Vo štvrtok 25. novembra uplynie 100 rokov od narodenia profesora Vladimíra Černušáka
Vo štvrtok 25. novembra 2021 uplynie sto rokov od narodenia profesora Vladimíra Černušáka, jednej z najväčších osobností československého a predovšetkým slovenského športu. V rokoch 1969 - 1983 viedol slovenskú telovýchovnú organizáciu, v rokoch 1992 (od založenia) až 1999 stál na čele Slovenského olympijského výboru (SOV) a v období 1981 – 2001 bol prvý Slovák v pozícii člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV).
Slovenský olympijský a športový výbor pri príležitosti storočnice od narodenia Vladimíra Černušáka organizuje v Bratislave vo štvrtok spomienkové stretnutie, ktoré sa v Dome športu uskutoční vo výstavnej sieni, nesúcej jeho meno.
VLADIMÍR ČERNUŠÁK
Vlaidmír Černušák na oficiálnej fotografii z obdobia, keď viedol Slovenský olympijský výbor.Narodil sa 25. novembra 1921 v Novom Meste nad Váhom, zomrel 15. januára 2018 v Bratislave. Bol otec štyroch detí - Katarína (nar. 1949), Jela (1951), Ivan (1952), Vladimír (1954), mal 8 vnúčat a 8 pravnúčat, vdovec od roku 2000 (manželka sa volala Mária). Bol absolvent geografie a telesnej výchovy na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1945). Pracoval na povereníctve školstva, na Pedagogickej fakulte UK, na Vysokej škole pedagogickej, na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Najvyšší akademický titul profesor získal v roku 1975, predtým od roku 1968 bol mimoriadny profesor. Bol aj prorektor Univerzity Komenského v období rokov 1963 – 1966.
V telovýchove bol od roku 1957 člen predsedníctva SÚV ČSZTV, predseda SÚV a podpredseda ÚV ČSZTV 1969 – 1983. Podpredseda ČSOV bol v rokoch 1969 – 1992, predseda SOV v období 1992 – 1999 (sám sa vzdal funkcie), neskôr čestný predseda. Člen MOV bol v rokoch 1981 – 2001 (skončil pre vekový limit), čestný člen MOV od 2002, v období 1996 – 2001 pracoval v mediálnej komisii MOV.
Na svoje mimoriadne medzinárodné pôsobenie v ére Juana Antonia Samarancha na čele MOV spomínal Vladimír Černušák pri svojej deväťdesiatke zrejme reálne, ale aj s dávkou jemného humoru.
„Bola to len zhoda okolností, nijaká zákonitosť, že ma prijali za člena MOV,“ začal vtedy svoje rozprávanie. Objasnil, že ako podpredseda Československého olympijského výboru (ČSOV) chodil na rôzne zasadnutia a rokovania národných olympijských výborov s Františkom Kroutilom, vtedajším členom MOV z Československa.
„Jemu môžem ďakovať, že ma prijali. Lebo ma zoznámil počas niekoľkých rokov s viacerými vplyvnými ľuďmi z olympijského hnutia,“ zdôraznil. A navyše, sám mu uvoľnil miesto. Hoci bol Kroutil zvolený na doživotie, odstúpil zo zdravotných dôvodov.
Na rozdiel odo dneška mohli členovia MOV navrhnúť za seba nasledovníka. A keďže súhlasili aj naše príslušné telovýchovné aj politické orgány (bez toho vtedy nebolo možné), stal sa Vladimír Černušák kandidátom z ČSSR. Za člena MOV ho zvolili v západonemeckom Baden-Badene v roku 1981. Prísahu zložil o rok neskôr v Ríme.
BOL VZOROM PRE DANKU BARTEKOVÚ
Deväťdesiatku oslavoval profesor práve dekádu po ukončení svojho riadneho členstva v MOV, už ako čestný člen tejto inštitúcie. Do našej debaty logicky vhupla myšlienka, ako by mohlo mať Slovensko jeho nástupcu v najvyššom orgáne svetového športu.
„O členstvo v MOV je obrovský záujem. Všelikde vo svete sú azda aj stovky čakateľov, pričom neplatí nejaké povinné zastúpenie kontinentov a už vôbec nie jednotlivých krajín,“ poskytol svoj pohľad.
Súčasne však vyriekol priam prorocké slová. „Väčšiu nádej by mala žena a niekto spomedzi športovcov, ktorí majú od Salt Lake City 15 miest v MOV. Akurát ich vzájomná voľba na OH či ZOH pre zástupcu malého štátu nemusí byť jednoduchá,“ načrtol možnú cestu ďalšieho Slováka do MOV.
Stalo sa. Jeho nepriamou nástupkyňou spod Tatier sa stala úspešná strelkyňa Danka Barteková, ktorú počas olympijských hier v Londýne zvolili najvyšším počtom hlasov do komisie športovcov MOV. To jej vzápätí prinieslo riadne členstvo v MOV v rokoch 2013 až 2020, presnejšie do reálneho ukončenia OH v Tokiu v lete 2021.
„Pamätám si, keď som sa venovala diplomovej práci na vysokej škole o športovej diplomacii, o pánovi profesorovi som písala ako o našom najúspešnejšom športovom diplomatovi. Znamenalo pre mňa veľa, že som ho neskôr spoznala osobne. Bol pre mňa, takpovediac, vzorom. V MOV bol nesmierne obľúbený, keď som sa stala členkou. Viacerí sa ma naňho pýtali a nechali ho pozdravovať, s najväčším rešpektom a úctou. Aj súčasný prezident Thomas Bach sa naňho vždy spýtal a nechal ho pozdraviť, boli si blízki. Keď ma zvolili za členku, stretla som sa s pánom profesorom. Veľmi sa tešil a dal mi zopár ozaj cenných rád. Najmä ohľadom protokolu a správania sa. Aj ma odkázal na zopár svojich známych, ktorí boli vždy ochotní pomôcť mi. Keďže všetko bolo pre mňa nové a nepoznané, veľmi mi to pomohlo a posmelilo ma,“ vyjadrila sa nám nedávno nová viceprezidentka SOŠV Danka Barteková.
V januári 2018 počas poslednej rozlúčky športovej obce so zosnulým Vladimírom Černušákom v starej aule Domu športu v Bratislave práve Danka predniesla slová šéfa svetového olympizmu. „Osobne som stratil dobrého kamaráta a niekoho, kto mi vždy vedel poskytnúť správnu radu. Vladimír bol veľký džentlmen a pomohol mi nájsť moju cestu v olympijskom hnutí,“ zneli slová Thomasa Bacha z úst Danky Bartekovej, pričom jej slzy stekali po lícach.
PRIEKOPNÍK NIELEN V PLÁVANÍ
Bolo nás niekoľko, ktorí sme mali možnosť takto verejne sa s ním rozlúčiť, keďže sme si ho veľmi vážili. Dovolil som si pred trúchliacimi vyzdvihnúť, že keď sa stal členom mediálnej komisie MOV, tak si rád vypočul konkrétne poznatky predstaviteľa tejto „veľmoci“. Nebral túto rolu v komisii MOV naľahko, ani sa netváril, že v tejto oblasti všetko ovláda. Bol to dôkaz jeho ochoty počúvať.
Jeden z jeho žiakov Vladimír Miller, neskôr až 24 rokov člen exekutívy SOV, ho poznal veľmi dobre. V jednej doteraz nepublikovanej práci vyzdvihol, že profesor Vladimír Černušák bol priekopník v oblasti teórie a metodiky plávania na Slovensku, autor viacerých publikácií zaoberajúcich sa touto problematikou, aj učebných skrípt pre poslucháčov vtedajšieho ITVŠ, neskôr FTVŠ UK.
„Takisto bol zakladateľ katedry plávania, ktorú postupne budoval a utváral podmienky pre jej personálne zabezpečenie. Postupne tam prichádzali kmeňoví kolegovia Ľudovít Kilár, Dušan Jursík, Aladár Kogler, externista Miloslav Bočan. Neskôr katedru dopĺňal z radov študentov, ktorých si počas štúdia vychovával. Boli nimi Marián Filčák, Soňa Laurencová a v neposlednom rade aj ja,“ objasnil Vladimír Miller.
A doplnil, že Vladimír Černušák bol nielen teoretik, ale aj prakticky pracoval ako tréner. Medzi jeho zverencov patril aj olympionik, prsiar Vladimír Skovajsa.
Pridal o ňom, že v druhej polovici 60. rokov minulého storočia bol otcom riešenia problematiky športovo–talentovanej mládeže. Po svojom zvolení za predsedu SÚV ČSZTV sa ihneď zaslúžil o vznik oddelenia športovo–talentovanej mládeže, ktoré koordinovalo túto problematiku na území Slovenska.
„Bol pre mňa ako druhý otec. A konkrétne môj učiteľ, šéf v práci i kolega, ktorý usmerňoval moje kroky životom. Som vďačný, že som mohol kráčať vedľa neho aj s ním. Veľa som sa od neho naučil, bol mi veľký vzor a navždy ním aj ostal,“ zdôraznil Vladimír Miller.
RODINA NAŇHO SPOMÍNA NAJVIAC
S úctou a vďakou spomínajú na profesora Vladimíra Černušáka ľudia, ktorí ho spoznali v školách, na športoviskách, na olympiádach aj na menších podujatiach, či na telovýchovných rokovaniach. Zaiste však najviac chýba svojim najbližším.
„S otcom som nemal veľa debát o budúcom povolaní. Väčšinou to smerovalo k odporúčaniu typu – nájdi si, čo ťa bude baviť a napĺňať. Ovplyvnil ma skôr svojím konaním, ako vysokoškolský pedagóg alebo ako tréner plávania. Spätne si uvedomujem, aký bol vždy rozvážny, pokojný, premýšľavý typ. Málokedy vybuchol.
V detstve som mal veľa možností pozorovať ho pri práci. Bral nás na plaváreň do Grösslingu, kde vyučoval, na kúpalisko Matadorka, kde robil výskum talentovanej plaveckej mládeže a organizoval Veľkú cenu Slovenska. Roky sme trávili leto na letných kurzoch na Richňave, kde som videl, ako sa dá skĺbiť športová teória a aktivita. Mal dobrý prístup ku študentom, takmer kolegiálny. Bolo to iné, ako som poznal v detstve u učiteľov zo školy. Myslím, že tam som intuitívne dostal ,pod kožu’ inklináciu k práci vysokoškolského pedagóga,“ skonštatoval jeho starší syn Ivan Černušák po našej otázke, čím ho otec najviac inšpiroval vo výbere svojej profesie.
„S mamou nám kupovali veľa kníh. Ich čítanie vyústilo do nekonečného sledu mojich otázok: ,Prečo ...?’ Zaujímali ma hlavne prírodné vedy. Odpovede pre oboch rodičov často neboli jednoduché. Otec podporoval a podnecoval moju zvedavosť a prirodzenou formou mi ukázal, že práca na vysokej škole – to je odovzdávanie vedomostí, diskusia a hľadanie odpovedí cestou výskumu,“ zdôraznil pri terajšej spomienke profesor na Prírodovedeckej fakulte UK.
Vladimír Černušák nebol iba funkcionár a teoretik. Aj sám športoval, venoval sa najmä plávaniu a lyžovaniu, súťažne iba rýchlostnej kanoistike. Pádloval na pretekoch v C2 s Gustávom Herrmannom, známym a úspešným basketbalistom. Je len zhoda okolností, že večne deravé koše zlákali Vladimíra Černušáka mladšieho.
„Samozrejme, že aj ja som zažil otca, čo sa športovania týka, najmä pri bazéne. Bol tréner, rozhodca i organizátor. Chodili sme však dve rodiny, naša a otcovho kolegu profesora Františka Sýkoru, hrávať raz týždenne basketbal do telocvične Základnej školy na Zochovej ulici, kde bola riaditeľkou pani Mária Sýkorová. Tam sa mi basketbal zapáčil natoľko, že som ho ako siedmak či ôsmak začal hrať aktívne v Slávii SVŠT pod taktovkou Milana Mižička, objaviteľa Stana Kropiláka,“ povedal nám Vlado Černušák mladší, teraz už aj on - dôchodca.
Hráčsku kariéru mal krátku a nie výraznú, keďže ho zlákal medzi rozhodcov Kuro Uberal, veľká aj trénerská osobnosť tohto športu. Vlado sa stal nielenže rozhodcom v našich najvyšších súťažiach, ale i absolventom FTVŠ, ktorý potom učil telocvik na gymnáziu. Ba bol pod košmi i tréner. A ku koncu otcovho života jeho najväčší pomocník v ich prenajatej záhrade v Devínskej Novej Vsi.
„Otec tam chodil veľmi často, kým mu to zdravie dovolilo, najmä po skončení funkcionárskej kariéry. Do záhradkárstva ma zlákal, zapáčilo sa mi to. Som v tej istej záhrade jeho pokračovateľ a neraz naňho pritom spomínam,“ zdôraznil najmladší potomok profesora Vladimíra Černušáka.
DLÁŽDIL SLOVENSKÚ OLYMPIJSKÚ CESTU
Ako člen MOV sa Vladimír Černušák postavil na čelo Slovenského olympijského výboru (SOV) pri jeho vzniku 19. decembra 1992. Najprv na tento post hľadali iného človeka, ale prvým šéfom sa „zákonite“ stal on.
„Oslovilo ma niekoľko ľudí. Argumentovali, že sedím v MOV a presadím rýchle prijatie našej krajiny doň. Uvedomil som si, že sem patrím, tu som sa narodil aj žijem, je to moja povinnosť,“ zalovil v myšlienkach muž, ktorý dláždil slovenskú olympijskú cestu.
Ako člen či čestný člen MOV bol dlho pravidelný účastník hier pod piatimi kruhmi. Na olympiádach bol dovedna 21-krát.
Letné hry zažil v Los Angeles 1984, Soule 1988, Barcelone 1992, Atlante 1996, Sydney 2000, Aténach 2004, Pekingu 2008 i Londýne 2012. Zimné v Sarajeve 1984, Calgary 1988, Albertville 1992, Lillehammeri 1994, Nagane 1998, Salt Lake City 2002, Turíne 2006 a Vancouveri 2010. Osobné skúsenosti s hrami však získal už predtým. Viedol totiž československú výpravu na ZOH v Sappore 1972 aj Innsbrucku 1976, nechýbal ani na OH v Mníchove 1972, Moskve 1980 a ZOH v Lake Placide 1980.
„Vďaka nemu mám niekoľko mimoriadnych životných zážitkov,“ začala svoje krátke rozprávanie mladšia z dvoch dcér Jela. „Sprevádzala som ho na OH v Sydney, Pekingu aj naposledy v Londýne, takisto som s ním bola na zimnej olympiáde vo Vancouveri. Predovšetkým v Sydney, kde bol s nami aj môj syn Nikhil, sme prežili úžasné chvíle. V nevšednej kultúre a medzi príjemnými ľuďmi. Otcovi sa ušla aj pocta dekorovať jednou z dvoch strieborných medailí plavkyňu Martinu Moravcovú. Videla som, ako bol otec rešpektovaný funkcionár. Z môjho pohľadu bol aj neúnavný človek. Ani podlomené zdravie mu nezabránilo, aby sme šli ešte aj do Londýna 2012. Asi mu dodávala odvahu aj skutočnosť, že som lekárka...“
Povrávalo sa, že svojho nástupcu na čelo SOV si vychoval aj vybral sám. „Je to značné zjednodušenie situácie, ktorá nastala. Nebolo to tak ani náhodou,“ oponuje tejto „fáme“ František Chmelár, ktorý po ňom prevzal žezlo na čele slovenského olympizmu v roku 1999. „Nikdy sme sa na túto tému nerozprávali predtým, ako ma spolu s Antonom Ihringom a Júliusom Dubovským oslovili, aby som kandidoval. Iná vec je, že sme sa poznali veľmi dobre desiatky rokov.“
Cesty Vladimíra Černušáka a Františka Chmelára sa preťali už dávno predtým pri vedeckej práci o športových triedach vo Výskumnom ústave telesnej kultúry a potom pri mnohých iných príležitostiach. „Krátko po tom, ako sa stal predsedom SÚV ČSZTV, si ma vybral, aby som išiel pracovať na oddelenie športovo-talentovanej mládeže. Spoločne sme prešli aj so SÚV ČSZTV v roku 1983 do vtedy nového Domu športu. A môžem pridať i dôležitú osobnú perličku, že sa zaslúžil aj o to, aby mi pridelili byt, v ktorom žijem dodnes,“ prezradil František Chmelár.
Vo chvíli jeho nástupu na čelo SOV bol ešte Vladimír Černušák člen MOV. Nemálo mu poradil, najmä ako sa pohybovať v medzinárodnej športovej diplomacii. A zaslúžil sa aj o osobné stretnutia so šéfmi MOV Juanom Antoniom Samaranchom, resp. s Jacquesom Roggem.
„Hoci pôsobil konzervatívnym dojmom, bol vo svojom konaní značne progresívny. Vynikal inteligenciou a uvážlivosťou. Nikdy som ho nepočul na niekoho kričať,“ charakterizoval František Chmelár profesora Vladimíra Černušáka.
Dá sa povedať, že Chmelár ho pravidelne navštevoval a zoznámil ho osobne aj s terajším prezidentom SOŠV Antonom Siekelom. Takto vznikla pred niekoľkými rokmi i pamätná snímka tejto trojice v Černušákovom byte, keď sa už pán profesor, uvedomujúc si svoj pokročilý vek, aj trochu bránil, aby ho vôbec fotografovali...
JEHO MENO NESIE VÝSTAVNÁ SIEŇ MÚZEA
Na Olympijský deň, 23. júna 2021, bol po kompletnej rekonštrukcii slávnostne znovu otvorený Dom športu v Bratislave. Na prízemí budovy, na mieste, kde bola predtým aula (miesto rozlúčky športovej obce s Vladimírom Černušákom v januári 2018), sú od 23. júna sprístupnené prvé vlastné výstavné priestory SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzeum. A výstavná sieň nesie práve meno profesora Vladimíra Černušáka.
Pri príležitosti júnového otvorenia výstavnej siene bola pred vstupom do múzea odhalená busta Vladimíra Černušáka od autora Martina Pallu. V mene rodiny pred slávnostným aktom krátko prehovoril starší z jeho dvoch synov Ivan Černušák.
Čestný prezident SOŠV František Chmelár v príhovore pripomenul, že Vladimír Černušák ako dlhoročný predseda SÚV ČSZTV, potom aj s autoritou člena MOV, veľmi pomáhal pri presadení najprv vybudovania Domu športu (otvoreného v roku 1983) a neskôr aj zriadenia Múzea telesnej kultúry v SR (predchodca SOŠM), ktoré bolo zriadené v roku 1985.
