Zo smoliara sa stal šampión, od novembra bude Marián Hossa nový člen hokejovej Siene slávy v Toronte. Keď sa pred tridsiatimi rokmi prechádzal v kanadskom meste medzi trofejami, portrétmi i osobnými vecami hokejových velikánov, netušil, že raz sa medzi nich zaradí aj on. Športové sny Mariána Hossu sa naplnili, trikrát vyhral Stanleyho pohár a dnes je tretím slovenským hokejistom, ktorého uvedú do dvorany slávy.

Keď v stredu večer 27. júna videl na displeji svojho mobilného telefónu kanadské číslo, zrýchlil sa mu tep. Muž, ktorý začínal ako chlapec športovať s kamarátmi na trenčianskom sídlisku Juh, sa od Lannyho McDonalda dozvedel, že ho uvedú do Siene slávy. „Na tento deň nikdy nezabudnem,“ hovoril Marián Hossa a neubránil sa dojatiu. Aj keď najbližší o ňom hovoria, že je ako skala a nič ho len tak nerozhodí, tentoraz ho premohli emócie. Od telefonátu z Toronta dostával jednu gratuláciu za druhou. Ako prvý mu blahoželal bývalý spoluhráč Patrick Kane, neskôr sa ozvali aj ďalšie veľké hokejové mená Duncan Keith, Scotty Bowman, Stan Bowman, Joel Queneville. „Výberová komisia, v ktorej je osemnásť osobností, mi dala prednosť aj pre mojím veľmi dobrým kamarátom zo Švédska Danielom Alfredssonom, s ktorým som prežil sedem rokov v Ottawe. Je neuveriteľné, že ma vybrali hneď prvý rok, ako to bolo možné. Veľmi si to vážim.“

Hossa má v NHL miesto medzi vyvolenými. Ako prvý hokejista v histórii si zahral vo finále Stanlehyo pohára v troch sezónach za sebou v dresoch troch klubov. Nastúpil v drese Pittsburghu proti Detroitu, ale vyhral súper. O rok neskôr bojoval o Stanleyho pohár za Detroit, tentoraz uspel Pittsburgh. Už takmer zúfal, že prekliaty pohár nikdy nad hlavu nezdvihne. Ale zdvihol... Dokonca trikrát. S chicagskou dynastiou prežil sedem úspešných sezón, počas ktorých stvrdil status šampióna. „Začínal som ako päťročný chalan na sídlisku Juh, kde sme hrávali hokejbal. Hrali sme o Stanleyho pohár, veľmi ma to bavilo. Počas tých zápasov som si všimol, že s bratom máme v porovnaní s ostatnými hokejovo niečo navyše. Začali sme hrávať hokej na ľade, snívali o vstupe do A-mužstva Dukly Trenčín, o reprezentácii. Keď som už bol starší a hral som za dorast a áčko, hovoril som, že raz by som sa chcel presadiť v NHL, vyhrať pohár a doniesť ho do Trenčína. Splnilo sa mi to v roku 2010,“ spomína si 41-ročný rodák zo Starej Ľubovne. „Po neúspechoch s Pittsburghom a Detroitom sa rozprávalo, že som prekliaty a nemám šťastie na tímové úspechy. Nechcel som tomu veriť. Vtedy som si povedal – viem, že som dobrý hokejista. Veril som, že to raz príde. Dal som hlavu dole a začal som trénovať ešte tvrdšie.“

Foto

TASR/RADOVAN STOKLASA

Kontakt s Blackhawks mu mal vypršať až po sezóne 2020/21, koniec však prišiel o štyri roky skôr. Hossa totiž trpí vzácnou alergiou na pot, ktorá mu nedovolila pokračovať v profesionálnej kariére. Chicago ho pre platový strop vymenilo do Arizony, kde má stále platný kontrakt. „Dozvedel som sa, že som len druhým hráčom v histórii, ktorý sa dostal do Siene slávy a stále mu beží kontrakt. Ten prvý je môj bývalý spoluhráč z Arizony Chris Pronger. Zaujímavá štatistika. Nesmierne si to vážim,“ pokračoval dojatým hlasom.

V novembri počas slávnostnej ceremónie sa dostane medzi výnimočné osobnosti. Doma má zarámované a podpísané dresy Wayna Gretzkého a Maria Lemieuxa. Obaja boli jeho detskými idolmi. V Toronte sa jeho dres zaradí práve medzi kanadské legendy.

V mladosti bol Marián Hossa najmä ofenzívny hráč, s touto nálepkou odchádzal aj do zámoria, kde ho draftovala Ottawa. Tréner Senators Jacques Martin ho učil aj defenzívnej hre, stále však bol 40-gólový strelec. „Lámať sa to začalo až vtedy, keď som prišiel do Chicaga. Videl som, že v tíme je dostatok talentu. Vtedy som už túžil po úspechoch, nie po individuálnych štatistikách. Začal sa zo mňa stávať obojsmerný hráč. A prinieslo to úspech. K rovnakému mysleniu som nabádal aj mladších hráčov.“

Koniec kariéry bol vynútený. Posledný zápas odohral 20. apríla 2017 v drese Chicaga v prvom kole play-off proti Nashvillu. Celé mužstvo Blackhawks vedelo, aké má problémy. A jemu začínalo byť jasné, že kariéra sa pravdepodobne končí. „Nedávalo zmysel, aby som dával chémiu do svojho tela a popritom športoval. Doľahlo to na mňa, keď sa objavilo vo všetkých médiách.“

Vrátil sa domov do Trenčína a začal si uvedomovať radosti i starosti bežného života. Oveľa viac sa venuje deťom, trávi čas s rodinou. „Užil som si takmer dvadsať sezón v najlepšej lige na svete. Mal som šťastie, že sa mi to prihodilo na konci kariéry. V začiatkoch by som niečo podobné určite ťažko vstrebával. Milujem hokej, rád si pozriem zápasy v televízii, ale hrať už určite nebudem,“ vysvetľuje odchovanec trenčianskeho hokeja.

Azda jediná vec, ktorá ho v jeho kariére mrzí, je, že sa mu nepodarilo získať medailu s reprezentáciou na niektorom vrcholovom podujatí. Blízko k nej bol najmä na zimných olympijských hrách 2010 vo Vancouveri, kde Slováci bojovali o bronz s Fínmi a dlho vyhrávali. „Kto by nechcel mať medailu s reprezentáciou? Žiaľ sa mi to nepodarilo, ale máme v rodine dve medaily – získali ich otec aj brat. Keď sa pozriem na moju kariéru, som veľmi spokojný,“ dopĺňa Marián Hossa, podľa ktorého by ďalším slovenským členom Siene slávy mal byť Zdeno Chára. Je to iba otázka času, kedy sa tak stane. „Keď bude hrať Zdeno do päťdesiatky, bude to určite dlhšie. Určite však do dvorany medzi legendy patrí.“