Vo veku 70 rokov zomrel bývalý predseda Olympijského klubu Turca Rudolf Honner, významná osobnosť slovenskej atletiky
MARTIN/BRATISLAVA 21. marca 2013 (SITA, SOV) - Iba pred niekoľkým desiatkami dní oslávil sedemdesiatku - a dnes ho už niet. Do atletického neba vstúpil v prvý jarný deň Rudolf Honner (7. 2. 1943 - 21. 3. 2013), oštepár, tréner, funkcionár a predseda Atletického klubu ZŤS Martin. Niekoľko rokov stál aj na čele Olympijského klubu Turca, vlani sa však vzhľadom na zdravotné problémy tejto funkcie vzdal a predsedníctvo po ňom prevzal ďalší atlét – olympionik Štefan Balošák.
Rudolf Honner (na archívnej fotografii) skúšal viacero atletických disciplín (napríklad viacboja či trojskok, granátom hodil nevídaných 91,80 m), ale jeho láska bol hod oštepom. Už ako 20-ročný hodil za 60 metrov a v roku 1968 dosiahol osobný rekord 63,82 m. Po skončení vysokoškolského štúdia zakotvil v Martine, kde desaťročia pôsobil ako stredoškolský profesor, neskôr i zástupca riaditeľa miestnej priemyslovky. Rýchlo sa stal vedúcou osobnosťou martinského atletického oddielu Strojárne neskôr ZŤS Martin. Aj keď sa naďalej aktívne venoval najmä vrhačským disciplínam (neskôr behal i maratóny), postupne sa z neho stával skôr organizátor a funkcionár.
Ako nestraník oddiel síce najskôr oficiálne neviedol, no všetci ho poznali ako hlavného predstaviteľa martinskej atletiky. Od 70. rokov pôsobil štvrťstoročia i v krajskom atletickom zväze, kde mal na starosti mládežnícku atletiku. Práve v tom čase bola stredoslovenská atletika na Slovensku lídrom. Pod jeho vedením v 80. rokoch prekvital i martinský klub, v ktorom sa sformoval výkonný trénerský tím (Slouka, Richterovci, Košalko, Nemček, Devátý, Nosian, Žúrek). V klube začínali olympionici Róbert Valíček, Štefan Balošák, Miroslav Vanko a Lucia Klocová či ďalší výborní atléti (Emília Danišková, Soňa Tomová, Ľuboš Balošák, Zuzana Zemková, Ivana Brozmanová). V otcových oštepárskych šľapajách pokračoval i jeden z jeho dvoch synov, Richard, dlhoročná oštepárska opora Slávie STU Bratislava.
V poslednom období zostal Rudovi ešte jeden nesplnený atletický sen - martinská tartanová štvorstovka. Aby sen premenil na skutočnosť, vynaložil neuveriteľne veľa energie - od množstva rokovaní, cez písomný styk s IAAF (ovládal francúzštinu), až po zháňanie peňazí. Podarilo sa mu zabezpečiť architektonické štúdie i projekty, no peniaze na nový štadión nie.
Problémy sa podpísali pred niekoľkými rokmi i na zdraví Rudolfa Honnera, ktoré ho napriek jeho vitalite zradilo a pripútalo na vozík. V ťažkých časoch sa o neho starala manželka, tiež bývalá profesorka a jeho dvaja synovia. On sa však nevzdal, cvičil a bojoval s nepriazňou osudu, ale nezabudol ani na štadión - aj za sťažených podmienok vybavoval, telefonoval, organizoval. Podieľal sa i na príprave knihy o martinskej atletike, ktorá si v tomto roku pripomenie deväťdesiatiny. Žiaľ, jej vydania sa už nedožil...
Česť jeho pamiatke!
