Ján Pardavý sa len počas uplynulého piatka vrátil s našou reprezentáciou z majstrovstiev sveta v hokeji v lotyšskej Rige, na ktorých sme sa po ôsmich rokoch predstavili v štvrťfinále. Dvojnásobný olympionik pôsobí okrem pozície asistenta trénera národného tímu aj ako hlavný kouč Dukly Trenčín, s ktorou momentálne začína letnú prípravu. Počas leta ho čaká s našimi hokejistami aj olympijská kvalifikácia. Do budúcna by rád ako tréner získal so svojimi zverencami majstrovský titul. Viac o kariére Jána Pardavého i o slovenskej hokejovej reprezentácii sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Ján Pardavý sa narodil 8. septembra 1971 v Trenčíne. Od malička hrával v drese tamojšej Dukly, s ktorou v kariére získal tri extraligové tituly (dva v slovenskej a jeden v česko-slovenskej lige). Okrem toho nastupoval za české tímy Vsetín, Znojmo, švédske Djurgarden, MODO, fínsky HPK Hämeenlinna, ruský Jaroslavľ, na domácej pôde aj za Banskú Bystricu a svoju dlhoročnú aktívnu kariéru ukončil vo francúzskom Štrasburgu. Za Slovensko hral na ZOH v Nagane 1998 a v Salt Lake City 2002, v roku 2000 sa v Petrohrade stal so slovenskou hokejovou reprezentáciou vicemajstrom sveta. Po ukončení kariéry v roku 2016 začínal ako tréner v druhej slovenskej lige v Dubnici, odkiaľ prešiel ako asistent do materskej Dukly Trenčín. Od roku 2019 je v tomto klube hlavný tréner. V slovenskej hokejovej reprezentácii stál prvýkrát na lavičke ako asistent trénera na Nemeckom pohári 2018. S prestávkami zastáva túto úlohu doteraz.

Ako ste sa dostali k ľadovému hokeju?

Mal som to jednoduché. Keď otvárali trenčiansky štadión, tak robili nábor detí. Býval som vedľa „zimáku“. Mal som päť alebo šesť rokov. Išiel som na prvý tréning, a tak som začal s hokejom. Tento šport mi bol pravdepodobne súdený.

Spomínate si na vašu bohatú športovú kariéru s radosťou?

Bola skutočne dlhá. Hral som do 44 rokov. Chcel som pôvodne končiť, keď som mal ešte len 38, ale „potiahol“ som to dlhšie. Podľa môjho názoru mám za sebou dobrú kariéru, s ktorou môžem byť spokojný. Samozrejme, každý by mal chcieť čo najviac. Trochu ma mrzí, že som nikdy nebol až tak talentovaný, respektíve som nemal toľko šťastia, aby som bol draftovaný do NHL. Nezažil som zámorský hokej. Je jedno, či by som tam bol rok alebo dva, avšak nikdy som to neokúsil. To je jediné mínus. Inak som maximálne spokojný s tým, čo som odohral.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?

Keď som mal tridsať, tak som sa viac zameriaval na svojich trénerov, ktorí ma trénovali. Snažil som sa brať od nich to dobré, čím sa prezentovali. Realizoval som osobné analýzy ich tréningových metód. Tým, že som chodil aj na majstrovstvá sveta ako spolukomentátor, bol som rok čo rok v spojení s najlepším svetovým hokejom priamo v centre diania. Tam som si takisto robil poznámky. Na základe týchto faktov som sa rozhodol, že by som chcel začať s trénerstvom. Vzhľadom na to som postupne nadobúdal trénerské licencie. Keď som skončil s aktívnou kariérou, dostal som príležitosť a stal som sa trénerom.

Spolupracujete so skúseným odborníkom Craigom Ramsayom. Inšpirujete sa práve ním?

Snaží sa nám poradiť. Nerobí to však spôsobom, že nám vyslovene povie, čo máme spraviť. Čerpáme z jeho rozborov a skúseností, keďže odkoučoval veľa sezón. Kto je rozumný, tak si od neho zoberie poznatky, ktoré nám poskytuje. Snažím sa vziať si čo najviac aj zo zápasov, ktoré sme odohrali na svetovom šampionáte. Chcem to odovzdať aj môjmu tímu.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Z môjho pohľadu zatiaľ nemám za sebou žiadne veľké trénerské úspechy. V prvom roku bolo dobré, že som začal v druhej lige v Dubnici. Tam si navykol na režim, ktorý musí mať tréner. Vyskúšal som si pôsobenie na striedačke. Vyhrali sme celú súťaž, pričom sme postúpili do prvej ligy. V Dukle Trenčín som začínal s Petrom Oremusom ako jeho asistent. Vtedy sme to „dotiahli“ takmer k titulu. Ako hlavný tréner som to mal náročnejšie v tom, že prvá sezóna bola ukončená v dôsledku pandémie nového koronavírusu. V uplynulom ročníku sme nepostúpili zo štvrťfinále, čo nemôžeme považovať za úspech. Za môj osobný úspech však považujem, že som mohol pôsobiť v národnom tíme s Craigom Ramsayom. To je obrovská skúsenosť.

Vytýčili ste si cieľ vo vašej trénerskej kariére?

Každý hráč alebo tréner by mal mať najvyššie ciele. Tými sú okrem iného predovšetkým tituly v lige. Je jedno, v akom tíme nastupujete. Každý by mal chcieť na konci sezóny zdvihnúť pohár nad hlavu. Vždy pripravujem mužstvo podľa toho, aký tím zložíme. Na základe toho nastavujeme systém. Samozrejme, chceme byť úspešní. Uvidíme, ako sa nám to bude dariť.

Vnímate spoluprácu v slovenskej hokejovej reprezentácii pozitívne?

Tento rok som mal prvýkrát možnosť absolvovať majstrovstvá sveta ako asistent trénera. Je to niečo iné. Hokej je o level rýchlejší a kvalitnejší ako na iných úrovniach. Naberal som skúsenosti popri Craigovi Ramsaym. On prenáša na tím pokoj. Vďaka nemu a jeho analýzam som sa veľa naučil. Celkove sa nám asistentom, ktorí sme tam boli – okrem mňa Andrej Podkonický, Mišo Handzuš a Peťo Kosa, s Craigom spolupracovalo veľmi dobre. Skvele sme si rozdelili prácu. Všetko fungovalo tak, ako malo.

Na čom by sa dalo popracovať, čo sa týka slovenského hokeja?

Dalo by sa pracovať na realizácii hokejových akadémií. Ide o to, aby sme koncentrovali hráčov minimálne podľa krajov. Najvhodnejšie by bolo, ak by sme mali aspoň tri akadémie – východ, stred a západ. Samozrejme, čím ich bude viac, tým to bude lepšie. Ak by mladí hráči spojili štúdium so športom, tak by to bolo skvelé. Utvorili by sa im podmienky, aby mohli hokejovo rásť. Mohlo by to byť na báze Dukiel v minulosti. Z môjho pohľadu tadiaľ vedie cesta.

Naopak, čo funguje v „hokejovej republike“?

Je náročné hľadať pozitíva, pretože nežijeme v jednoduchej dobe. Obmedzenia sťažujú prácu majiteľom klubov i všetkým športovým organizáciám. Aj vzhľadom na to je šport finančne poddimenzovaný, čo sa týka napríklad sponzoringu. Pozitívne však hodnotím to, že v uplynulých sezónach dostávali mladí hráči veľa priestoru v extralige. Verím, že tento trend bude pokračovať. Vďaka tomu sa budú môcť presadzovať aj na medzinárodnej scéne.

Na nedávnych majstrovstvách sveta náš tím obsadil ôsme miesto, po ôsmich rokoch postúpil do štvrťfinále. Ste spokojný s výsledkami?

Celkový dojem nám kazia vysoké prehry so Švajčiarmi, Čechmi a Američanmi. Samozrejme, pred šampionátom by sme brali postup do štvrťfinále, pretože to bolo po dlhých rokoch. Mali sme mladý tím, takže nikto od nás neočakával veľké zázraky. Každý je smutný, keď prehrá záverečný zápas. U nás to bola prehra vo štvrťfinále. Dá sa povedať, že sme si nedali šancu hrať o výsledok až do konca stretnutia. Rozhodlo sa už po druhej tretine. Američania boli lepší. Je to malá škvrna na celkovom dojme. Na druhej strane si myslím, že hráči odviedli maximum. Bojovali jeden za druhého. Je tam aj svetielko na konci tunela, čo sa týka budúcnosti. Hlavne herný prejav zanechal v našich fanúšikoch stopu, pretože sme hrali rýchlo a bojovne. Ak by sme neprehrali tak vysoko v spomínaných zápasoch, tak by hodnotenie bolo ešte lepšie. Musíme byť spokojní. Spravili sme dôležitý krok vpred, na ktorý treba nadviazať v ďalších rokoch.

Hodnotíte pozitívne hru mladých hráčov ako Juraj Slafkovský, Šimon Nemec či Samuel Kňažko?

Všetci traja ukázali, že im bude patriť budúcnosť. Majú veľký potenciál. V sedemnástich a osemnástich rokoch predvádzali mužský hokej. Občas sa, samozrejme, objavili v ich hre mladícke prvky, keď sa nechali príliš „zlákať“ ofenzívou. Sú to hráči, na ktorých sa bude spoliehať slovenská reprezentácia v budúcich rokoch.

Peter Cehlárik sa stal podľa direktoriátu najlepším útočníkom svetového šampionátu. „Blýska sa“ slovenskému hokeju na lepšie časy?

Jednoduché to nebude, avšak mladšie ročníky sa ukazujú ako veľmi kvalitní hráči. Pokiaľ budú hrať v kvalitných ligách a dostanú v nich dostatok priestoru, tak môžu pomôcť nášmu národnému tímu. Ak sa nájde v reprezentácii správny mix mladých hráčov s tými v strednom hokejovom veku, ako sú Marek Hrivík alebo práve Peter Cehlárik, tak tím môže byť úspešný. Nemôže byť zložený len z mladých hráčov, pretože potrebuje mať skúsenosti a byť rozvážnejší v určitých situáciách. Práve duo zo švédskej ligy nám to prinieslo, samozrejme, takisto ďalší hráči. Hrivík s Cehlárikom boli aj najviditeľnejší na ľadovej ploche. Pre náš celok i individuálne pre Peťa Cehlárika je to obrovské ocenenie.

V auguste budeme hrať olympijskú kvalifikáciu na domácej pôde. Môžeme očakávať v našom tíme aj hráčov z NHL?

Bavili sme sa o tom. Samozrejme, momentálne je to práca pre generálneho manažéra Miroslava Šatana a jeho asistenta Ota Haščáka, aby hráčov oslovili. Verím, že budeme v najsilnejšej možnej zostave. Dúfam, že všetci dostupní zdraví hráči budú hrať, aj hokejisti z NHL. Pokiaľ budeme disponovať rozdielovými hráčmi, tak bude náš tím oveľa silnejší. Bude to krátkodobý turnaj, pretože v štyroch dňoch odohráme tri zápasy. Ak chceme postúpiť, nebudeme si môcť dovoliť slabší deň alebo tretinu. Mentálne to bude náročné. Verím však, že to zvládneme.

Sám ste štartovali na dvoch zimných olympijských hrách. Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Viem, o čom to je. Konajú sa raz za štyri roky. Určite sa oplatí „zabojovať“ o účasť v kvalifikácii, pretože olympijské hry sú pre každého športovca niečo špeciálne. Samozrejme, platí to aj pre majstrovstvá sveta, avšak tie sa konajú každý rok. Je to vzhľadom na to všednejšie, čo neplatí pre olympijské hry. Celkove život na olympijských športoviskách a v olympijskej dedine je zážitok na celý život. Každému športovcovi by som dožičil štartovať minimálne raz za život pod piatimi kruhmi.

Čo vás čaká okrem olympijskej kvalifikácie v najbližšom období?

Hneď v pondelok po návrate z Rigy som sa zapojil do letnej prípravy môjho zamestnávateľa Dukly Trenčín. Dá sa povedať, že som prešiel rovno z jednej práce do druhej.

Mali by ste odkaz pre nádejných hokejistov?

Nech majú pred sebou jasný cieľ, aby chceli byť čo najúspešnejší. Treba tomu podriadiť všetko. Môžeme vidieť, že športovci, ktorí majú víziu, sa dokážu presadiť už v mladom veku aj medzinárodnej scéne.