Karol Divín

Karol Divín bol prvý z trojice slovenských a zároveň bratislavských krasokorčuliarov svetového mena. Ako prvý zo Slovenska získal medailu na ZOH, majstrovstvách sveta i Európy a bezprostredne ovplyvnil rast najúspešnejšieho z tohto tria – Ondreja Nepelu.

Napriek tomu, že sa z neho stal svetobežník – narodil sa v maďarskej Budapešti, ako osemročný sa s rodinou presťahoval do českej Plzne, po skončení kariéry pôsobil ako tréner dovedna pätnásť rokov v Kanade (okrem toho aj v Dánsku) a pred desaťročím sa usadil v moravskom Brne, Slovensko ho oprávnene považuje za svojho. Veď má aj slovenský pôvod, v záujme jeho krasokorčuliarskej kariéry sa celá rodina rodina v čase jeho dospievania presťahovala do Bratislavy a väčšinu najväčších úspechov dosiahol počas pôsobenia v Slovane, kde v rokoch 1959 – 1964 trénoval pod vedením svetovo uznávaného odborníka Ivana Mauera. Stále hovorí veľmi peknou slovenčinou.

Ku krasokorčuľovaniu ho priviedol jeho otec Antonín, ktorý ho trénoval až do roku 1958. Keď sa končila druhá svetová vojna, otec si v obavách z povojnových represií zmenil nemecky znejúce priezvisko Finster radšej na slovenské Divín, ktoré nosila za slobodna jeho matka – a tak sa aj Karol Finster stal Karolom Divínom. Výpočet Divínových úspechov by zabral veľmi veľa miesta. Veď krasokorčuliari majú každý rok svetový i európsky šampionát a on ako ozajstná stálica tohto športu získaval medaily na vrcholných súťažiach v rozpätí dlhých desiatich rokov.

Na majstrovstvách Európy si vybojoval dovedna až osem cenných kovov - dva zlaté za tituly európskeho šampióna 1958 a 1959, plus dva strieborné a štyri bronzové. Na majstrovstvách sveta skončil v Prahe 1962 druhý a o dva roky neskôr v Dortmunde tretí. Na ZOH sa trikrát prebojoval medzi najlepších. Pri olympijskom debute v Cortine d´Ampezzo 1956 skončil piaty, pri rozlúčke v Innsbrucku 1964 štvrtý a medzitým v americkom Squaw Valley na ZOH 1960 získal striebro. To bol ozajstný vrchol jeho kariéry.

Pred ZOH 1960 mal Divín ako dvojnásobný majster Európy patriť k najväčším favoritom – spoločne s bronzovým z predošlej olympiády Davidom Jenkinsom z USA. Na majstrovstvách ČSR začiatkom roka 1960 v Prahe Karol prvý raz brilantne zvládol vo voľnej jazde trojitého rittbergera. Napriek tomu s ním na olympiáde prakticky nikto nepočítal. Pri tréningu vo Vysokých Tatrách tri týždne pred hrami si totiž natrhol bočný úpon stredného sedacieho svalu. Stalo sa mu to, keď na záver tréningu predviedol tento skok pre televízny štáb, ktorý dorazil filmovať ho neskoro.

Zranenie mu v ďalších týždňoch umožnilo trénovať len povinné cviky. Namiesto cibrenia voľnej jazdy posilňoval a behal, skákať nemohol. Musel vynechať aj európsky šampionát v Ga-Pa a trápil sa. Aby ho v tomto stave pustili na olympiádu, musel Divín funkcionárom sľúbiť, že olympijskú súťaž dokončí. V Squaw Valley však bol v povinných cvikoch senzačne najlepší! Nie nadarmo ich pred olympiádou z núdze cibril do úmoru... Poriadne tým vystrašil amerického úradujúceho majstra sveta.

Karolova voľná jazda bola pre súperov tajomstvo, pretože v tréningoch ju v jeho podaní ani raz nevideli. David Jenkins išiel pred ním a hoci nastúpil na ľad bledý ako stena, zajazdil skvele. Divín, ktorému bolesti utlmili obstrekom, potom podal vo voľnej jazde nadľudský výkon. Hoci počas piatich minút jazdy čoraz viac trpel, s výnimkou trojitého rittbergera vyskákal všetky skoky, ktoré mal. Odrážal sa na ne len z jednej nohy. Na Jenkinsa síce s hendikepom objektívne nemal, ale striebro bolo za týchto okolností fantastickou odmenou za hrdinský výkon.

Divín, ktorý aj na MS 1962 skončil druhý, v kariére pokračoval až do roku 1964. Na svetovom i európskom šampionáte si vtedy vybojoval bronzové medaily, na ZOH v Innsbrucku skončil štvrtý. Zaúčal tam svojho neskôr ešte slávnejšieho nástupcu, vtedy 13-ročného najmladšieho a najľahšieho člena československej výpravy Ondreja Nepelu. Kariéru následne ukončil ako 11-násobný majster ČSR/ČSSR v jednej sérii (v rokoch 1954 – 1964). Potom sa z neho stal úspešný tréner a istý čas rozhodoval súťaže profesionálov.

Autor: Ľubomír Souček