Bývalý slovenský reprezentant Matej Gemza sa počas štyroch rokov spolupráce s Petrou Vlhovou v pozícii asistenta trénera podieľal prakticky na všetkých jej významných úspechoch. Do novej sezóny, v ktorej má preteky Svetového pohára hostiť aj slovenská Jasná, pôjde celý tím s cieľom dosiahnuť najvyššie méty. Z dlhodobého hľadiska by radi priniesli na Slovensko cenný kov zo zimných olympijských hier. Viac o svojej kariére a o tíme jednej z najlepších svetových pretekárok súčasnosti nám povedal v nasledujúcom rozhovore.

Matej Gemza sa narodil 27. 6. 1977 v Kežmarku. V mladosti sa aktívne venoval zjazdovému lyžovaniu, pričom sa stal aj žiackym majstrom ČSSR v obrovskom slalome a neskôr bol aj v slovenskej reprezentácii. Po skončení štúdia v odbore fyzioterapia sa tejto činnosti venoval v kúpeľoch v Novom Smokovci. Následne začal trénovať deti a mládež. Jeho zverencami boli okrem iných bratia Žampovci i Bendíkovci. Zúčastnil sa na zimných olympijských hrách v Salt Lake City 2002, v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018. S Petrou Vlhovou spolupracuje v pozícii asistenta trénera štyri roky, počas ktorých sa stala majsterkou sveta v obrovskom slalome v Aare 2019 a získala malé krištáľové glóbusy za slalom a obrovský slalom v uplynulom ročníku Svetového pohára. Najlepšia slovenská lyžiarka si pripísala okrem toho 14 víťazstiev a dovedna 34 pódiových umiestení v pretekoch Svetového pohára. Z majstrovstiev sveta má stále ešte len 25-ročná rodáčka z Liptovského Mikuláša z individuálnych súťaží kompletnú zbierku medailí, prispela aj k zisku striebra v tímovej súťaži v St. Moritzi 2017. Gemza je zamestnaný ako tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

K lyžovaniu ma priviedli rodičia. Môj prvý tréner bol môj otec, ktorý stál za všetkým. Až potom neskôr som mal ďalších koučov. Po ňom som sa pripravoval pod Vladimírom Krajňákom mladším, ktorého by som označil za prvého oficiálneho trénera.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Mám na ňu dobré spomienky. Počas aktívnej činnosti som zväčša štartoval na pretekoch na Slovensku, v Česku a v Poľsku. Nedá sa povedať, že som dosiahol svetovú úroveň. Čo sa týka regionálnych súťaží, patril som medzi lepších. Zopár som strávil v česko-slovenskej mládežníckej i v slovenskej reprezentácii mužov. Dokonca som sa v žiackej kategórii za socializmu stal majstrom ČSSR v obrovskom slalome. Zaznamenal som celkom slušnú kariéru na regionálnej úrovni.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara, alebo ste sa k nemu dostali postupne?

Ide o zaujímavú príhodu. Po skončení nadstavbového štúdia v odbore fyzioterapia som sa zamestnal v kúpeľoch v Novom Smokovci. Po troch mesiacoch práce mi zazvonil telefón. Ozval sa mi vtedy budúci prezident Andrej Kiska, ktorý možno ešte o svojej budúcej funkcii ani nesníval. Mal dieťa v lyžiarskom klube a hľadal niekoho, kto by sa v ňom venoval deťom. Stretli sme sa ešte v ten deň, zdá sa mi. Vypili sme si kávu. Dlho sme sa rozprávali o lyžovaní. Následne ma kontaktovali funkcionári klubu, v ktorom pôsobilo jedno z jeho detí. Potom ma zamestnali a odvtedy som sa začal venovať trénerstvu.

Matej Gemza s Andrejom Kiskom na ZOH v Pjongčangu 2018

Foto

SOŠV/Ľubomír Souček

Označili by ste niekoho za svoj trénerský vzor?

Nedá sa povedať, žeby som mal vyslovene trénerský vzor. Veľa z toho, čo som zažil ako pretekár, som si vzal za svoje do mojej kariéry trénera. Okrem Livia Magoniho som spolupracoval dva-tri roky aj s Petrom Záhrobským, otcom Šárky Strachovej. Sú nielen mojimi vzormi, ale aj učiteľmi. Ovplyvňovali ma alebo ovplyvňujú ešte stále.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Vrchol mojej kariéry je bez pochýb Peťa. Keď som k nej nastupoval, tak som išiel s cieľom byť raz v top 10. Následne sme už chceli, aby bola v top 5. Potom už nasledoval posun do top 3. Keď vyhrala, tak som si povedal, žeby mohla vybojovať zlato na majstrovstvách sveta. To sa takisto podarilo. Samozrejme, teší ma, že som v mládežníckych kategóriách trénoval aj bratov Žampovcov. Rovnako som sa venoval bratom Bendíkovcom, z ktorých olympionik Martin ešte stále súťaží.

Vytýčili ste si nejaké méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Všetci v tíme máme cieľ získať olympijskú medailu.

Aké spomienky máte na zimné olympijské hry?

Na ZOH  som sa zúčastnil trikrát. Salt Lake City 2002 bolo pre mňa "naj", keďže išlo o prvú účasť. Tam som si to najviac užil. Bol som vtedy mladý chlapec. Mal som len 24 rokov. Vrylo sa mi to veľmi do pamäti. Soči 2014 zorganizovali vynikajúco. V Pjongčangu 2018 som už zhruba vedel, do čoho idem. Nemal som len ambíciu zažiť atmosféru, ale aj dosiahnuť cenný úspech s Peťou. Nevyšlo nám to úplne podľa predstáv. Skončila však piata v kombinácii. Dvakrát obsadila trináste miesto - v obrovskom slalome i v slalome. Pre nás ako tím išlo o sklamanie. Z môjho pohľadu som však zažil top výsledok pod piatimi kruhmi.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Dýcha históriou. Je to niečo výnimočné, pretože letné i zimné hry sa konajú raz za štyri roky. Ide o top podujatie, ktoré môže športovec alebo tréner zažiť. Ak sa tam podarí vybojovať výrazný úspech, tak športovec či tréner sa zapíše svojím činom do histórie. Víťazstvo vo Svetovom pohári je tiež významný úspech, ale vďaka olympijskému úspechu sa človek stane niekým výnimočným.

Je podľa vás viac celkové prvenstvo vo Svetovom pohári, alebo olympijské zlato?

Dosiahnuť výrazné výsledky v rámci oboch súťaží je skvelé, ale treba sa na ne nastaviť iným spôsobom. Na ZOH vám musia vyjsť dané preteky, ktoré sa uskutočnia raz za štyri roky. Pretekár sa musí odosobniť od všetkých zaťaží a uvoľniť sa na dané preteky. Buď mi to vyjde alebo nie. Ak nie, tak budem čakať ďalšie štyri roky, pokiaľ mám čas čakať takú dlhú dobu. U niektorých môže klesnúť forma a nemusí sa im podariť dostatočne pripraviť, prípadne skončia s kariérou. Vo Svetovom pohári ide o "vytrvalostné preteky". Musíte byť vytrvalý po celú sezónu.

Ako sa spolupracuje s majsterkou sveta v obrovskom slalome a s držiteľkou malých glóbusov Petrou Vlhovou?

Ja som ju zažil už ako dievča. Teraz je z nej mladá žena, ktorá bola schopná obetovať v začiatkoch našej spolupráce pred štyrmi rokmi všetko pre úspech. Momentálne má už svoj pevný názor. Rozlišuje, čo je pre ňu prínos. Ide už o iný spôsob spolupráce. Z môjho pohľadu sa prácou s Petrou zabávam a mám z toho pozitívne pocity.

Funguje slovensko-taliansky lyžiarsky tím ideálne, čo sa týka rozdelenia práce a vzťahov?

Spolupracuje sa nám veľmi dobre. Niekedy mám z cudzích tímov pocit rivality medzi jednotlivými členmi „mančaftu“, keďže sa chcú udržať medzi elitou. Môžeme to vidieť napríklad u Švédov, Američanov aj u iných. U nás niečo také absolútne nemožno badať. Každý má svoje miesto. Nikto nemá záujem súperiť o pozíciu toho druhého. Presne máme zadelenú svoju prácu a robíme to naplno. Preto to funguje tak dobre.

Môžete nám popísať vašu úlohu v tíme?

Som druhý tréner na svahu, pričom sa nachádzam na videopozícii. Mám na starosti určitý úsek trate. Komunikujem prostredníctvom vysielačky so šéftrénerom, s Peťou alebo s ostatnými členmi tímu. Väčšinou sa starám aj o vŕtačky, tyče, merania. Som kontaktná osoba, keď niečo treba vybaviť prostredníctvom Slovenskej lyžiarskej asociácie alebo Dukly. Prihlasujem nás na preteky. Keď treba niekomu pomôcť s nakladaním či vykladaním auta, na to som ja. Livio Magoni vyžaduje, aby sme sa všetci dokázali zastúpiť, ak by niekto nemohol byť k dispozícii z akýchkoľvek dôvodov. Nie úplne, ale sčasti to dokážeme. Nemám problém venovať sa príprave lyží, pokiaľ to treba. Rovnako je to s tréningom na suchu v prípade, že s nami necestujú kondiční tréneri. Nehovorím, že som žolík alebo „dievča pre všetko“, ale snažím sa pomôcť všetkým. Venujem sa aj Petinej dennej regenerácii, čo znamená - masáž, elektroliečba s prístrojmi a podobne. Plus som jej osobný šofér. Nenudím sa od rána do večera 14 hodín denne. Potom mám čas dve hodiny na seba a od rána znova „makáme“.

Foto

TASR/Martin Baumann

Dá sa zvládnuť servis lyží na všetky štyri disciplíny?

Nie je to jednoduché, preto sa tím počas minulej sezóny rozrástol o Mattea Baldissaruttiho. Servisman Pierluigi Parravicini, familiárne nazývaný Gigi, ešte stíhal pripravovať lyže na slalom a obrovský slalom. Je veľký detailista a chce mať všetko perfektné. Trávi v lyžiarni nielen dni, ale aj noci. Livio predostrel alternatívu v podobe zamestnania Mattea, ktorý Gigimu pomáha s lyžami. Keď chceme štartovať vo všetkých disciplínach, nielen Gigi je v servisnej bunke deň-noc, ale pomaly už aj Matteo. Sú počas pretekov i tréningov aj na svahu a konzultujeme s nimi, čo môžeme zlepšiť alebo zmeniť. Máme už dvoch ľudí, ktorí sa naplno venujú príprave lyží.

Mohli by ste sa vyjadriť k spolupráci s Liviom Magonim?

Môžem ho prirovnať k pánovi Záhrobskému. Navonok vystupujú veľmi nekompromisne a tvrdo. Keď rozdelia robotu v tíme, skontrolujú ju a je spravená podľa ich predstáv, nie sú takí, žeby na nej hľadali chybu. Skôr jednotlivých členov tímu pochvália.

Aktuálne ohrozuje život okolo nás pandémia koronavírusu. Trénovali ste bez obmedzení?

V lete sme boli na talianskom ľadovci Passo Stelvio, kde sme strávili väčší časť prípravného obdobia. Pripravovali sme osem dní aj v lyžiarskej hale v Litve. Uplynulé dva bloky sa realizovali v rakúskom Hintertuxe. Nechceli sme cestovať príliš ďaleko od domu, aby sme si to uľahčili. Nechceli sme prekročiť príliš veľa hraníc, aby sme sa v prípade kritickej situácie mohli rýchlo vrátiť. Väčšinou sme trénovali sami, keďže veľa tímov malo problém cestovať. Na štyri dni sme sa spojili s Alice Robinsonovou, s ktorou sme jazdili viacmenej tréningovo. Porovnávateľnosť nebola príliš vysoká. Dali sme si takisto zopár jázd na čas, ktoré dopadli v náš prospech. Je však náročné hodnotiť, v akej fáze bola Alice. Či išla naplno alebo si v jazde skúšala lyžiarky, prípadne niečo iné.

Prekvapilo vás zrušenie pretekov Svetového pohára v USA? Ako to vnímate?

Odpadlo nám veľa cestovania. Neposudzujem to tak, že by sme boli radi. Odbudli nám však starosti s letenkami či s presunom celého výstroja lietadlom. Preteky budú chcieť pravdepodobne pridať niekde inde, čo som počul. V niektorom stredisku možno odjazdíme viac pretekov. Pri kĺzavých disciplínach by to mohlo byť vo Francúzsku.

S akými cieľmi pôjdete do novej sezóny?

Po uplynulom ročníku Svetového pohára musíme mať stále vysoké ciele, aby sme boli motivovaní. Samozrejme, aby Peťa mala motiváciu pracovať. Získali sme naposledy dva malé glóbusy za slalom a paralelné disciplíny. V tíme často hovoríme o veľkom glóbuse za celkové prvenstvo ako o sne. Jediný, kto to z nás dosiahol, je Livio, ktorý ho vybojoval s Tinou Mazeovou. Spravíme pre to všetko. Program sme nastavili tak, aby Peťa išla všetky disciplíny. Chceme získať čo najviac bodov. Pokúsime sa o veľký glóbus. Ak sa nám podarí "len" malý, aj za to budeme radi. Okrem toho na majstrovstvách sveta v Cortine d´Ampezzo Petra bude obhajovať zlato v obrovskom slalome. Uvidíme, ako to dopadne.

V nasledujúcej sezóne má Svetový pohár v marci zavítať aj do Jasnej. Tešíte sa už na tieto preteky?

Samozrejme, preberáme to, odkedy sa toto podujatie dostalo do kalendára. Tešíme sa na to, že Svetový pohár bude u nás. Bude to prezentácia našej práce a jej výsledkov na domácej pôde. Na druhej strane nejde o jednoduchú situáciu, pretože verejnosť od top športovcov očakáva veľa. Netýka sa to len Petry, ale aj Petra Sagana, futbalistov alebo hokejistov. Všetci čakajú, že Peťa tam pôjde vyhrať. Pre ňu to tiež nie jednoduché, pretože to bude zaväzujúce. Niekedy to dokáže pretekára, nechcem povedať, zviazať, ale cíti zodpovednosť voči slovenskému fanúšikovi i národu. Chce urobiť to najlepšie a nie vždy sa to musí podariť. Keď náhodou niečo nevyjde, potom je to trochu sklamanie. Stále je to šport. Tešíme sa, ale môže to aj zväzovať nohy.

Vidíte budúcnosť slovenského či svetového lyžovania vo svetlých farbách?

Momentálne sa planéta otepľuje a ľadovce miznú, čo nie je veľmi ružové. Hľadajú sa alternatívy v interiéri. Máme tu aktuálne koronakrízu, pre ktorú sa rušia všetky športové podujatia. Pre šport celkovo teraz nie je najlepšie obdobie. Osobne nie som vizionár, ktorý by premýšľal ďaleko do budúcnosti. Nezahrávam sa s otázkou, čo bude o dvadsať rokov. Pozerám sa krátkodobo dopredu a zatiaľ to funguje takýmto spôsobom. Ostatné nám prinesie život a ľudia sa budú musieť zariadiť podľa toho.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe? Dala by sa nejakým spôsobom situácia zlepšiť?

Slovensko nie je alpská krajina, takže sme odkázaní len na zimnú sezónu. Ja ju doma posledné štyri roky v podstate ani netrávim, keďže lyžujem poväčšine v zahraničí. Pre mňa je náročné hľadať nejaké chyby. Naozaj sa nepohybujem v slovenskej realite. Na základe toho neviem povedať, ako by sa situácia a podmienky dali zlepšiť. Momentálne som tak mimo toho, že nemám priestor sa tomu venovať.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Hlavne nech sú zdraví, keďže bez toho to nepôjde. Želám im vytrvalosť a nekonečné pracovné nasadenie. Niekedy sa človeku nechce, ale šport si vyžaduje tvrdú drinu. Talent pomôže, avšak nie je to všetko. Treba, aby mali veľa možností na športovanie a šťastie na ľudí. Rovnako nech majú dobrých trénerov, ktorí sú ochotní obetovať aj svoj voľný čas či rodiny. Nech ich koučom nejde len o výplatu a chcú všetko venovať mládeži, aby napredovala.