Marianna Némethová-Krajčírová OLY

Pôvodom Košičanka Marianna Némethová-Krajčírová (všeobecne nazývaná Marika) je dodnes najúspešnejšia športová gymnastka v slovenskej histórii. Napriek tomu, že individuálnymi kovmi sa mohla pochváliť len na európskych šampionátoch (jej ďalšie medaily sa zrodili v súťažiach družstiev), patrila v druhej polovici 60. rokov minulého storočia k najlepším gymnastkám na svete. Trojnásobná olympionička a držiteľka dovedna šiestich medailí z vrcholných súťaží (dve striebra z OH, zlato a bronz z MS, dva bronzy z ME) prekonala svoju slovenskú predchodkyňu z predvojnových čias Matyldu Pálfyovú.

Marika sa narodila v Košiciach. Na svet prišla s vykĺbenými nožičkami. Otec, ktorý bol vojak z povolania, ale telom i dušou športovec, sa s tým nezmieril a zaumienil si, že jeho dcéra musí dostať základy športovej gymnastiky, pretože práve tento šport môže pomôcť jej hendikep po čase napraviť.

Poriadne sa gymnastike začala venovať vedno s o rok staršou sestrou Dášou v Bratislave, kam sa rodina presťahovala v roku 1956. Otec dcéram doma vymýšľal rôzne cvičenia. V byte na siedmom poschodí na Krížnej ulici mali veľkú chodbu, na ktorej postavil obom dcéram kladinu. Nemala predpísanú šírku desať centimetrov, bola o dva centimetre užšia. Vďaka týmto domácim tréningom nadobudla na úzkej doske takú istotu, že neskôr ani na veľkých pretekoch z kladiny nespadla.

Do svetovej výkonnosti Marika vyrástla v Slavoji Vinohrady pod vedením trénera Jána Čížika. Ten ju viedol od jej jedenástich rokov. So sestrou Dagmar najprv začínali cvičiť v Sokolovni na Hlbokej ulici, ale neskôr trénovali aj na škole na Vazovovej ulici. Práve na tejto škole viedol Ján Čížik gymnastický krúžok. Staršia Dáša sa neskôr stala dorasteneckou majsterkou ČSSR, ale Marika ju výkonnostne ešte prerástla.

Z reprezentačného tímu ČSSR pred olympijskými hrami 1964 v Tokiu jeho najmladšia členka Marianna Krajčírová vytlačila najstaršiu - olympijskú víťazku na kladine z Ríme 1960 a dvojnásobnú majsterku sveta Evu Bosákovú. Do Tokia išla vo veku 16 rokov ako

najmladšia členka československej výpravy. V reprezentačnom tíme si ju od začiatku zobrala pod patronát slávna Věra Čáslavská, ktorá v Tokiu vystúpala na absolútny vrchol. A v japonskej metropole sa jej ďalším „tútorom“ stala 30-ročný kapitán neskôr takisto strieborného tímu futbalistov ČSSR Anton Urban.

Málokto vtedy tušil, že jej predolympijskú tréningovú motiváciu predstavovala vidina psíka. Totiž keď ako štrnásťročná vyhrala juniorské majstrovstvá ČSSR a zaradili ju do širšej reprezentácie žien, otec – dôstojník sa s ňou stavil, že ak sa prebojuje do olympijského tímu, bude si môcť do činžiaku vybrať šteniatko vlčiaka. To ju lákalo viac, než celá olympiáda...

Napokon sa tam dostala a po boku svojho veľkého vzoru – fenomenálnej Věry Čáslavskej, ktorá v Tokiu získala tri zlaté medaily – prispela k druhému miestu družstva. Vo viacboji obsadila 22. miesto. S odstupom rokov Marika priznala: „Ja som si ako šestnásťročná vôbec neuvedomovala, čo znamená účasť na OH. Až krátko pred mojimi prvými cvičeniami som začala viac vnímať atmosféru a celé olympijské dianie.“ Celá sedmička našich strieborných gymnastiek dostala len jednu-jedinú medailu. Až v roku 2017 Český olympijský výbor dal členkám družstva vyrobiť repliky medailí. Vtedy už Čáslavská nežila...

Po tomto rýchlom úspechu Krajčírovej výkonnosť ďalej rástla. Na svetovom šampionáte 1966 v Dortmunde sa podieľala na historickom víťazstve družstva ČSSR nad dovtedy suverénnym družstvom ZSSR, víťaziacim všade nepretržite od OH 1952. Oba tímy delilo len 38 tisícin bodu. Rusky Čáslavskej a spol. pri blahoželaní sľubovali odplatu o dva roky na olympiáde v Mexiku...

Vo viacboji Marika skončila siedma, v preskoku piata. Preskok mala zo štyroch náraďových disciplín najradšej. Ako tretia na svete, po krajanke Bosákovej a Japonke Onovej, v ňom zvládla takzvanú letku. Na MS v Dortmunde ju predviedla ako jediná zo súťažiacich.

Zrejme v životnej forme však bola o rok neskôr na európskom šampionáte v Amsterdame. Čáslavská tam predĺžila svoju neporazenosť a vybojovala si tak ako v Sofii 1965 všetkých päť zlatých, ale blysla sa aj Krajčírová – vo viacboji i na bradlách získala bronz, v preskoku a v prostných bola štvrtá, na kladine piata!

V tom roku mala Marika naozaj veľkú formu. Na predolympijských pretekoch v Mexico City (Čáslavská tam neštartovala) skončila druhá vo viacboji. Predstihla ju len sovietska hviezda Kučínská, až tretia za Slovenkou skončila ďalšia skvelá gymnastka ZSSR Petriková. A Slovenka bola aj členka družstva, ktoré triumfovalo o 20 tisícin bodu pred ZSSR.

Niekoľko týždňov pred olympijskými hrami 1968 v Mexico City vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy, ktoré udusili „pražskú jar“ a demokratizačný proces. Naše gymnastky sa vtedy pripravovali v Šumperku. Na tréningoch zavládla po agresii ponurá atmosféra a gymnastky vôbec nevedeli, či sa na olympiádu pôjde.

Čáslavská, ktorá na jar podpísala manifest Dvetisíc slov, dogmatickými komunistami označený za kontrarevolučný, sa od družstva na nejaký čas radšej oddelila. Obavy z jej zatknutia spôsobili, že sa skrývala na chate Vřesová studánka v okolí Šumperku, kde na jej bezpečnosť dohliadali chlapi z horskej služby. Namiesto telocvične trénovala niekoľko dní v lese a aby si udržala na dlaniach mozole, vo veľkom prehadzovala lopatou uhlie...

V hlavnom meste Mexika sa však napokon zišli reprezentanti krajiny napadnutých aj štátov agresorov. Na otváracom ceremoniáli dostala naša výprava rovnaký aplauz, ako domáca. „Keď naša výprava vstúpila na štadión, všetci diváci povstali a mohutne aplaudovali. Takto nám vyjadrili veľkú podporu. Bol to nezabudnuteľný moment,“ spomínala Marika na obrovský žážitok.

Duel československých gymnastiek na čele s Čáslavskou a sovietskych s novou hviezdou Kučinskou pútal prvoradú pozornosť. V súťaži družstiev vo fantastickej búrlivej atmosfére družstvo ZSSR napokon vyhralo len o 65 tisícin bodu. Marika je dodnes presvedčená, že rozhodkyne mali toto poradie pripravené vopred, aby Čáslavská a Československo nemohli vyhrať všetko.

Věra napokon získala z piatich individuálnych disciplín spolu štyri zlaté a jeden strieborný kov. Výborne sa držala aj jediná Slovenka v šesťčlennom tíme. Vo viacboji skončila Krajčírová deviata a v preskoku štvrtá - len 25 stotín od olympijského bronzu... S odstupom času priznala, že na medailu by musela mať dlhšiu druhú fázu skoku. Cvičila však s veľkými bolesťami, pretože od príletu do Mexika ju sužoval veľký vred na stehne. V súťaži družstiev si pri cvičení na bradlách zo stehna vytrhla kus mäsa. Motivácia všetkých československých gymnastiek v súboji so súperkami, ktorých krajina nás okupovala, však bola bezhraničná a všetky dokázali siahnuť na dno síl – samozrejme, aj Marika.

Po rozlúčke Čáslavskej sa Marike (v roku 1969 sa vydala a odvtedy súťažila pod priezviskom Némethová) otvorila cesta k tomu, aby sa stala domácou jednotkou, hoci konkurencia bola tvrdá. Československé gymnastky v tom čase predstavovali takú extratriedu, že najlepšie znamenali naozaj veľa aj v medzinárodnom meradle. Rok pred svetovým šampionátom 1970 v Ľubľane pri generálke na toto podujatie Krajčírová excelovala, keď triumfovala vo viacboji.

S Marikou ako líderkou - veď v tom roku získala titul absolútnej majsterky ČSSR - družstvo ČSSR získalo na MS 1970 v Ľubľane bronzovú medailu. K tímovému bronzu pridala Némethová štvrté miesto na bradlách. K medaile družstva prispela aj ďalšia Slovenka Ľubica Krásna (neskôr pod menom Rísová špičková medzinárodná rozhodkyňa). Odvtedy sa už žiadny zástupca slovenskej gymnastiky k svetovému cennému kovu neprebil...

Na Marikinej tretej olympiáde v Mníchove 1972 to však už nebolo také slávne. Pôvodne tam ani nechcela štartovať, ale nechala sa presvedčiť – hlavne aby pomohla mladším. V súťaži družstiev tím ČSSR už neatakoval medailové pozície. Klesol na piate miesto a jeho najstaršia členka vo viacboji skončila osemnásta. Potom ukončila pretekársku kariéru.

Následne Marianna Némethová-Krajčírová roky pracovala ako trénerka mládeže. V Bratislave viedla napríklad neskoršie reprezentantky ČSSR sestry Andreu a Miriam Hullové, či Denisu Šarmírovú. Jej dcéra Marianna Némethová (ročník 1974) sa dostala do juniorskej reprezentácie, kariéru jej ukončilo zranenie. Neskôr sa vydala do Slovinska, pričom za manžela si vzala šéfa tamojšieho gymnastického zväzu. Ich dcéra, Marikina vnučka Zala Benediková, sa prebojovala so slovinskej reprezentácie.

Od roku 1992 Marika pôsobila 20 rokov v talianskom Pavone del Mella neďaleko od Brescie. Tam sa venovala hlavne rekreačnej gymnastike.  Pred dovŕšením šesťdesiatky sa vrátila na Slovensko a niekoľko rokov sa venovala trénovaniu mládeže. Deti viedla v gymnastickej telocvični v bratislavskej Petržalke (odtiaľ sa na olympijské hry prebojovali Samuel Piasecký i Barbora Mokošová), ktorá nesie jej meno.

Slovenská gymnastická federácia zvolila Mariannu Némethovú-Krajčírovú za najlepšiu slovenskú gymnastku 20. storočia. Klub športových redaktorov jej v decembri 2016 udelil titul Športová legenda. Od Medzinárodného olympijského výboru dostala pred niekoľkými rokmi diplom Žena a šport. Slovenský olympijský výbor si Mariannu Némethovú-Krajčírovú v roku 2003 uctil udelením Strieborných kruhov SOV. V roku 2014 jej udelil Zlatý odznak SOV. A koncom mája 2023, krátko pred jej 75. narodeninami, bola prijatá za čestnú členku Slovenského olympijského a športového výboru.

V kontakte so SOŠV zostala Marika neustále. Nielenže sa zúčastňuje na rozmanitých olympijských akciách, ale počas víkendov pôsobí ako sprievodkyňa návštevníkov Slovenského olympijského a športového múzea.

Autor: Ľubomír Souček