosti, tak sme si museli prejsť aj náročnými chvíľami. Niekedy sme mali odlišné názory na tréningoch alebo podobné klasické trénersko-zverenecké „sváry“, ktoré sú potrebné na to, aby sa dosiahol výrazný úspech. Keby sme to vzdali, tak by sme nedosiahli úspech. Našli sa taktiež zložité chvíle a nebolo úplne jednoduché dostať sa k medaile.

Vidíte budúcnosť slovenského bobového športu a atletiky vo svetlých farbách?

Ako pozorujem, tak atletika vzhľadom na minulé roky napreduje. Rovnako sú na tom aj boby. Všetko to záleží na tom, ktorí ľudia a ako sa tomu venujú. Viem si predstaviť, ako by tieto športy mohli smerovať k zániku, keby pri nich nepracovali ľudia, ktorí ich stále držia nad vodou. Vďaka nim sa môže situácia stále zlepšovať. Z ďalšej strany Slovensko má veľa kvalitných športových individualít, ale systém nie je nastavený tak, aby sa dostali tam, kam potrebujú. Buď sa dostanú do nesprávnych rúk, alebo systém zapríčiní, že skončia. Viki pod mojím vedením získala olympijskú medailu, avšak nepocítil som z toho žiadny väčší benefit. Ani jedno euro.

Badáte priestor na zlepšenie situácie?

Boby sú úplne špecifické tým, že treba cestovať do krajín, kde sú bobové dráhy. Sú závislé iba na financiách. Atletický tréner naopak môže v podstate zobrať stopky a ísť na štadión. Určite by sa to mohlo zlepšiť v tom, keby tréneri boli vo väčšej miere zaradení v športových centrách. V nich by dostávali mzdu, veď trénerské remeslo často nie je ohodnotené. Tréner musí mať vo veľa prípadoch doplnkovú prácu. Trénujem Viktóriu Čerňanskú, no nedostávam za to plat. Musím si zarábať ako profesionálny tréner rôznych klientov, či už ide o vrcholových alebo o rekreačných športovcov. Taktiež ku mne chodia ľudia s rôznymi zdravotnými problémami. Keď idem s Viki na výjazd, tak mi „stojí robota“. Samozrejme, Slovenský zväz bobistov mi financuje cestovné náklady i materiálne zabezpečenie, ale za to si nezaplatím nájom, hypotéku, účet za telefón ani jedlo. Slovenský atletický zväz rovnako posiela ročne financie na podporu športovcov a podobne, avšak musím popri tom chodiť do práce.

V čom naopak vidíte pozitíva, čo sa týka vašich športov?

Zatiaľ ešte nemám vlastnú rodinu, ktorú by som musel živiť. Na základe toho „žijem“ z toho, že spoznávam nové krajiny ako sú Nórsko, USA či Kanada. S Viki tam jazdíme za dráhami. Cením si, že môžem vidieť zaujímavé miesta. Ročný cyklus trénera obnáša aj cestovanie na sústredenia. Na jar cestujeme na trojdýždňové sústredenie, v decembri ideme za podmienkami na Kanárske ostrovy. V januári je v pláne St. Moritz. Takže cestovanie vnímam z môjho pohľadu ako veľký benefit.

Ak by to bolo na vás, vylepšili by ste celkove niečo v športe na Slovensku?

Vidím, že viacero zväzov, ako napríklad aktuálne Slovenská lyžiarska asociácia, sa zmieta v nejakých problémoch. Jednoduchá odpoveď na túto otázku nie je, keďže ide o globálnejší problém. Môžeme si zobrať príklad z krajín, kde to funguje lepšie, ako Česko, Rakúsko a podobne. Tam je vidno, že keď sa u nich budujú infraštruktúra a podobné veci základného charakteru, tak sa zlepší celková úroveň športu. Keď podporíme jednotlivca, tak ju to nezvýši. Treba zmeniť systém a vybudovať infraštruktúru ako štadióny či bobové trenažéry. Nie je však jednoduché dostať sa k tomu z politického hľadiska. Rok pred Lausanne nám všetci povedali, že v prípade, keď získame medailu, všetko pôjde – plat, sústredenia, peniaze, infraštruktúra, trenažér. Získali sme medailu, no stále musíme o všetko „bojovať“. Vyzerá to tak, ako keby ľudia nevedeli, že máme cenný kov.

Aktuálne máte za sebou začiatok nového ročníka v boboch, počas ktorého obsadila Viktória Čerňanská siedme miesto v monobobe na Svetovej sérii v nemeckom Winterbergu. Ste s výsledkom spokojný?

Keďže v boboch je pódium do šiesteho miesta, tak sme sa chceli zmestiť do elitnej šestky. S týmto výsledkom panovala mierna nespokojnosť, čo som videl aj na Viki. Vôbec to však nie je neúspech, keďže vo Winterbergu sa predstavila po prvý raz. Nabrala ďalšie skúsenosti. Boli to pre ňu len druhé preteky v ženskej kategórii, veď doteraz súťažila v mládežníckej kategórii. Beriem to s nadhľadom, ale Viki je trošku sklamaná z výsledku. Tréning sme však nastavili tak, že výkonnosť jej bude v priebehu sezóny stúpať. Aktuálne je len december a na konci januára bude na úplne inej fyzickej úrovni ako teraz. Nebojím sa toho. Má pred sebou ďalšie preteky, na ktorých určite dosiahne umiestenie, ktoré by si chcela vybojovať.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo vás čaká v najbližšom období?

Tento týždeň vo štvrtok cestujeme do lotyšskej Siguldy, kde by Viki chcela vylepšiť pozíciu, ktorú dosiahla vo Winterbergu. Potom sú až v januári preteky Európskeho pohára a začína sa atletická halová sezóna. Budeme kombinovať atletiku a boby. Keď bude týždeň doma a budú v programe preteky v hale, tak určite na nich bude súťažiť. Vrchol sezóny budú februárové majstrovstvá sveta juniorov v dvojboboch na Vikinej obľúbenej dráhe vo švajčiarskom St. Moritzi, na ktorých bude štartovať spolu s Patríciou Horvátovou. Prvýkrát túto dvojičku budeme skúšať teraz v Sigulde.

Mali by ste nejaký odkaz pre nádejných športovcov?

Netreba sa vzdávať ani pri piatom nezdare, pretože na ceste úspešného športovca treba prekonať veľa prekážok. Niektorí skončia po roku, no dobrý tréner im dokáže pripraviť taký plán, aby športovec dosahoval najlepšie výsledky.