Jozef Poliak už viac ako tridsať rokov trénuje reprezentantov v karate. Pričinil sa v podstate o prevažnú väčšinu úspechov slovenských karatistov v ére samostatnosti. S Miroslavou Kopúňovou sa pred dvomi rokmi predstavil na II. európskych hrách v Minsku, na ktorých obsadila 7. miesto v športovom zápase kumite do 68 kg. Jeho zverenci Ingrida Suchánková a Adi Gyurík v olympijskej kategórii kumite do 61 kg, resp. do 84 kg získali na uplynulom európskom šampionáte v chorvátskom Poreči cenné kovy bronzového lesku. Do budúcna má Jozef Poliak najvyššie ambície. Viac o jeho trénerskej kariére i o slovenskom karate sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Jozef Poliak sa narodil 15. júla 1964 v Trstenej. V mladosti sa venoval ľadovému hokeju, z ktorého prešiel ku karate. Po aktívnej kariére, počas ktorej sa stal aj majstrom Česko-Slovenska, sa začal venovať trénerstvu. Ako reprezentačný tréner pôsobí už viac ako tridsať rokov. Stál prakticky pri všetkých úspechoch slovenského karate. Bol člen výpravy na II. európskych hrách v Minsku 2019, kde Miroslava Kopúňová skončila siedma v kategórii kumite do 68 kg. Na uplynulých majstrovstvách Európy v Poreči získali pod jeho vedením Ingrida Suchánková (do 61 kg) a Adi Gyurík (do 84 kg) bronzové medaily v olympijskej kategórii kumite. Poliak trénuje aj v klube ŠK CMK Banská Bystrica.

Ako ste začali s karate?

Ku karate som sa dostal až počas štúdia na strednej škole. Dovtedy som hrával ľadový hokej, avšak ten ma „unavil“. Mali sme tréningy ráno a večer, čo nebolo postupom času úplne pre mňa. Šport mi však chýbal. Karate som zo začiatku bral ako filozofiu. Potom som prišiel k jeho športovej stránke a ostal som pri ňom.

Vyvolávajú vo vás spomienky na aktívnu kariéru pozitívne pocity?

Začala sa v menšom klube v Banskej Štiavnici, odkiaľ som sa po absolvovaní povinnej vojenskej služby presunul do Banskej Bystrice. Podarilo sa mi stať majstrom Česko-Slovenska, čo bol úspech pre náš klub. Nikdy som sa však nedostal na majstrovstvá sveta alebo na európsky šampionát, pretože vzhľadom na socialistické štátne zriadenie sa výjazdy do zahraničia príliš nekonali.

Dostali ste sa k trénerstvu hneď po ukončení športovej činnosti?

Mal som úraz obličky. V dôsledku toho som takmer rok nemohol zápasiť. Šport ma bavil, a preto som sa začal venovať v našom klube mládeži. Podarilo sa mi po dvoch rokoch pôsobenia vychovať dvoch medailistov na kadetských majstrovstvách Európy Klauča a Krča. Dovtedy sme ešte v našom klube nezískali medailové úspechy. Na základe toho ma oslovili vtedajší reprezentační tréneri Longa a Líška, ktorý končil pri reprezentačnom kormidle. Odvtedy som viac ako tridsať rokov reprezentačný kouč.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerských odborníkov?

Spolupracoval som najmä v začiatkoch s trénermi Longom, Ďuďákom a Farmadínom. Boli sme štvorka, ktorá sa venovala mládeži i seniorom. Od nich som čerpal skúsenosti. Každý mal iný štýl, avšak dobre sme sa dopĺňali. Zároveň by som ich označil za moje vzory.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Samozrejme, každý cenný kov poteší. Veľké množstvo úspechov máme z juniorských či kadetských vrcholných podujatí. Najcennejšie sú z majstrovstiev sveta a Európy dospelých. Z môjho klubu získala najviac medailí v uplynulom období Dominika Tatárová, ktorá sa presadzuje na elitných súťažiach už od kadetského veku.

Vytýčili ste si méty do budúcna?

Nebol by som dobrý tréner, ak by som nemal najvyššie ambície. Snažili sme sa dostať aj na olympijské hry v Tokiu, na ktorých sa bude zápoliť aj v karate. Každý týždeň sme „bojovali“ o body do kvalifikačného renkingu. Ingrida Suchánková v ňom bola dlhodobo na dvoch najvyšších priečkach, avšak zranila si koleno. Po operácii rok nesúťažila. Čakal nás záverečný nominačný turnaj vo Francúzsku, z ktorého postupovali len traja najlepší v jednotlivých kategóriách. Bola to lotéria, no veril som, že sa to podarí. Dva týždne som „rozdýchaval“ neúspech. Potom som si povedal, že aktuálne nebudeme síce na olympijských hrách, ale máme pred sebou ďalšie súťaže, na ktorých môžeme uspieť. Môj cieľ je stavať na tom, čo sme vybudovali v uplynulom období.

Boli ste člen výpravy na II. EH v Minsku. Odniesli ste si odtiaľ cenné skúsenosti?

Zúčastnil som sa na nich spolu s Mirkou Kopúňovou, ktorá skončila siedma. Nevyšlo to úplne podľa predstáv. Organizácia Európskych hier bola úžasná. Veľmi sa mi to páčilo. Viem si na základe toho predstaviť, čo musia prežívať olympionici pod piatimi kruhmi. Ako zástupcovia prevažne neolympijského športu, hoci teraz v Tokiu je zaradený do programu olympijských hier, sa zúčastňujeme na Svetových hrách.

Čo vo vás evokuje pojem olympijské hry?

Znamená to pre mňa sen a vyvrcholenie snaženia daného športovca. Už len nominovať sa tam je veľká vec. Dosiahnuť tam na medailu musí byť niečo úžasné.

Spolupracuje sa v rámci slovenskej reprezentácie v karate bez problémov?

Ukázalo sa to počas výluky počas pandémie nového koronavírusu. Sme síce individuálny šport, ale bez sparingpartnerov sa tomu venovať nedá. Boli sme veľmi obmedzení, avšak zväz vyvinul veľkú iniciatívu, aby sme „nestratili“ deti. Organizovali sme video súťaže, počas ktorých museli splniť jednotlivé kritéria. Či už to boli súborné cvičenia kata, alebo pri športovom zápase kumite udierali do pohyblivých loptičiek. Hodnotili to rozhodcovia a rozdávali sme medaily. Podarilo sa nám vďaka tomu udržať deti pri karate. Reprezentácia mohla trénovať jedine v Šamoríne. Trikrát sme sa tam pripravovali v „bubline“. Bolo to dosť nákladné, avšak malo to význam. Dosiahli sme aj vďaka tomu následne viacero úspechov.

Vidíte budúcnosť slovenského karate vo svetlých farbách?

Pred zápasmi Svetového pohára mládeže sme usporiadali veľké sústredenie, na ktorom sa zúčastnilo viac ako sto detí. Záujem o tento kemp bol veľký. Niektorí sa tam ani nedostali a boli na „čakačke“. Snaha o súťaženie je aj vzhľadom na to značná. Myslím si, že nás čaká svetlá budúcnosť.

V čom vnímate pozitíva v podmienkach, čo sa týka karate na Slovensku?

V uplynulom období sa podmienky pre karate z dôvodu zaradenia medzi olympijské športy výrazne zlepšili, pretože naši pretekári sa mohli dostať do top tímu. Vďaka tomu si mohli dovoliť napríklad kondičného alebo mentálneho trénera. Teraz sa to pravdepodobne bude končiť a budeme si s tým musieť poradiť. Náš zväz však dokáže získať financie či už prostredníctvom grantov Slovenského olympijského a športového výboru alebo iných možností, aby sa talenty mohli pripravovať na dostatočnej úrovni.

Naopak, v čom badáte problém?

Mnohé kluby nemohli v uplynulom roku z dôvodu pandémie nového koronavírusu zaradiť deti do prípravky. Je náročné predvídať, čo bude práve s týmto ročníkom, ktorý nám v podstate „vypadol“.

Na majstrovstvách Európy v karate v chorvátskom Poreči ste si pripísali dve bronzové medaily. Hodnotíte toto podujatie kladne?

Ingrida Suchánková je „ťahúň“. Dokáže získavať medaily na vrcholných podujatiach, vyhrala aj renkingové preteky. Už hneď po zranení získala v roku 2019 bronzovú medailu na majstrovstvách Európy. Teraz si opäť pripísala bronz, keď vyhrala nad účastníčkou OH v Tokiu Kobanovou z Turecka. Adi Gyurík mal viacero medailí z juniorských medzinárodných podujatí. Prechod medzi mužov však nie je jednoduchý, pretože ide o relatívne tvrdý šport. Hneď sa dobre zaradil. Prehral síce s Turkom Ungurom v boji o finále. O bronz však zápasil s domácim Kvesičom, ktorý má istú olympijskú miestenku. Dokázal ho zdolať pomerom 2:0. Majstrovstvá Európy nám výsledkovo vyšli super.

Čo vás čaká v najbližšom období?

V auguste mládežníci budú mať majstrovstvá Európy vo Fínsku. Nasledovať bude spoločné sústredenie mládeže a dospelých. V septembri absolvujú seniori zápasy Svetového pohára v egyptskej Káhire. Následne sa predstavia v Moskve a v Maroku. Potom už budú na programe spomínané majstrovstvá sveta v Dubaji.

Mali by ste odkaz pre nádejných karatistov?

Karate nie je jednoduchý šport. Záleží na každej sekunde. Aj keď prehrajú, aby ich to neodradilo. Treba myslieť na to, aké je úžasné, keď zvíťazia.