Vek oslobodzuje, hovorí šesťdesiatnik Jozef Pribilinec (jubiluje v pondelok 6. júla)
Päty ho štípali až za ušami. Hlava hučala príbojmi bolesti. Telo sa ťahalo dopredu už len silou zotrvačnosti. Na posledné dva kilometre z olympijskej dvadsiatky v Moskve si takmer vôbec nepamätá. O osem rokov neskôr v Soule znova cítil hranu úplného vyčerpania. Tmu v očiach. Kyslíkový dlh. Sklamanie však v cieli vystriedala eufória z olympijského triumfu. Silnejšia než čokoľvek, čo dovtedy v športe zažil...
"Každý úspešný špičkový športovec má vyhradený svoj čas pre slávu. Zažil som ho aj ja. Po mne však prišli nové generácie,“ tvrdí vecne bez štipky trpkosti olympijský víťaz z roku 1988. Jozef Pribilinec mal v Soule 28 rokov, dostatočnú zbierku skúseností, no najmä schopnosť vydolovať zo seba viac, ako mu hlava a telo boli súce poskytnúť.
„Človek využíva približne 80 percent z kapacity svojich síl. Zvyšných dvadsať má v rezerve na rôzne krízové, často náhle alebo nečakané záťažové situácie. Na prekonávanie stresov. Kapacitu mozgu využívame nechtiac ešte menej. Akonáhle však dokážete vydolovať ,z rezervy´ svojich síl percentá navyše, posúva vás to do kategórie výnimočných.“
Rodák z Kremnice Jozef Pribilinec, ktorý vyrastal v Kopernici, oslávi v pondelok 6. júla šesťdesiatku. Je vôbec prvý Slovák, ktorý sa stal olympijským víťazom v atletike. A stal sa veľkým príkladom aj pre toho historicky druhého – Mateja Tótha.
Článok o Pribilincovi, ktorý prinášame, vyšiel v júni v časopiseckom magazíne SOŠV OLYMPIC.sk.
JOZEF PRIBILINEC A JEHO ŠPORTOVÉ VRCHOLY
Olympijské hry: Soul 1988 – zlato na 20 km
Majstrovstvá sveta: Helsinki 1983 – striebro na 20 km, Rím 1987 – striebro na 20 km
Majstrovstvá Európy: Atény 1982 – striebro na 20 km, Štuttgart 1986 – zlato na 20 km
Svetový pohár: Bergen 1983 – zlato na 20 km
Halové majstrovstvá sveta: Indianapolis 1987 – striebro na 5 km
Halové majstrovstvá Európy: Liévin 1987 – zlato na 3 km, Budapešť 1988 – zlato na 5 km
Juniorské majstrovstvá Európy: Bydhošť 1979 – zlato na 5 km 10 km
Svetový rekord: Bergen, 24. 9. 1983 – 1:19:30 h na 20 km (bol platný do 3. 5. 1987)
Olympijský rekord: Soul, 23. 9. 1988 – 1:19:57 na 20 km
Chôdza
„Venujem sa rodine,“ odvetí bodro na otázku o živote spomalenom koronakrízou. „Počas športovej kariéry som bol stále na cestách. Aj 150 až 200 dní v roku. Teraz je to iné. Navyše máme doma obrovský chodecký talent. Nikolas, hoci má ešte len desať rokov, chodí rýchlo aj technicky čisto. Nepatrím medzi rodičov, ktorí chcú dosiahnuť viac ako ich dieťa. No ak to bude mať aj v hlave dobre nastavené a vydrží, mohol by ísť v mojich alebo v Matejových stopách...“
Čím dôvernejšie poznáte ľudské príbehy, tým viac vám môžu zovšednieť. Niekedy však aj naopak. Pri opakovaných spomienkach neraz vzklíčia aj nové detaily. „Rokmi získate odstup. Život, aj ten športový, vnímate z inej perspektívy,“ usmieva sa na prahu šesťdesiatky.
Kráľovná športov nemá na Slovensku najbohatší stôl. Ani podľa výsledkov, ani z pohľadu podmienok. Má však svojich nadšencov a osobnosti, ktoré zvyšovali jej kredit. Aj na olympijskej scéne. História eviduje len dvoch slovenských olympijských víťazov v atletike. Obaja vyhrali v chodeckých súťažiach. Jozef Pribilinec v Soule 1988 na 20 km a Matej Tóth v Riu de Janeiro 2016 na 50 km.
„Keď som začínal, ukážky z Jožovho víťazstva, ktoré nám púšťal tréner Peter Mečiar v Nitre, boli pre mňa nesmierne motivujúce,“ viackrát priznal Matej Tóth. Práve on symbolicky odovzdával Pribilincovi ocenenie pre športovú legendu pri vyhlasovaní najúspešnejších športovcov roka 2017.
Na jar 2020 oboch zaradil prestížny atletický magazín Track and Field News do historických top desiatok najlepších chodcov na svete! Keď mal Jozef Pribilinec sedemnásť, o ničom podobnom nesníval. Netušil, že renomovaný americký atletický časopis vôbec existuje. A že chôdza môže byť aj športovou disciplínou.
„ŠPORT MI DAL NIEČO CENNEJŠIE NEŽ PENIAZE ALEBO SLÁVU. POSUNUL MA K SOCIÁLNEMU POZNANIU, POMOHOL MI SPOZNÁVAŤ AJ ,PRETRIEDIŤ´ ĽUDÍ, KTORÍ SA TOČILI OKOLO MŇA.“
Štart...
„Môj šport bol beh na lyžiach. Trénoval ma lyžiarsky olympionik Rudolf Čillík,“ pripomína známu realitu z polovice 70. rokov 20. storočia. No ešte predtým si ako osemročný chlapec zlomil nohu v členku. „Skákal som doma v Kopernici po hradách a jedna z nich mi privalila nohu. Dostal som sadru, no dlho som s ňou nevydržal. Zlomenina sa mi zle zrástla. Neskôr sa mi to vypomstilo. Chytil som zlý sklon chodidla, bolo vytočené špičkou dovnútra. Aj preto som mával pravú maratónku viac zodranú.“
Horšie bolo, že rokmi si zodral aj chrupavku v kolene. Stopla mu kariéru skôr, než by si želal. Našťastie, stihol v nej dosiahnuť oveľa viac, než akýkoľvek iný slovenský atlét do jeho éry.
„Keď som mal sedemnásť rokov, išli sme prvé preteky v Žiline na 10 km a vyhral som ich.“ Skúsil aj prvé tréningy na dráhe. Boli viac ako sľubné. Po lete sa však znova postavil na lyže a v osemnástich skončil na Bielej stope (55 km) deviaty. Vtedy však už tréner Juraj Benčík naliehal, aby sa v lete vrátil k chôdzi. Vedel prečo. „Na Slovensku bolo niekoľko veľkých talentov. Aj také, ktoré sa neskôr nepresadili. Niektorým jedincom sa však podarí zo seba dostať na sto percent všetko, čo v nich je. Takým prípadom bol Jožo Pribilinec.“
Ivan Čierny z armádneho strediska Dukla Banská Bystrica spomína: “Veľmi rýchlo sa u nás adaptoval a bolo od začiatku vidieť, že je to húževnatý chalan. A tá chôdza mu tak sadla... Nechcem ani povedať, ako sa to hovorí.“
„Mal som výhodu. Rýchlo, už po dvoch rokoch som bol jedným z najlepších na svete,“ konštatuje Jozef bez zábran. V Bydhošti 1979 totiž vyhral ME juniorov v chôdzi na 10 km.
„Bol talent od prírody,“ reaguje Pavol Blažek, majster Európy 1990 zo Splitu. „Taký chodec sa narodí – neviem - raz za 50 rokov? My sme napríklad trénovali s Romanom Mrázekom už od októbra a on začal niekedy až v januári. No prišli halové ME a tam nás všetkých vybúchal.“
Sklamanie...
Na svoje prvé olympijské hry do Moskvy cestoval Pribilinec s nákladom rastúceho sebavedomia. „Noviny o mne písali ako o veľkom talente, o nádeji na medailu atď. A ja som urobil veľkú hlúposť, že som tým nasiakol. Že som dobrý, najlepší, najdravejší. Že sa musím presadiť. Už som sa videl ako olympijský víťaz, a to bola veľká chyba. Mal som dvadsať rokov, bol som neskúsený chalan, nabitý ambíciami.“
Tréner Juraj Benčík, ktorý v Moskve aj sám súťažil, priznáva: „Žiaľ, chýbali skúsenosti. Chceli sme dosiahnuť rozhodne viac.“ Neskôr rukopis svojich nárokov pritvrdil a prišli aj úspechy, ale Moskva 1980 ostáva v spomienkach ako vyblednutá prvá láska.
„My sme sa potom vyhovárali, že tam bolo teplo, že som bol primladý. Fakt je však taký, že som tam zlyhal. Psychicky. Vôbec si nepamätám, ako som prišiel do cieľa.“ Dvadsiate miesto sa mladému reprezentantovi zahryzlo do svedomia.
„Atletika je poctivý šport. Tam sa ukáže, na čo máte. V hlave aj v tele,“ povedal Jozef Plachý. Stará pravda preplieskala aj mladého Pribilinca.
Priam sa v tejto súvislosti tlačí na pery otázka. Čo by zmenil vo svojom živote, ak by dostal druhú šancu? Nadýchne sa a odmietne hodenú rukavicu. „Nič. Každá chyba, ktorú som v živote urobil, bola mojim ,školným´. Bez nich by bol život ,suchý´. Aj trpkosti sklamania patria k našim životom. Aj obdobia liečenia sa z nich.“
Našťastie, jeho tvrdú náturu prvá búrka nezlomila. Už o dva roky neskôr získal na ME v Aténach a následne 1983 aj na MS v Helsinkách striebro. Napriek rastúcej výkonnosti ho však čakal aj ďalší dúšok sklamania. V máji 1984 sa krajiny socialistického bloku, okrem Rumunska, rozhodli bojkotovať OH v Los Angeles.
„Bolo to veľké svinstvo,“ takmer si aj po rokoch ešte hrubšie zanadáva. „Toho roku bola obrovská škoda, pretože som bol – dá sa povedať – vo svojej absolútne životnej forme. Ľudia ma poznajú ako nekompromisného človeka. Mal som byť vtedy potrestaný za nedisciplinovanosť, za protisocialistické reči. Natvrdo. Našťastie, vďaka pánovi Lubomírovi Štrougalovi, čo bol vtedajší predseda česko-slovenskej vlády, sa to okolo mňa urovnalo.“
Finiš...
Neurovnalo sa však iskrenie s trénerom Jurajom Benčíkom. „Jozef bol dosť tvrdohlavý zverenec,“ priznáva tréner: „No bol to predovšetkým veľký bojovník. Dokázal veľmi tvrdo pracovať aj v príprave. Niekedy sme sa však nezhodli. Niekedy on chcel odo mňa viac, inokedy ja od neho viac. Potom to zaiskrilo.“
„Ja si myslím, že kde sú dve osobnosti, tam to musí aj iskriť. Hlavne to iskrilo v závere našej spolupráce,“ vyzlieka minulosť donaha neskrotný Pribilinec.
Napriek titulu majstra Európy zo Štuttgartu 1986 a striebru z majstrovstiev sveta v Ríme 1987 sa rozhodol ukončiť dlhoročnú spoluprácu s trénerom. „Ďuro ma trénoval od začiatku. Vďaka nemu som sa naučil celú chodeckú abecedu, celý systém prípravy, všetko o vrcholovom športe.“
Pavol Blažek z jeho tréningovej skupiny ani po rokoch nič neskrýva: „Jozef bol naozaj tvrdohlavý, ale išiel za svojím cieľom.“
„Vždy som si povedal svoje, občas aj výbušne. Ani rokmi sa to neobrúsilo. Vek totiž oslobodzuje a nemusím ohýbať svoje názory.“ Jedným dúškom však dodáva: „Vďaka Ďurovi som olympiádu v Soule vyhral.“
Medzičas v polovici trate (40:40 min) signalizoval rezké tempo, ktoré sa stupňovalo. Na 15. kilometri šliapali vpredu jedenásti pretekári, vrátane našich Pribilinca a Mrázeka. O dva kilometre neskôr už diktoval vražedné tempo na úrovni 3:38 min/km Pribilinec. Držal sa ho len jediný súper: Ronald Weigel z NDR.
Asi kilometer pred cieľom Nemec nastúpil. „Vtedy som zaváhal,“ premieta si tisíckrát prežité chvíle náš najlepší chodec histórie na 20 km. „Začal som sa uspokojovať s druhým miestom. Veď aj striebro z olympiády je pekné. Lenže rýchlo ma nakoplo zakódované predsavzatie z tréningu. Že keď bude treba, tak pôjdem do „zomretia“.“
Zlato
Farby okolo trate sa mu zlievajú do čiernobielych tieňov. Chodidlá ho opäť štípu ako v Moskve. Weigel fučí po jeho boku. „Teraz, alebo nikdy,“ hučí mu v hlave Benčíkov výkrik. V Soule bol trénerom celej chodeckej reprezentácie. Pri vstupe na štadión má Pribilinec už štvormetrový náskok. Zo tridsať metrov pred cieľom dvihol jednu ruku nad hlavu. V cieli obidve. Vykríkol od radosti. V novom olympijskom rekorde 1:19:57 prekročil métu a padol na dráhu. Ležal vyčerpaný na chrbte a svet sa mu zlial do neskutočného opojenia. Ako za sklom vnímal rozmazanú skláňajúcu sa siluetu. Weigel mu blahoželal. Bol prvý z tisícov gratulantov.
„Olympijské víťazstvo sa nedá ani opísať a ani zaplatiť. To sa jednoducho musí iba zažiť. Strašne veľa ľuďom som urobil radosť. Pretože takisto ako divadlo a umenie ani šport človek nerobí sám pre seba. Keby som ho mal robiť sám pre seba, tak ho nerobím. Vo vrcholovej podobe isto nie. Som odmenený tým, že prídem domov a niekto mi povie – plakal som, keď som ťa videl, ako si prišiel do cieľa...“
Výnimočné chvíle našich životov nemávajú zväčša reprízu. Koniec kariéry prišiel rýchlo. Vyčerpanie, bolesti v kolene, opotrebovanie tela – si vyžiadali prestávku. Po štyroch rokoch skúsil oklamať boľavé nohy. Lenže 17. miesto na MS 1993 v Šuttgarte definitívne zatvorilo športové kapitoly jeho života.
PRIBILINCOVE TROFEJE MIMO DRÁHY
V roku 1986 a 1988 vo vyhlásili za Športovca roka v ČSSR. v roku 1994 ho Slovenská olympijská akadémia vyhlásila za nášho olympionika storočia. V roku 2017 mu Klub športových redaktorov SSN udelil titul Športová legenda. V roku 2020 ho časopis Track and Field News zaradil na 9. miesto historického svetového rebríčka v chôdzi na 20 km.
Poznanie
Vzápätí sa otvorili nové. Popularita Pribilinca „vyniesla“ v rokoch 1994 až 1998 do politiky. Poslancoval v Národnej rade SR za Stranu demokratickej ľavice. „Bola to dobrá škola. Odrazu som mal 90 percent nových zištných ,priateľov´. Tak to u nás funguje. Recept na úspech? Len sa zavesiť na niekoho s možnosťami, aby ste sa dostali k lukratívnemu biznisu alebo k iným výhodám. Väčšinou som na podobné známosti doplatil.“
V tomto kontexte úprimne zdôrazňuje: „Šport mi dal niečo cennejšie než peniaze alebo slávu. Posunul ma k sociálnemu poznaniu, pomohol mi spoznávať aj ,pretriediť´ ľudí, ktorí sa točili okolo mňa.“
„ROKMI ZÍSKATE ODSTUP. ŽIVOT, AJ TEN ŠPORTOVÝ, VNÍMATE Z INEJ PERSPEKTÍVY.“
Na vyústenie získaných skúseností do svojej trénerskej práce neprikývol. „Myslím si, že s deťmi by som to nevedel. Nemôžem niekoho nútiť do tréningu. Sám som sa tomu vzpieral. No ak má športový talent dobrú hlavu a ešte lepšiu vôľu, práca s ním má zmysel. Akurát problém je u nás v tom, že rodičia ani sponzori nemôžu suplovať štát. Musíme si uvedomiť, že mládež je základom reprezentácie a musíme ju podporovať. Cez pubertu prejdú mladí ľudia hladko, keď radi pravidelne športujú. Zaradia sa do kategórie ľudí, ktorí nerozmýšľajú nad hlúposťami ani nad drogami. Aj to je význam športu. Keď si to neuvedomíme, môžeme to celé zavrieť...“
Spontánny, dynamický chlap z hôr mal vždy blízko k priamej reči. Aj vo vzťahu s manželkou Andreou, ktorá je vo svete kulinárstva pomaly slávnejšia, než je on v športe. „Zo súťaží nosí jednu medailu za druhou. No keď sa jej doma niečo nedarí, odskáče si to celá rodina,“ smeje sa Jozef.
Už sa teší na dokončenie drevenice pri Kremnici. Na návrat do prírody, ktorá ho vždy lákala. Pomáhala mu dobíjať baterky. Spoľahlivo to funguje aj dnes. Roky síce pribúdajú, ale vek ho vraj oslobodzuje. „Občas nás „legendy“ na rôznych slávnostiach vyvetrajú ako farebných kanárikov. No ako hovorieval diskár Imro Bugár – to, čo je v nohaviciach, sa nevidí. Ani to, čo nosíme v duši. Teším sa, že mi ju prežité roky naplnili šťastím.“
