Branislav Slamka, tréner Zuzany Rehák Štefečekovej, sa dočkal jedinej medaily, ktorá v zbierke úspechov jeho zverencov chýbala
Na olympijských hrách v Atlante 1996 doviedol svojho o šesť rokov mladšieho brata Vlada k 6. miestu v trape. Bol to prvý slovenský olympijský bod v ére samostatnosti. O štvrťstoročie neskôr, 29. júla 2021, sa aj jeho zásluhou stala Zuzana Rehák Štefečeková v Tokiu prvou slovenskou olympijskou víťazkou v streľbe. Hoci Branislav Slamka emócie nedával príliš najavo, z poslednej medaily, ktorá v zbierke úspechov jeho zverencov – okrem Zuzany Rehák Štefečekovej trénuje aj Erika Varga a Mariána Kovačócyho – chýbala, mal obrovskú radosť. Olympijské zlato! Krajší koniec na šéftrénerskom poste slovenskej reprezentácie v trape, na ktorom je od roku 1993, si nemohol ani predstaviť.
Kvalifikáciu ste presedeli na trojnožke zahĺbený do seba, vo finále ste už sedeli s ostatnými trénermi. Obe časti súťaže v trape žien ste však prežívali navonok veľmi pokojne, neprejavili ste žiadne emócie. Prečo?
Nebol som nervózny, cítil som len trochu zvýšené napätie. Za tie roky v streľbe som zažil už všeličo, preto ma len tak hocičo nevyvedie z miery. Veril som, že čo má prísť, to určite príde. Krok za krokom sa to blížilo a dopadlo to – no geniálne...
Po kvalifikácii, v ktorej Zuzka utvorila svetový rekord, ste dvíhali varovný prst a tlmili predčasnú eufóriu. Spomenuli ste prípad Austrálčana Michaela Diamonda, ktorý na OH v Londýne tiež trafil v kvalifikácii trapu všetkých 125 terčov, no vo finále skončil bez medaily – štvrtý. Diamondova nočná mora sa však v Štefečekovej prípade nezopakovala...
Chvalabohu, lebo som mal obavy, aby nebodaj nedopadla podobne. Som nesmierne šťastný, lebo sa mi splnil dávny sen. Olympijské zlato bolo posledné, ktoré chýbalo v zbierke úspechov mojich zverencov. Na tento deň som čakal veľmi, ale veľmi dlho.
V ktorej fáze finále ste už tušili, že váš sen o olympijskom zlate by sa mohol stať skutočnosťou?
Pred finále som si hovoril, že budem rád, ak Zuzka získa akúkoľvek medailu. Keď však v súťaži ostala už len ona s Američankou, veľmi som si želal, aby to už dotiahla do zlatého konca. Víťazstvom som si však nebol istý až do posledného Zuzkinho výstrelu, lebo Browningová sa jej držala ako kliešť. Stačila jediná chybička a mohlo sa strieľať ďalej. Našťastie, skončilo sa to dobre.
Zuzana však nezačala vo finále najlepšie, z prvých 15 terčov až 3 netrafila a zosunula sa na tretiu priečku. Čo sa stalo?
Finálové terče sú trochu iné ako v klasické v kvalifikácii, lietajú inak. Aj ostatné dievčatá strieľali vo finále slabšie. Bolo dôležité, kto si na tieto terče zvykne čo najskôr. Našťastie, Zuzana sa s nimi vyrovnala dobre a od pätnástej rany sa dostala do tempa. Z ďalších 36 terčov netrafila už len tri.
V jednej chvíli klesla vo finále na tretiu priečku. Čo ju podľa vás dostalo späť do hry o olympijské zlato?
Rýchlo sa prispôsobila inému letu terčov. Vo finále sa strieľa trochu inak, odpaľovanie musí byť o niečo rýchlejšie ako pri bežnom terči. Ak ho necháte vo vzduchu dlhšie, začne ako keby plávať a meniť smer. Potom sa ťažšie triafa a prídu problémy.
Signalizovalo niečo, že Zuzana môže urobiť v Tokiu takýto skvelý výsledok?
Záverečnú prípravu absolvovala v Taliansku, kde som s ňou však nebol, keďže sme s ďalšími reprezentantmi trénovali na sústredení v Sielnici. Denne sme však boli v kontakte a jej tréningové výsledky naznačovali, že je vo veľkej pohode. Dva dni pred odletom do Tokia sme mali už spoločný tréning v Sielnici. Keď som videl, ako strieľa, vedel som, že je v parádnej forme a niet sa čoho báť.
V streleckom centre v Asake neďaleko Tokia pálila naozaj excelentne: v kvalifikácii trafila všetkých 125 terčov ako prvá žena na svete a o dva body zlepšila dovtedajšie maximum Fínky Mäkelovej-Nummelovej z marca 2019 v mexickom Acapulcu. Vo finále potom k svetovému rekordu zo základnej časti pridala olympijský so 43 presnými zásahmi..
Kvalifikačnú časť zvládla naozaj excelentne. Trafiť všetkých 125 terčov je úžasná a málo vídaná vec. Také niečo sa aj špičkovému strelcovi podarí možno raz za život. Ešte cennejšie však je, že Zuzana to dokázala v olympijskej súťaži, čo je naozaj niečo výnimočné.
Čím to bolo, že práve v týchto dvoch dňoch vychytila životnú formu?
Je to ako so strojom s ozubenými kolieskami, kde musí dokonale zapadnúť jedno do druhého. Ak sa medzi ne dostane zrniečko prachu, je koniec. Chvalabohu, v tieto dva dni išlo všetko neskutočne hladko.
Okrem toho, že Zuzana vynikajúco strieľala, zohral dôležitú úlohu na ceste za zlatom aj jej mentálna pohoda?
V streľbe je to základ úspechu. Ak nie ste v pohode, a nemyslím tým len šport, ale aj súkromie či zamestnanie, zabudnite na dobré výsledky. Dobré psychické naladenie je jeden zo základných faktorov úspechu v tomto športe.
Zuzanu Rehák Štefečekovú trénujete od jej dvanástich rokov, poznáte ju naozaj dokonale. Je priam neuveriteľné, že každý svoj olympijský štart premenila v medailu: v Pekingu 2008 a v Londýne 2012 získala striebro, v Tokiu 2020 zlato. Čím to je, že na olympiádach vždy zaberie na sto percent?
Zuzka sa na vrcholné podujatia vie vždy výborne pripraviť. Skvele zvláda psychicky náročné situácie. Jej sila je v tom, že na najdôležitejších pretekoch vie väčšinou vždy predať to, čo v nej je.
Zuzka má rodinu – manžela a dvoch synov – takže jej nastavenie je už asi iné ako u športovkýň, ktoré rodinu nemajú a sústredia sa výlučne na šport. Myslíte si, že to mohol byť ďalší dôležitý faktor na ceste k tokijskému zlatu?
Ona je už niekde inde ako mnohé jej súperky. Nevravím, že šport je pre ňu druhoradý, to rozhodne nie. Svoj čas však delí medzi rodinu a streľbu, čo má na jej výsledky nepochybne pozitívny vplyv.
Keď ste s ňou začali pred štvrťstoročím spolupracovať, tušili ste, že práve ona bude víťazný typ, ktorý raz získa olympijské zlato?
Jednoznačne áno! Od začiatku kariéry som vravel, že je mimoriadny talent a jej neskutočná ctižiadosť jej pomôže vyhrať najvýznamnejšie svetové súťaže vrátane olympiády.
Bude 29. júl 2021 najkrajší deň vo vašej trénerskej kariére?
Určite áno!
Čo si myslíte, čo prinesie pre slovenskú streľbu Rehák Štefečekovej tokijské olympijské zlato?
To som veru zvedavý aj ja! Keď sme prichádzali domov z Atlanty 1996 s bronzom a piatym miestom Jozefa Gönciho v puškových disciplínach a šiestym miestom môjho brata Vlada v trape, hovorilo sa, že sa bude stavať nová strelnica. Odvtedy uplynulo 25 rokov a – nič sa nepostavilo. Až v tomto roku sa vďaka primátorovi Trnavy konečne pohli ľady. Dúfam, že aj ďalší kompetentní zaregistrujú Zuzkino zlato a konečne budeme mať dôstojný strelecký stánok.
Potiahnete to spolu aj do olympijského Paríža 2024?
Do Japonska som letel s predstavou, že tokijská olympiáda bude moje finále a ako šéftréner reprezentácie skončím. Keď som mal štyri roky, môj olympijský sen sa začal práve v Tokiu. Hry v roku 1964 som už trochu vnímal a teraz som si povedal, že práve v Tokiu to všetko aj ukončím...
Kruh sa, zdá sa, definitívne uzavrel. Krásnou zlatou bodkou...
