Asistent trénera slovenských hokejistov Michal Handzuš: Prvoradá je vášeň pre hokej

Asistent trénera slovenskej hokejovej reprezentácie Michal Handzuš sa ako hráč predstavil trikrát na zimných olympijských hrách – v Salt Lake City 2002, vo Vancouveri 2010 a v Soči 2014. Svoju úspešnú hráčsku kariéru vyšperkoval ziskom titulu majstra sveta v Göteborgu 2002 a v roku 2013 zdvihol nad hlavu aj bájny Stanley Cup za víťazstvo v play-off NHL s Chicagom Blackhawks. Aktívnu kariéru ukončil slovenským majstrovským titulom v roku 2017 v drese rodnej Banskej Bystrice. Následne už stál po boku hlavného trénera slovenskej reprezentácie Craiga Ramsayho ako asistent na Nemeckom pohári 2017. Po krátkej prestávke sa stal opäť súčasťou trénerského štábu a predstavil sa v rovnakej úlohe na svetovom šampionáte 2019 na domácej pôde. Momentálne sa spolu s naším reprezentačným tímom pripravuje na majstrovstvá sveta v hokeji v lotyšskej Rige. Viac sa o Michalovi Handzušovi v pozícii trénera i o slovenskom hokeji dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Michal Handzuš sa narodil 11. marca 1977 v Banskej Bystrici. V banskobystrickom drese začínal s aktívnou činnosťou. V roku 1995 ho draftoval zo 101. miesta klub NHL St. Louis Blues, ktorého farby hájil tri sezóny. V kanadskom-americkej hokejovej lige hral okrem toho v tímoch Phoenix Coyotes, Philadelphia Flyers, Los Angeles Kings, San Jose Sharks a Chicago Blackhawks, s ktorým získal v roku 2013 Stanley Cup. Slovensko reprezentoval na trojo ZOH – v Salt Lake City 2002, Vancouveri 2010 a v Soči 2014. Na majstrovstvách sveta v hokeji si s naším tímom pripísal jednu zlatú (Göteborg 2002) a dve strieborné medaily (Petrohrad 2000 a Helsinki 2012). S aktívnou kariérou sa rozlúčil slovenským majstrovským titulom v drese rodnej Banskej Bystrice pred štyrmi rokmi. V roku 2017 prvýkrát pôsobil pri slovenskej reprezentácii ako asistent trénera Craiga Ramsayho. Po krátkej odmlke sa v roku 2019 vrátil v rovnakej pozícii na reprezentačnú lavičku, keď bol súčasť trénerského štábu na svetovom šampionáte na domácej pôde. Túto úlohu Michal Handzuš zastáva aj v súčasnosti.

Ako ste sa dostali k športu?

Pochádzam zo športovej rodiny, pretože otec aj mama aktívne športovali. Vďaka nim som sa prirodzene dostal k športu. Chodil som často von a venoval som sa rôznym športom. Keď som bol malý, všetci sme sa hrávali na uliciach. Aj vďaka tomu sme sa naučili športovať.

Získali ste titul majstra sveta i legendárny Stanley Cup. Vynárajú sa vám na vašu bohatú športovú kariéru pozitívne spomienky?

Nezvyknem si na ňu spomínať často. Zvyčajne to býva práve pri rozhovoroch s novinármi. Veľmi si však vážim moju športovú kariéru. Dá sa povedať, že sám som nečakal až takú dlhodobú aktívnu činnosť. Samozrejme, že získané tituly a všetky dosiahnuté úspechy kariéru vyšperkujú. Najviac si však vážim, že som sa tak dlho mohol venovať veci, ktorú som „miloval“ a mal som pre ňu vášeň. Išlo síce o prácu, avšak stále som hokej bral ako koníček. Bol som schopný hrať do 40 rokov, takže som si to užil naozaj dlho. To by som vyzdvihol najviac.

Mohli by ste nám popísať vašu cestu k trénerstvu?

Zatiaľ by som sa ešte úplne nenazýval tréner. Pôsobím síce pri reprezentácii, ale zatiaľ je to veľmi krátke obdobie. Povedal by som, že ide o začiatok trénerskej kariéry. Stále sa učím. Som v podstate len v úvode cesty.

Spolupracujete s Craigom Ramsayom, ktorý je veľkou trénerskou osobnosťou. Naberáte poznatky a skúsenosti práve od neho?

Samozrejme, pomáha mi, že som tu s Craigom. Môžem vidieť, ako funguje. Rovnako si od neho môžem zobrať poznatky. Veľa čerpám taktiež z mojej aktívnej kariéry a od trénerov, s ktorými som sa stretol. Človek sa vyvíja taktiež skúsenosťou. Zažil som aj majstrovstvá sveta na Slovensku, vďaka čomu som sa mohol posunúť ďalej.

Svetový šampionát na Slovensku spôsobil u fanúšikov hokejový „ošiaľ“. Vážite si z pohľadu mladého trénera účasť na ňom, prípadne by ste vyzdvihli niečo iné?

Je to podobné ako počas hráčskej kariéry. Môžem robiť to, čo mám rád. Môžem byť pri hokeji a užívať si to. Baví ma to z oboch strán, či už z trénerskej alebo hráčskej. Určite si cením, akých ľudí mám okolo seba. Môžem sa od nich učiť a napredovať.

Stanovili ste si trénerské méty?

Zatiaľ vôbec nie, nechávam to plynúť. Uvidíme, čo bude do budúcna.

V pozícii hráča ste sa zúčastnili na trojo ZOH – v Salt Lake City 2002, vo Vancouveri 2010 a v Soči 2014. Prevládajú pozitívne spomienky na tieto podujatia?

Odvíjajú sa od toho, ako sa nám darilo. Každé ZOH boli špecifické. Samozrejme, najkrajšie a zároveň smutné boli tie vo Vancouveri, kde sme predviedli peknú „jazdu“. Nezavŕšili sme ju však tým, čím sme chceli. To je medaila. Soči nám úplne nevyšlo. A v Salt Lake City sa nám vôbec nedarilo.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Keď som na nich hral, štartovali najlepší hráči sveta. V našom ponímaní to bol festival najelitnejších hokejistov. Išlo o top turnaj, ktorý sa koná len raz za štyri roky. V tomto ohľade by sa to dalo porovnať s futbalovými majstrovstvami sveta. Čiže bolo to super, aj keď na uplynulých ZOH v Pjongčangu sa hráči z NHL už nezúčastnili. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať do budúcna. Je to však najväčšie športové podujatie, na ktorom si športovci môžu zmerať sily.

Vnímate spoluprácu so svojimi kolegami a hráčmi v reprezentácii pozitívne?

Myslím si, že tu panuje dobrá atmosféra. Máme spoločný cieľ, za ktorým ideme. To sa iným spôsobom ako spoluprácou nedá. Treba si vytvoriť dobré prostredie aj medzi trénermi a hráčmi. Je dôležité vybudovať si dôveru, aby sme mohli dosiahnuť spoločnú métu. Zatiaľ ideme správnym smerom.

Môžu nám do budúcna vyrásť noví Handzuš, Hossa, Šatan, Chára či Gáborík?

Treba popracovať na viacerých veciach. Nastupuje nám síce generácia, v ktorej máme veľa talentov, ale stále máme pred sebou veľa práce. Hlavne treba pracovať systematicky s mládežou, aby pri výchove hráčov nešlo o dielo náhody alebo len pomoci rodičov. Len systematická práca nám prinesie prísun talentovaných hráčov, ktorí budú môcť hrať na najvyššej úrovni.

Označili by ste niečo z vášho pohľadu ako problém v slovenskom hokeji?

Keď sa pozriem na infraštruktúru, tak ostala prevažne taká, ako keď som ešte hrával ja. Niektoré štadióny sa dokonca nezmenili od čias, keď som bol dieťa. Čiastočne sa to zlepšuje, ale len v malej miere. Zároveň disponujeme malým počtom zimných štadiónov. Deti sa nedostávajú k prostrediu, v ktorom by sa mohli rozvíjať. Na základe toho sa nemôžeme porovnávať s vyspelými hokejovými krajinami. Je zanedbaná nielen hokejová infraštruktúra, ale aj športová celkove. Neinvestovalo sa do nej dlhodobo. Vzhľadom na to deti nemajú kde športovať. To sa začína takým detailom, ako sú detské ihriská. Už tie sú zanedbávané. Nenachádzajú sa v takom stave, aby deti podporovali v pohybe. Vďaka tomu by mohli získať lásku k pohybu. Postupne by mohli prejsť k športu, ktorý by ich bavil.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach pre hokej na Slovensku?

Čo sa týka slovenského hokeja, tak sa zlepšuje v metodickej časti. Začíname sa zaoberať vecami, ktoré nám z dlhodobého hľadiska môžu pomôcť. Finančná situácia v kluboch je však aj vzhľadom na aktuálnu situáciu stále napätá. Nie je jednoduché venovať sa hokeju v takýchto podmienkach.

Prípravu na majstrovstvá sveta v hokeji v lotyšskej Rige máme za sebou. Hodnotíte ju kladne?   

Chceli sme najmä vidieť hráčov. Chceli sme si spraviť prehľad, ako chalani reagujú na medzinárodnom ľade, keď hrajú proti súperom z iných krajín. Neorientovali sme sa úplne na výsledky, ale chceli sme vidieť, ako sa hráči prejavia v náročnejších situáciách. Myslím si, že sme ako mužstvo hrali veľmi dobre vo viacerých zápasoch. Prejavovali sme sa tak, ako sme si to predstavovali. Zápasy nám však ukázali aj rezervy, na ktorých musíme popracovať, aby sme mohli konkurovať súperom na majstrovstvách sveta. Myslím si, že prípravu môžeme hodnotiť pozitívne. Teraz nás čaká týždeň, počas ktorého budeme trénovať. Natrénujeme ešte niektoré činnosti a následne sa už začne svetový šampionát.

Potešili vás v prípravnom období mladí hráči ako Samuel Kňažko, Šimon Nemec či Juraj Slafkovský?

Samozrejme, mali sme radosť najmä z toho, že máme mladých hráčov, ktorí sú konkurencieschopní na medzinárodnej úrovni. Okrem Šimona obidvaja ďalší po prvý raz hrali v mužskej kategórii. Hneď to bolo v reprezentácii, ale ukázali, že dokážu hrať na tomto fóre. To nás tešilo. Dúfajme, že takto budú pokračovať aj naďalej. Uvidí sa, či budú figurovať v záverečnej nominácii. Zverejníme ju spoločne s ostatnými kolegami.

Budeme môcť vidieť na MS aj ďalších hráčov zo zámoria okrem Adama Húsku a Róberta Lantošiho, ktorí potvrdili účasť?

Myslím si, že áno. Viacerí prejavili záujem a budú môcť prísť. Naopak, niektorých na majstrovstvách sveta neuvidíme. Je to aj o tom, či hrajú ich mužstvá v play-off. Rovnako ide o to, či im tímy dovolia reprezentovať. Niektorým sa aj končia zmluvy. Je to relatívne komplikovaná téma. Ukáže sa to až pred samotným svetovým šampionátom. Niektorí nás podľa mňa posilnia. Budeme však mať mladé mužstvo, čo bude zaujímavé. Uvidíme, ako sa s tým „popasujeme“.

S akými cieľmi budete cestovať do lotyšskej metropoly?

Cieľ je vždy jasný – dostať sa do štvrťfinále. Chceme tam postúpiť a potom o výsledku rozhodne už len jeden zápas.

Momentálne sa pripravujete na nadchádzajúce MS, avšak v auguste sa u nás koná olympijská kvalifikácia. Už ste v trénerskom štábe nejakým spôsobom popri iných povinnostiach riešili kvalifikačný turnaj?

Pravdu povediac, ešte sme sa tomu úplne nevenovali. Určite však chceme nastúpiť v najsilnejšom zložení s hráčmi NHL. To je úplne jasné. Momentálne však naša pozornosť smeruje k majstrovstvám sveta.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Najdôležitejšia vec je, aby ich to bavilo. Kým sú mladí, nech si užívajú hokej na akejkoľvek úrovni a mieste. Ak ich to bude baviť, možnosti sú neobmedzené. Budú sa môcť zlepšovať. Prvoradá je v tomto smere vášeň pre hokej. Treba sa však hlavne hýbať a športovať, čo je pre mladých do určitého veku najdôležitejšie. Môžu sa venovať viacerým športom a baviť sa pohybom. Od štrnástich rokov sa môžu špecializovať už na daný šport. Dovtedy zohráva dôležitú úlohu každodenný pohyb pri akomkoľvek športe.