Rudolf Tajcnár
Robustný hokejový obranca z Bratislavy, bronzový olympionik zo Sappora 1972 i majster sveta z Prahy v tom istom roku Rudolf Tajcnár, mal vskutku pohnutý osud. V dôsledku emigrácie z Československa, potom nečakaného ilegálneho návratu domov a v súvislosti s jeho dlho trvajúcou duševnou chorobou sa okolo jeho osoby rozšírili rozmanité fámy. Tie spôsobili, že mnoho ľudí s výnimkou jeho niektorých dávnych hokejových kamarátov sa mu doma vyhýbalo, a že ani médiá nevedeli, čo s ním. A tak sa zdalo, ako keby ani celé roky neexistoval...
Chlap s postavou obra, ale s citlivým srdcom, tým veľmi trpel. Podobne ako Golonka bol aj Tajcnár šikovný nielen v hokeji, ale aj v tenise. Napokon uprednostnil ľadový šport, zatiaľčo jeho starší brat Milan Tajcnár sa prebojoval až do tenisovej reprezentácie. Rudolf Tajcnár prežil s výnimkou obdobia vojenčiny v Dukle/VSŽ Košice celú svoju domácu kariéru v bratislavskom Slovane. Začínal tam pri velikánoch Dzurillovi, Golonkovi či Nedomanskom a končil v roku 1976 v čase, keď prím prebrali bratia Marián a Peter Šťastní. Spolu s Milanom Kuželom utvoril uznávanú obrannú dvojicu.
Urastený, vyše stokilový obranca s prezývkou Slon vynikal fyzickou silou a dôrazom v osobných súbojoch. Obávané boli aj jeho delovky od modrej čiary. Za deväť sezón odohral vyše 300 ligových zápasov, v ktorých strelil na obrancu pozoruhodný počet 60 gólov.
Vďaka vysokej výkonnosti v Slovane, ktorý roky patril k najlepším tímom federálnej I. ligy, sa Tajcnár prebojoval aj do československej reprezentácie. V drese ČSSR odohral 54 medzištátnych zápasov a strelil 9 gólov. Na vrcholných podujatiach však dostal príležitosť len trikrát.
Na svetovom šampionáte 1971 vo Švajčiarsku bol v striebornom družstve a získal zároveň titul majstra Európy. Najlepšie časy prežil v roku 1972. Najprv v Sappore prispel k zisku olympijského bronzu (odohral päť zápasov a pripísal si jednu asistenciu) a potom sa v Prahe tešil z titulu svetového i európskeho šampióna. V Prahe odohral proti Švédom svoj azda životný zápas, v ktorom ako obranca strelil dva góly.
O rok neskôr vyhral so Slovanom najstarší hokejový turnaj v Európe – Spenglerov pohár vo švajčiarskom Davose. Vtedy však už Tajcnár mal vážne problémy – zdravotné i disciplinárne. Trpel maniodepresívnou psychózou. Dostal sa aj do potýčiek s policajtmi a napokon v roku 1976 ilegálne opustil republiku.
Chcel si zahrať v cudzine, ale v Európe to hneď nešlo, pretože československý zväz preňho vymohol dvojročný zákaz činnosti. Odišiel preto do Kanady, kde hral za farmársky klub Maine Mariners. Dva zápasy odohral aj v súťaži WHA (vtedy to bola konkurencia pre NHL) za Edmonton Oilers. Kariéru napokon ukončil vo švajčiarskom Ambri Piotta.
V cudzine mu však bolo clivo za domovom, a tak sa na cudzí pas ešte za vlády komunistov ilegálne vrátil do Bratislavy. Ale s duševnou chorobou sa mu doma nevodilo ľahko – ani vtedy, ani keď sa o tri roky zmenil režim. Privyrábal si všelijako, napríklad ako plavčík. Opakovane sa liečil na psychiatrii. Keď v roku 2005 ako 57-ročný zomrel, našli ho v byte až po niekoľkých dňoch, takže presný dátum jeho smrti ani nie je známy...
Autor: Ľubomír Souček
