Berlín 1936

Megalomanské OH 1936 v Berlíne boli ako prvé v histórii výrazne poznačené politikou. Postaral sa o to nacistický režim Adolfa Hitlera, ktorý prostredníctvom najprv ZOH v Ga-Pa a potom aj OH v hlavnom meste Tretej ríše propagandisticky zneužil atraktivitu olympiád. Hoci od Hitlerovho nástupu k moci v roku 1933 z mnohých kútov sveta zaznievali protesty a varovania, Medzinárodný olympijský výbor sa rozhodol Nemecku právo usporiadať OH i ZOH v roku 1936 ponechať. Predseda MOV Belgičan Henri de Baillet-Latour v novembri 1935 po stretnutí s Hitlerom vyhlásil, že dostal plné záruky rešpektovania Olympijskej charty. V Berlíne sa súťažilo na veľkolepých športoviskách a olympijské hry sprevádzal obrovský divácky záujem. Novinkou bol televízny prenos, ktorý mohli sledovať diváci v kinosálach aspoň v Berlíne. Predseda organizačného výboru OH 1936 Carl Diem vymyslel symbolickú štafetu s olympijským ohňom priamo z Olympie, ktorá je odvtedy súčasťou všetkých olympijských hier. Jediný raz v histórii putovala aj cez územie Československa – aj keď len v jeho českej časti. Napriek početným medzinárodným protestom proti berlínskym OH bola účasť na nich dovtedy najväčšia. Pod piatimi kruhmi svoju premiéru zažili rýchlostná kanoistika, basketbal aj hádzaná, ktorá mala potom dlhú prestávku. Hry v Berlíne boli v znamení manifestácie nacizmu a maskovanej nenávisti k športovcom iných rás ako bielej. Aj preto sa ich pozitívnym symbolom stal americký atlét čiernej pleti Jesse Owens, ktorý vyhral v behoch na 100 m, 200 m, v skoku do diaľky a bol aj členom víťaznej štafety USA na 4x100 m. Zaujal aj prejavmi priateľstva s najväčším súperom v skoku do diaľky, nemeckým „árijcom“ Luzom Longom. Ani jeho veľkolepé výkony však nepomohli výprave USA obhájiť postavenie lídra svetového športu. V domácom prostredí najviac bodov i cenných kovov nazbieralo domáce Nemecko. Výdatne mu pomáhali rozhodcovia. Jednou z osobností, ktoré si výnimočným spôsobom dokázali poradiť aj s ich zaujatosťou, bol gymnasta ČSR Alois Hudec. Jeho výkon na kruhoch bol taký výnimočný, že ho ocenili najvyššou známkou celých gymnastických súťaží. Výprava ČSR získala tri zlaté a päť strieborných medailí. Víťazstvá ešte dosiahli dvojice rýchlostných kanoistov – Vladimír Syrovátka, Jan Brzák-Felix v C2 na 1000 m a Václav Mottl, Zdeněk Škrland v C2 na 10 km. Dvaja Slováci si vychutnali striebornú radosť. Gréckorímsky zápasník Jozef Herda z Trnavy skončil druhý do 66 kg. Matylda Pálfyová z Košíc prispela k striebru družstva sokolských gymnastiek a ako prvá žena zo Sloveska získala olympijskú medailu. Vo výprave Maďarska bol členom zlatého vodnopólového tímu rodák z Galanty Štefan Fazekas (István Molnár).