Z časopisu OLYMPIC.sk: Skokan na lyžiach Martin Švagerko pred 30 rokmi pomohol postriebriť čerstvo pochovaný štát
Medzi textmi, ktoré v decembri vyšli v časopiseckom magazíne Slovenského olympijského a športového výboru OLYMPIC.sk, je aj článok Štefana Žilku o bývalom skokanovi na lyžiach Martinovi Švagerkovi. Vyšiel v rámci rubriky „Oprášený olympionik“. Zverejňujeme ho s drobnými úpravami.
MARTIN ŠVAGERKO
Nar. 2. októbra 1967 v Banskej Bystrici, bývalý reprezentant ČSSR a SR v skokoch na lyžiach, počas vrcholnej kariéry člen ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Juniorský majster sveta (Trondheim 1984), víťaz pretekov SP (Chamonix 1986), tretí v pretekoch SP (Sapporo 1987), dvojnásobný medailista z MS v klasickom lyžovaní (striebro v súťaži družstiev vo Falune 1993 a bronz v súťaži družstiev v Lahti 1989), dvojnásobný účastník ZOH (Sarajevo 1984 – 42. na strednom mostíku, Lillehammer 1994 – 25. na strednom mostíku, 28. na veľkom mostíku). Bývalý funkcionár Slovenskej lyžiarskej asociácie (predseda skokanskej sekcie), bývalý tréner mládeže, v súčasnosti obchodný zástupca medzinárodnej spoločnosti.
V ére samostatnosti Slovenskej republiky bol olympionik zo Sarajeva 1984 aj z Lillehammeru 1994, dvojnásobný medailista z majstrovstiev sveta, juniorský majster sveta z Trondheimu 1984 a jediný víťaz pretekov Svetového pohára (SP) v skokoch na lyžiach zo Slovenska Martin Švagerko vôbec prvý Slovák s medailou z majstrovstiev sveta.
Striebro na MS 1993 vo Falune získal v družstve spolu s tromi českými skokanmi. Keďže ČSFR už v tom čase niekoľko týždňov neexistovala, družstvo súťažilo pod vlajkou FIS.
Martin Švagerko v tréningoch preukazoval podstatne lepšiu formu ako český skokan Ladislav Dluhoš. A to aj napriek tomu, že ešte stále nebol úplne preškolený z klasického na nový V-štýl a zvykal si aj na podstatne dlhšie lyže.
„V predvečer súťaže družstiev na majstrovstvách sveta 1993 vo Falune prišiel za mnou Jirko Parma, že ma potrebujú do družstva. Že by boli radi, keby som s nimi bojoval o medailu. Pod oficiálnou vlajkou Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS), lebo Česko-Slovensko už vtedy neexistovalo,“ vracia sa 55-ročný rodák z Banskej Bystrice k pamätnému večeru pred súťažou družstiev.
Ako druhý „parlamentár“ za ním potom s rovnakou prosbou prišiel aj tréner Luděk Matura. „Veľmi som si vážil to, že ponuka prišla z druhej strany. Že ma oslovili Česi, ktorí mohli vtedy postaviť aj samostatné družstvo. Vedeli však, že by nebolo také vyrovnané a silné ako so mnou,“ hovorí.
Bol to už štvrtý svetový šampionát, na ktorom Martin súťažil v družstve. Vo farbách ČSSR na MS 1985 aj 1987 prispel k zisku štvrtého miesta, vo fínskom Lahti 1989 sa tešil z bronzu. V tíme s ním vo všetkých troch prípadoch boli Jiří Parma, Pavel Ploc a Ladislav Dluhoš.
Vo Falune z pôvodnej českej trojice zostal len Parma. Tím posilnili ďalší dvaja mladší členovia bronzového družstva ČSFR zo ZOH 1992 v Albertville – Jaroslav Sakala a František Jež.
Niekoľko týždňov po rozpade ČSFR toto kvarteto „postriebrilo“ čerstvo pochovaný spoločný štát. Onedlho to bude už tridsať rokov...
MAL TO NA SKOK KU SKOKANSKÝM MOSTÍKOM
„Som rodák z Banskej Bystrice. Vyrastal som v bytovke na Uhlisku, v časti za Hronom pod mostíkmi na Žltých Pieskoch. Dodnes fungujú s umelou hmotou. Jediné na Slovensku. To bolo naše kráľovstvo. Tam sme s kamarátmi začali skákať, tam sme si skoky na lyžiach zamilovali,“ opísal Martin Švagerko svoju cestu k skokom.
Keď mal osem rokov (1975), majstrom sveta v letoch na lyžiach sa stal český člen ASVŠ Dukla Banská Bystrica Karel Kodejška. Chcel sa mu malý Martin z Uhliska podobať? „Nie. Vôbec. Samozrejme, že som jeho úspech registroval, veď som sa o skoky zaujímal odmala, ale vzor som si z neho nebral.“
V začiatkoch Švagerka viedol Peter Seget, neskôr Jozef Tlučák, Emil Babiš a Vladimír Čunderlík. V Dukle Banská Bystrica ho trénoval Peter Schlank, asistent hlavného trénera reprezentácie ČSSR Dalibora Motejlka. V juniorskom výbere ČSSR ho trénoval Rudolf Höhnl. Potom opäť Peter Schlank, Ján Tánczos a Ján Jelenský, v reprezentácii Luděk Matura.
„Skoky na lyžiach som miloval a milovať budem“ hovorí Švagerko a dodáva: „Hoci skoky na lyžiach sú individuálny šport, základ úspechu v nich je dobrý kolektív, dobrá partia odhodlaných chlapov, ktorá dokáže ísť za veľkými cieľmi. Boli sme športovci, ktorí pre vytýčený cieľ dokázali urobiť všetko, čo bolo v našich silách. Vedeli sme sa rozdať aj mnohokrát doslova obetovať.“
Kolektív československých skokanov na lyžiach v časoch vrcholnej formy Martina Švagerka
predstavoval naozaj dobrú a súdržnú partiu. Spolu ťahali za jeden koniec povrazu. V dobrom, aj v zlom. Dokonca aj v zlomových okamihoch našich spoločných dejín, ktoré sa udiali pred takmer 30 rokmi.
JUNIORSKÉMU MAJSTROVI SVETA OČI OTVORILO SARAJEVO
V roku 1984 sa v nórskom Trondheime na mostíku K-90 Švagerko stal juniorským majstrom sveta. Vďaka tomuto úspechu Martina nominovali na ZOH do Sarajeva. Mal len 17 rokov a bol najmladší člen olympijskej výpravy ČSSR.
Čo ho ako veľmi mladého pretekára prekvapilo pri debute na olympiáde? „Všetko. Veď olympiáda je iba raz za štyri roky. Každý športovec sníva, že sa na nej predstaví. A mne sa to podarilo vtedy, keď som ešte nemal 18 rokov. Niečo neskutočné! Bol som z toho poriadne ,vyhúkaný´, všade som chodil s otvorenými očami. Navyše, pre mňa to bola neskutočná hektika. Veď som ani poriadne nestíhal trénovať. Išiel som tam tesne po šampionáte juniorov. Všetko okolo olympiády v Sarajeve bolo pre mňa ako z rýchlika,“ spomína.
V olympijskej súťaži na strednom mostíku obsadil 42. miesto. „Na olympiáde som zistil, kde sa vlastne nachádzam v rebríčku a čo mi chýba na tých najlepších. Čo potrebujem robiť, aby som sa im vyrovnal. Zistil som, že musím veľmi veľa trénovať. Konfrontácia so svetom mi otvorila oči. Sarajevo bolo pre mňa tiež motiváciou do ešte tvrdšej tréningovej práce. Všetko, čo som tam prežil, som mal dosť dlho pred očami. K tým pretekom som sa často v mysli vracal. Ak som sa chcel zlepšovať, musel som na sebe každý deň robiť,“ približuje Švagerko najcennejší suvenír, ktorý si z prvej olympiády priniesol.
PRETEKY SP V CHAMONIX 1986: JEDEN VYHRAL, DRUHÝ SPADOL
O necelé tri roky neskôr, 19. decembra 1986, na strednom mostíku vo francúzskom Chamonix zvíťazil ako prvý a dodnes jediný skokan na lyžiach zo Slovenska v pretekoch Svetového pohára. Zo slovenských lyžiarov – mužov sa triumfom v pretekoch SP okrem neho až dodnes mohol pochváliť len bežec Martin Bajčičák.
„Nerobil som z toho nejakú extra udalosť, pretože v našej partii skokanov bolo niekoľko chlapcov, ktorí preteky SP vyhrali už predo mnou. Navyše, bolo to celé také zvláštne. Jedno oko sa tešilo a druhé plakalo. Ja som vyhral, ale Miro Slušný, ktorý bol vtedy vo výbornej forme, mal ťažký pád a zlomil si lopatku. Po pretekoch sme nešli oslavovať, ale išli sme všetci spoločne za ním do nemocnice. Na mostík sa Miro vrátil až po ročnej pauze,“ opísal Martin rub a líce skokanského športu.
Ešte raz sa Švagerko prebojoval na stupeň víťazov v pretekoch SP. V japonskom Sappore skončil 19. decembra 1987 tretí. Na stupni víťazov vtedy stál spolu s fínskym skokanským géniom Mattim Nykänenom. „Bulvár z neho urobil alkoholika, zurvalca, násilníka a kriminálnika, jedno sa mu však uprieť nedalo. V skokoch bol vo všetkom veľký profesionál. Fakt, že som v Sappore stál na stupni víťazov vedľa neho, si vysoko vážim. Nykänen je legenda svetového skokanského športu – a my sme s ním dokázali držať krok!“
CHCEL SA VYROVNAŤ TROJKE P – P – P
Počas kariéry sa Švagerko štyrikrát dostal do prvej desiatky na pretekoch Svetového pohára. „Skoky ma veľmi bavili. Bola to moja práca. A ja som do práce chodil s nadšením. Preto som dokázal veľmi tvrdo trénovať. A navyše, mal som šťastie aj v tom, že ma obchádzali zranenia a choroby. Bol som z generácie, ktorá sa usilovala vyrovnať veľmi dobrým skokanom. My sme už na tréningu medzi sebou súťažili. Bolo nás osem juniorov a osem dospelých. A stále sme chceli byť lepší. Chceli sme sa vyrovnať slávnej trojke P – P – P – Plocovi, Parmovi a Podzimkovi... To bola naša motivácia,“ konštatuje.
Naši skokani dlhodobo patrili do svetovej špičky. Celá plejáda z nich triumfovala v pretekoch SP. Pred Švagerkom sa to podarilo po štyri razy Plocovi aj Parmovi a raz Podzimkovi, potom ešte viacerým ďalším Čechom.
V čom vidí tajomstvo niekdajšej skvelej úrovne československých skokanov na lyžiach? „Na to je iba jedno vysvetlenie. Keď som ja športoval, fungoval u nás systém výchovy mladých športovcov. V každej väčšej či menšej dedine v Čechách alebo na Slovensku boli postavené mostíky. Každý chlapec v ich okolí sa hral na Ploca alebo Parmu. Dnes tie mostíky na Slovensku už neexistujú... S výnimkou Seliec – Dubín a Žltých Pieskov.“
ZAŽIL REVOLÚCIU V SKOKANSKOM ŠPORTE
Martin Švagerko patril do generácie, ktorú tréneri trpezlivo od detstva učili skákať s lyžami pri sebe. Usilovali sa ju naučiť čo najčistejší štýl skoku s paralelným vedením lyží a s doskokom najlepšie do telemarku. Ale zrazu, keď bol hotový pretekár, musel sa učiť skákať úplne odznova. Po novom. Moderným V-štýlom! Čiže v letovej fáze museli ísť lyže od seba.
Celosvetový „prechod“ skokanov zo starého na nový štýl sa dial hlavne pred ZOH 1992 v Albertville. Vtedy to „zabalil“ Pavel Ploc a aj vychýrený štylista Jiří Parma sa s novinkou trápil. Švagerkovi zmena tiež nešla ľahko. Prišiel preto o možnosť štartu v Albertville, kde si kvarteto Valachov z Moravy Parma, Goder, Jež a Sakala vybojovalo bronz v súťaži družstiev.
„Čo bolo pri tejto zmene štýlu najťažšie? Všetko. Bol to zrazu nový šport! V-štýl si vyžadoval nové dlhšie lyže, nové viazanie, nové topánky. Zmena skokanského štýlu znamenala neuveriteľný zásah do kariéry každého skokana,“ definoval Martin revolúciu v skokanskom svete.
Nechcel už vtedy zabaliť svoju kariéru? „Nie. Nikdy. Skoky na lyžiach boli moja práca. Nový štýl predstavoval pre mňa novú výzvu. Chcel som ju zvládnuť. Bolo to veľmi ťažké, ale iná cesta nebola. Ak som chcel v skokoch ešte niečo znamenať, musel som sa naučiť perfektne skákať V-štýlom,“ zdôrazňuje.
NÁVRAT POD PÄŤ KRUHOV V NEOPAKOVATEĽNOM LILLEHAMMERI
Na ZOH 1994 v Lillehammeri už nechýbal. Štartoval však už vo farbách samostatného Slovenska, ktoré vtedy pod piatimi kruhmi malo premiéru. Čiže štartoval na dvoch olympiádach, ktoré od seba delilo desať rokov!
„Nóri milujú zimné športy. A najmä klasické lyžovanie. Keď sme išli po meste, tréner nám hovoril, že v každom treťom dome vychovali majstra sveta v klasickom lyžovaní. Atmosféra bola úžasná. Tí ľudia lyžovaniu rozumeli. Povzbudzovali všetkých, ktorí na olympiádu k ním prišli. Nie iba víťazov. To bolo na celej olympiáde najkrajšie,“ zhrnul do niekoľkých výstižných viet neopakovateľnú atmosféru nórskej olympiády.
Švagerko dodal: „Navyše obrovskú silu a sebavedomie nám vlievali naši hokejisti, ktorí vyhrali základnú skupinu a hrali naozaj výborne. Chodili sme ich povzbudzovať, stretávali sme sa s nimi. Spolu sme chodili povzbudzovať aj naše bežkyne a biatlonistky.“
V čom bola táto olympiáda iná v porovnaní s olympiádou v Sarajeve? „V prvom rade som bol o desať rokov starší. A bol som rozhodnutý, že po olympiáde ukončím aktívnu činnosť. Ak by mi to nešťastné prvé kolo vyšlo lepšie, azda by som ešte pokračoval. Možno by som sa dal ešte prehovoriť. No moje sklamanie po olympijskej súťaži bolo veľmi veľké. Dlho ma trápilo a podľa mňa ma trápiť neprestane. Ak by som skočil v prvom kole ďalej, určite by som bol aj vo výsledkoch lepšie. Netvrdím, že by to bolo až na medailu, ale dvakrát skončiť v tretej desiatke (25. a 28. miesto) bolo pre mňa málo. Bol som sklamaný sám zo seba.“
MARTIN ŠVAGERKO O RÔZNYCH TÉMACH
Lietať vzduchom ako vták
„Čo mi najviac imponovalo na skokoch na lyžiach? V čom pre mňa spočívala krása tohto športu? Najviac mi imponoval pocit z voľného letu. Samozrejme, dá sa skákať a letieť aj s padákom či s rogalom, ale skok na lyžiach to nie je. Pri ňom sa do vzduchu dostanete iba svojou zásluhou. Nepotrebujete k tomu žiadneho technického pomocníka... Sám sa odrazíte z mostíka a letíte vzduchom. Ako vták! To nás ako deti vždy fascinovalo. A mne to už zostalo. Na celý život. Skoky na lyžiach som vždy miloval a milovať budem,“ zdôrazňuje.
Chcú stavať dom od strechy...
Prečo sa nedarí udržať úroveň skokov na lyžiach na tej úrovni, ako to bolo v časoch Švagerkovej aktívnej kariéry? Lebo chýba systém, podpora športu aj vízia, ako sa prepracovať k úspechom. „Základom všetkého je zanietenosť ľudí a financie. A predovšetkým pochopenie a pomoc zo strany kompetentných ľudí. Na Slovensku toto dlhodobo chýba,“ hovorí otvorene.
Úspechy v alpskom lyžovaní, tenise, vodnom slalome, rýchlostnej kanoistike, cyklistike a v iných individuálnych športoch sú podľa neho ovocím snahy zanietených rodičov, ktorí mnohokrát fungujú aj ako tréneri, nie premysleného a prepracovaného systému štátnej podpory.
„Z pekných rečí a okrídlených fráz sa ešte nič užitočné nezrodilo. Ani u nás, ani inde na svete,“ komentuje Švagerko súčasný žalostný stav slovenského športu a pokračuje: „Voľakedy u nás fungovala perfektná pyramída, ktorá mala veľmi široký a najmä mocný základ. Tvorili ju talentované deti, z ktorých sa postupne dala vybudovať veľmi šikovná a úspešná špička. Dnes tá pyramída neexistuje. A žiadny dom sa nedá stavať od strechy. Každý dom treba stavať na pevných základoch. A táto zásada platí aj v športe. Bez premysleného a prepracovaného systému starostlivosti o talentovanú mládež sa nikde nedostaneme.“
Pevné puto v partii stále žije
Stretáva sa ešte spolu partia, ktorá vo Falune 1993 vybojovala medailu pre už neexistujúci spoločný štát? „Áno, sem-tam sa stretneme. Nie je to však pravidelné. Stretávame sa u Mira Poláka blízko Harrachova. Zaspomíname si, zabavíme sa, trochu si pripomenieme tie krásne časy. Jirko Parma, s ktorým som zvykol bývať na pretekoch v jednej izbe, robí na medzinárodných pretekoch technického delegáta FIS. Z času na čas sa na nich stretneme. Takisto aj s Pavlom Plocom či Jardom Sakalom, ktorý chodí s deťmi ako tréner na preteky na Žlté Piesky,“ hovorí Švagerko.
Aj keď momentálne nikoho netrénuje, na preteky chodí. Napríklad do Planice. „Chodím sa pozerať, kde je momentálne vyspelý skokanský svet – a kde sme my. A poviem vám, je to veru na zaplakanie. My nemáme dospelého skokana, ale krajiny ako Poľsko, Slovinsko či Česko môžu zostaviť niekoľko tímov! Medzi dospelými! Svet nám ušiel neuveriteľným spôsobom. Prečo? Lebo v týchto krajinách súťaží na žiackych pretekoch 100 - 120 detí! U nás pre
deti nemáme ani mostíky,“ tvrdil Martin Švagerko.
Fanatici ako Mesíkovci držia skoky nad vodou
Ak chceme hovoriť o budúcnosti slovenských skokov na lyžiach, musíme spomenúť záslužnú a veľakrát nedocenenú prácu rodiny Mesíkovcov v Selciach – Dubinách. Šesť súrodencov (bratia Milan, Jozef, Ján, Marián, Ivan a sestra Zlatica) vďaka enormnému nasadeniu a fanatizmu zázračne vzkriesili už takmer pochovaný šport.
„Skoky na lyžiach nie sú o komercii. Na rozdiel od lyžiarskych svahov nemôžete na ne pustiť širokú verejnosť. Na mostíkoch sa nedá zarobiť. Iba prerobiť,“ objasňuje Švagerko hlavný dôvod, prečo pod Tatrami nefungujú skokanské centrá, ktorými sme sa pred 40 – 50 rokmi pýšili pred svetom. „Navyše, nastriekať a pripraviť mostík na tréning, resp. súťaž stojí veľké peniaze, ktoré v našom športe nikdy neboli,“ pokračuje.
„Preto si treba vážiť takých fanatikov, ako sú Mesíkovci, ktorí sa ujali talentovaných detí, a vytvárajú im zázemie, aby mohli športovať. Prvé ovocie ich úsilia sú Tamara Mesíková a Hektor
Kapustík. Som rád, že Mesíkovci a im podobní sú ochotní držať slovenský skokanský šport nad vodou. Bez lásky k tomuto pre nich rodinnému športu to však nepôjde. Mimochodom, Milanov syn Martin štartoval na ZOH 2006 v Turíne, dcéra Mariána Tamara v 15 rokoch debutovala v pretekoch SP žien. Majú perspektívu, musia sa im však vyhýbať zranenia a musia si udržať chuť do každodennej práce. Skokanský šport je veľmi náročný. Potrebuje veľké nasadenie a zanietenie. Najmä preto, lebo na Slovensku nemáme moderné mostíky. Trénovať chodíme do Poľska, Česka či Slovinska,“ zdôrazňuje Švagerko.
