Lillehammer 1994
Lillehammerské hry - prvé po zmene cyklu ZOH - nasledovali len dva roky po albertvillských. Do histórie sa zapísali ako doteraz najvydarenejšie. Namiesto nórskej metropoly Osla, kde sa konali ZOH 1952, tentoraz privítalo biele hry malé mesto, avšak zhostilo sa ich organizácie na výbornú. Vzdialenosť športovísk od srdca hier bola podstatne menšia ako v Albertville, okrem toho dopravný systém fungoval takmer bezchybne. Prispelo k tomu aj počasie, ktorá bolo počas celých hier mrazivé, ale pritom prakticky nepretržite krásne a slnečné. Organizátori pripravili hry aj so silným ekologickým aspektom a s veľkým ohľadom na životné prostredie.
Nóri mohli byť maximálne spokojní, veď s ich výnimočným organizátorským úspechom sa spojil aj športový. Tradičná veľmoc zimných športov sa v domácom prostredí v Lillehammeri vrátila na piedestál. Hoci Rusi celkove získali o jednu zlatú medailu viac, nórska výprava po dlhých rokoch znovu vyhrala neoficiálne hodnotenie krajín. Ale čo bolo najdôležitejšie pre účastníkov hier, Nóri znovu výrazne presvedčili svet, že korčuľovanie i lyžovanie v každej podobe sú pevnými súčasťami ich kultúry. Diváci vďaka tomu nielenže navštevovali olympijské súťaže v nebývalom počte, ale prakticky všetkým športovcom utvorili fantastickú atmosféru.
Aj keď domáci fanúšikovia najviac povzbudzovali Nórov, palce držali všetkým. A po prvotnom veľkom sklamaní dokázali rýchlo a bez problémov „predýchať“ aj obrovský šok, keď v najsledovanejšej súťaži ZOH 1994 – v bežeckej štafete mužov na 4x10 km - Talian Silvio Fauner v strhujúcom finiši napokon o špičku nohy predstihol domáceho lyžiarskeho „boha“ Björna Dählieho a pripravil Nórsko o najvytúženejšie zlato! Tieto preteky sledovalo naživo okolo 200 000 divákov, z ktorých mnohí nocovali v treskúcom mraze priamo pri trati, aby ráno mali čo najlepšie pozície na sledovanie pretekov...
ZOH 1994 sa zapísali do histórie aj tým, že právo štartu na nich dostali reamaterizovaní krasokorčuliarski profesionáli na čele s Nemkou Katarinou Wittovou, s britskými tanečníkmi na ľade Jayne Torvillovou a Christopherom Deanom a s ruskou športovou dvojicou Jekaterina Gordejevová – Sergej Griňkov. Znovu získať olympijské zlato sa však v hamarskej hale podarilo len ruskému páru. Krasokorčuľovanie – aj pod vplyvom predolympijského škandálu Američanky Tonye Hardingovej, ktorá si v snahe o získanie nominácie „objednala“ fyzický útok na svoju hlavnú domácu súperku Nancy Kerriganovú (na olympiáde napokon druhú za Ukrajinkou Oksanou Bajuľovou) – sa v čase hier tešilo dovtedy nevídanej sledovanosti.
Medzi velikánov lillehammerských hier sa opätovne zaradila bežkyňa na lyžiach Ľubov Jegorovová z Ruska. Znovu získala tri zlaté a k tomu ešte jednu striebornú medailu. S celkovou medailovou bilanciou 6 – 3 – 0 z dvoch olympiád v kratučkom časovom rozpätí (1992 – 1994) sa zaradila na čelo rebríčka najúspešnejších účastníkov ZOH v histórii. Talianka Manuela di Centová získala dokonca päť medailí, z toho dve zlaté. Len o jeden bronz menej si vybojoval nórsky bežec na lyžiach Björn Dählie. Na rýchlokorčuliarskom ovále kraľoval jeho krajan, trojnásobný šampión Johann Olav Koss, ale oslavovaný bol aj Američan Dan Jansen, ktorý na predošlých dvoch hrách ako favorit zlyhal, ale tentoraz zvíťazil na 1000 m. Jeho krajanka Bonnie Blairová zase už tretí raz v sérii triumfovala v rovnakej disciplíne (na 500 m trati), čo dokázala ako prvá žena v histórii ZOH. Navyše svoju celkovú zbierku najcennejších kovov rozšírila už na päť.
Senzačne sa na výslnie vrátil nemecký zjazdár Markus Wasmeier, ktorý po rokoch zdravotných problémov vyhral obrovský i superobrovský slalom. V zjazdovom lyžovaní tak ako aj v Sarajeve 1984 vzišli až dvaja prekvapujúci víťazi z USA – Tommy Moe vyhral zjazd a Diann Roffeová-Steinrotterová superobrovský slalom. Kanaďanka Myriam Bédardová sa blysla víťazstvami v oboch individuálnych disciplínach biatlonistiek. Nemec Ricco Gross si už tretí raz vybojoval najcennejší kov ako člen biatlonovej štafety. Ruska Anfisa Rezcovová získala zlato už v druhom športe – na ZOH 1988 bola členkou víťaznej sovietskej štafety bežkýň, v Lillehammeri zase ruskej štafety biatlonistiek. Veľmi dramatické bolo finále hokejového turnaja, v ktorom Švédsko vyhralo nad Kanadou až po samostatných nájazdoch, keď rozhodujúci premenil „lišiackym“ spôsobom Peter Forsberg.
Slovenská republika oslávila na ZOH 1994 svoju olympijskú premiéru. Najmä vďaka hokejistom sa stala nezabudnuteľnou. Družstvo, vedené trénerom Júliusom Šuplerom a na ľade výborne dirigované 38-ročným kapitánom Petrom Šťastným, ktorý na ZOH 1980 reprezentoval ČSSR a na Kanadskom pohári 1984 Kanadu, od začiatku olympijského turnaja upútalo hrou i výsledkami. Slováci sa pritom na olympiádu prebojovali z kvalifikácie v auguste 1993 v Sheffielde, kam sa dostali až po mimoriadnom diplomatickom úsilí (po rozdelení ČSFR totiž všetky nástupnícke práva v ľadovom hokeji zdedili Česi).
Družstvo Slovenska vyhralo základnú skupinu! Remizovalo v nej s neskoršími olympijskými víťazmi Švédmi a zdolalo napokon strieborných Kanaďanov... Žiaľ, vo štvrťfinále náš tím po prehre 2:3 v predĺžení zastavili Rusi. Výsledné šieste miesto však bolo skvelým vstupom hokejistov na svetovú scénu, kde sa rýchlo udomácnili. Viacerí Slováci sa navyše v individuálnych štatistikách objavili na popredných miestach – mladíček Miroslav Šatan sa s 9 gólmi stal najlepším strelcom, Žigmund Pálffy zase najproduktívnejším hráčom celého olympijského turnaja - pred ním a Petrom Šťastným. Rovnaké umiestenie ako hokejisti pridala aj biatlonistka Martina Jašicová na 15 km trati. Svoju olympijskú premiéru tak Slovensko ozdobilo ziskom dvoch bodov.
