Blog elitného kajakára Juraja Tarra, ktorý kedysi prekonal rakovinu a dávno po tridsiatke získal tri tituly majstra sveta, o trpezlivosti a vytrvalosti
Približne pred rokom sme začali na internetovej stránke SOV zverejňovať blogy popredných slovenských športovcov. Prvý bol atlét Matej Tóth, nasledovali ho gymnasta Samuel Piasecký, atlét Libor Charfreitag, plavec Richard Nagy, plážové volejbalistky Natália Dubovcová a Dominika Nestarcová, atlétka Lucia Hrivnák Klocová a strelkyňa Daniela Demjén Pešková. Tentoraz sme na napísanie blogu oslovili ozajstného športového veterána – 36-ročného kajakára z Komárna Juraja Tarra (narodený 18. februára 1979).
Juraj Tarr ako mladý talentovaný kajakár prekonal rakovinu. Po nej sa však veľmi úspešne vrátil k športu. Na OH 2000 v Sydney bol ako 21-ročný členom osádky tzv. „mladého” štvorkajaka, ktorý skončil senzačne štvrtý. Potom sa však do elitnej osádky slovenskej „vlajkovej lode”, posilnenej o majstrov sveta v K2 Michala Riszdorfera a Juraja Baču, Juraj dlhší čas nevedel prebojovať. Prvých medailí z majstrovstiev sveta (zlato v K4 na 500 m a bronz na 1000 m) sa dočkal až ako 28-ročný – na MS 2007 v Duisburgu. V Pontevedre sa v ten istý rok podieľal na zisku dvoch titulov majstra Európy. O rok neskôr si v Pekingu v štvorkajaku vybojoval olympijské striebro.
Najviac úspechov však Juraj Tarr dosiahol dávno po tridsiatke. Vlani sa v dvojkajaku s Erikom Vlčekom v Moskve stal majstrom sveta na päťstovke i na olympijskom kilometri a tohto roku v novozloženom štvorkajaku s dávnym „parťákom“ Vlčekom a s mladíkmi Denisom Myšákom a Tiborom Linkom senzačne triumfoval na majstrovstvách sveta v Miláne v K4 na 1000 m.
Málokto teda vie lepšie, než tento štvornásobný majster sveta i Európy a strieborný trojnásobný olympionik (OH v Riu de Janeiro budú jeho štvrtými), čo obnáša, keď sa povie trpezlivosť a vytrvalosť. A práve o obsahu týchto dvoch slov vo väzbe na vlastný životný príbeh napísal Juraj Tarr blog, o ktorý sme ho požiadali.
Kajakár od ôsmich rokov
Rýchlostnej kanoistike som sa začal venovať ako osemročný a som jej verný už takmer tridsať rokov. Priviedol ma k nej môj otec, ktorý bol tiež výborný kanoista. Dá sa povedať, že v lodenici som vyrastal od malička. Veľkým príkladom pre nás všetkých bol prvý kajakársky majster sveta z Komárna Attila Szabó, ku ktorého úspechom sme sa chceli priblížiť.
V roku 1997, to som mal devätnásť, som sa v „káštvorke“ na 1000 m spolu s Andrejom Wiebauerom, Valdom Beckerom a Martinom Chorváthom tešil zo zisku bronzu na juniorských majstrovstvách sveta. Bol som nesmierne šťastný a tešil som sa na domácu oslavu s kamarátmi. Lenže po návrate domov som namiesto zábavy dostal poriadnu facku od života.
Ešte pred odchodom na MSJ mi robili vyšetrenia, ktorých výsledky som sa dozvedel až po návrate. Diagnostikovali mi rakovinu štítnej žľazy.
V tom momente som nevedel, čo mám robiť. Mal som sa za sebou maturitu aj úspešný šampionát, a napriek tomu mi zostali len oči pre plač a neodbytná otázka – Prečo práve ja?
Po dvojročnom boji s rakovinou olympiáda
Nedalo sa robiť nič iné, len podstúpiť operáciu. Tú prvú v Komárne, kde ma operoval otec taktiež úspešného kajakára, len o dva roky staršieho Juraja Baču. Potom ma poslali do Onkologického ústavu sv. Alžbety na Heydukovej ulici v Bratislave. V priebehu desiatich dní som tam podstúpil ďalšie dve operácie – čiže za jeden mesiac spolu tri. Už som si myslel, že všetko je v poriadku, ale potom sa dozvedel, že ma čakajú ešte terapie s rádioaktívnym jódom. Vysvetlili mi, že je to nevyhnutné.
Celá liečba trvala viac než dva roky. Pre mňa to znamenalo celú večnosť, pretože na ten čas som úplne vypadol z tréningového procesu. Keď sa to však skončilo, pozbieral som všetky sily a začal som pracovať na maximum. Vyplatilo sa. Bol z toho postup na olympiádu 2000 v Sydney v disciplíne K4 na 1000 m. V partii troch mladíkov – okrem mňa Ričiho Riszdorfera a Erika Vlčeka – a skúseného Roba Erbana sa nám v domácom nominačnom súboji podarilo zdolať dovtedy značne úspešnú osádku „starého“ štvorkajaka. V Sydney sme dopádlovali na štvrtom mieste, z čoho sme sa nesmierne tešili.
Moje najväčšie víťazstvo bolo, keď som zdolal chorobu. Najväčší podiel na tom, ako aj na mojich neskorších športových úspechoch, má psychika.
Päťročné trápenie, organizmus sa po chorobe potreboval zregenerovať
Myslel som si, že s mojim zdravím je po Sydney už všetko v najlepšom poriadku. Ale mýlil som sa. Ukázalo sa, že môj nový začiatok po chorobe bol síce pekný, ale pre môj organizmus bol príliš rýchly. Prišli ďalšie výpadky a ja som sa namiesto svetových či európskych šampionátov zúčastňoval len na pretekoch Svetového pohára. Na ďalšiu olympiádu v Aténach som sa neprebojoval. Vodácky areál pri Maratóne som spoznal len na predolympijských pretekoch.
Celkové zregenerovanie môjho organizmu po chorobe trvalo asi päť rokov. V roku
2007 som vyhral domáce kvalifikačné preteky. Vďaka tomu som si vybojoval pevné miesto v osádke štvorkajaku, ktorá v predošlých rokoch nosila zo svetových aj európskych šampionátov jednu medailu za druhou.
Prvé svetové medaily, aj olympijská – krátko pred tridsiatkou
Na majstrovstvách sveta 2007 v Duisburgu sme na kilometri obsadili tretie miesto, vďaka čomu sme postúpili na OH v Pekingu. Na päťstovke sme dokonca vyhrali. Pre Miša aj Ričiho Riszdorferovcov i pre Erika Vlčeka to boli ďalšie svetové medaily z mnohých, ale pre mňa boli úplne prvé. Mal s
om vtedy 28 rokov.
Pred olympiádou v Pekingu sme veľmi tvrdo trénovali. Prinieslo to svoje ovocie. Pre Slovensku sme vybojovali striebro. Najprv som tomu nedokázal uveriť. Mal som neopísateľnú radosť. V tých dávnejších časoch, keď som bol vážne chorý a sledoval som v Komárne ostatných, ako ,makajú“, súťažia a hlavne víťazia, som neveril, že aj ja ešte niekedy môžem získať medailu. A zrazu som mal na hrudi olympijské striebro.
Zázrak sa stal skutočnosťou. A potom nasledovalo nádherné obdobie, počas ktorého sme získali viacero medailí z najvýznamnejších podujatí (MS, ME a preteky SP).
Nevysvetliteľný útlm a návrat na vrchol v K2
Po pekných a neopísateľných rokoch však prišiel akýsi útlm. Neviem ho vysvetliť, ale fakt je ten, že od roku 2010 až po rok 2013 som nezískal žiadnu medailu z hlavných podujatí. Môj o bezmála tri roky mladší súputník Erik Vlček sa v K2 s Petrom Gellem stal v roku 2011 znovu majstrom sveta, ale ja nič. Olympiáda 2012 v Londýne však nevyšla tejto deblovke (dopadlovala až na ôsmom mieste), ani nášmu štvorkajaku, ktorý skončil šiesty. Bol som z toho všetkého frustrovaný a neštastný. Nepatril som už medzi najmladších. Vo veku 34 rokov som si kládol otázku, či to má vlastne ešte význam robiť ďalej.
Po neúspešnom svetovom šampionáte 2013 v Duisburgu sme si s Erikom Vlčekom povedali, že to ešte skúsime spolu v „kádvojke“. V roku 2014 sme na majstrovstvách Európy nečakane obsadili 3. miesto. To nás tak „nakoplo“, že o dva mesiace neskôr sme dokázali vyhrať majstrovstvách sveta v Moskve na kilometri aj na päťstovke! Ani sami sme tomu nemohli uveriť...
Dosiahli sme neuveriteľný výsledok. Naše pocity sa ani nedajú opísať. Pre mňa to bolo až zázračné – po neúspešných rokoch zrazu dve zlaté medaily z MS! Samozrejme, všetko to bolo nádherné. Ale to najťažšie bolo ešte len pred nami - rok 2015 a s ním ťažká sezóna, v ktorej išlo o olympijské miestenky do Ria de Janeiro.
Ťažký rok 2015 nám priniesol aj zúfalstvo
Rok sa pre nás ako úradujúcich majstrov sveta nezačal dobre. Na ME v Račiciach sme
s Erikom na olympijskom kilometri nepostúpili do finále a sledovali sme súperov len z tribúny. Utešovali sme sa, že je to len začiatok sezóny. Na druhý deň sme síce získali striebro na neolympijskej päťstovke, čo nás potešilo, ale naša hlavná disciplína mala byť K2 na 1000 m...
Počas európskeho šampionátu nám kamarát Štefan Viszlay dal jednu radu do budúcnosti - nech o dva týždne na Svetovom pohári skúsime nastúpiť v K4 na 1000 m spoločne s mladíkmi Denisom Myšákom a Tiborom Linkom, ktorí boli juniorskí majstri sveta. Dlhšie sme o tom premýšľali, ale po debate s trénerom Petrom Likérom aj so zväzovými funkcionármi sme sa rozhodli to skúsiť.
Na ďalších pretekoch Svetového pohára nám to v K2 na 1000 s Erikom znovu nevyšlo. Opäť sme nepostúpili do finále. Začali sme byť trochu zúfalí, pretože na tejto trati sme si na svetovom šampionáte chceli vyjazdiť olympijské miestenky. Na druhý deň sme však v novozloženej K4 získali bronzové medaily. Veľmi sme sa z toho tešili. Zároveň sme začali uvažovať, že na MS by sme mohli nastúpiť aj v tejto disciplíne. Aby sa nám to podarilo, museli sme v domácej kvalifikácii zdolať osádku Krajčovič, Michálek, Jakubík, Demín, ktorá v roku 2014 získala na ME striebro. V internom súboji sme uspeli.
Na júnových premiérových Európskych hrách v Baku sme v K2 na 1000 m dopadli podstatne lepšie, ako na pretekoch SP. Obsadili sme štvrté miesto, čo naznačilo, že naša príprava na MS je na dobrej ceste. Ale stále sme sa oveľa lepšie cítili na kratšej päťstovke než na tej trati, ktorá mala byť naša hlavná.
ZNOVU MAJSTER SVETA V K4 - Vždy sa dá vyhrávať, nezávisí to od veku
Mali sme dva mesiace na záverečnú prípravu. Museli sme skombinovať tréningy na dve disciplíny. Nakoniec sa to dalo všetko dobre skĺbiť. Tréningy na „káštvorku“ prebiehali veľmi dobre. Zato v K2 sme sa veľmi trápili. Nevedeli sme prísť na to, kde môže byť problém. Boli sme z toho veľmi neštastní. Ale nevzdávali sme sa a udržali sme sa psychickú silu. Nie sme vôbec typy ľudí, čo sa zlomia, keď sa im nedarí.
Skončilo sa záverečné sústredenie. Každý išiel domov zregenerovať sa a načerpať nové sily. V boji o olympijské miestenky sa nakoniec ukázalo, že veľmi veľa sa dá získať silnou psychikou. Tú ja určite mám. V K2 na 1000 m sme s Erikom Vlčekom obsadili 4. miesto a vyjazdili sme si olympiádu. To bolo splnenie hlavného cieľa.
Nasledujúci deň bol náš, a teda aj môj. Už pri rozjazďovaní K4 som cítil, že som na tom veľmi dobre. Aj ostatní chalani vraveli to isté. Cítil som, že vo finále to bude super. Tak aj bolo. Vyhrali sme a získali sme titul majstrov sveta aj ďalšie miestenky na OH v Riu de Janeiro.
Bol to môj štvrtý titul majstra sveta. Tri z nich som získal počas posledných dvoch rokov. V Riu mu čaká moja štvrtá olympiáda – 16 rokov po tej prvej. Budem mať 37 rokov... Ale vždy sa dá vyhrávať, nezávisí to od veku.
Ani vo sne by som v minulosti neočakával, že dosiahnem takéto úspechy. Veľkú zásluhu na tom má hlavne moja žena, deti, celá rodina, tréner Peter Likér, bývalí tréneri Ladislav Polhammer a Tibor Soós, Slovenský olympijský výbor, Slovenský zväz rýchlostnej kanoistiky, aj Športové centrum polície. Touto cestou sa im všetkým chcem poďakovať za dôveru, pomoc a hlavne za trpezlivosť.
(medzititulky www.olympic.sk)
