Kapitán tímu slovenských tenistiek Matej Lipták: Nasleduj svoje sny a obklop sa správnymi ľuďmi!

Tenisový tréner Matej Lipták sa pričinil o viacero významných úspechov slovenského tenisu. Podieľal sa na titule Dominiky Cibulkovej na Turnaji majsteriek 2016. Pod jeho vedením sa dostala do finále Australian Open 2014 a bola štvrtá vo svetovom rebríčku. Lipták trénoval aj Jarmilu Gajdošovú, Karola Becka, Danielu Hantuchovú, Petru Kvitovú, Lukáša Lacka či Jozefa Kovalíka. Už trinásť sezón je kapitán slovenského ženského tenisového tímu, ktorý v uplynulom pražskom finále Pohára Billie Jean Kingovej zanechal dobrý dojem. Viac sa o Matejovi Liptákovi i o slovenskom tenise dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Matej Lipták sa narodil 25. septembra 1977 v Prahe. Od malička sa venoval viacerým športom. Najintenzívnejšie tenisu, v ktorom sa dvakrát dostal do finále majstrovstiev Slovenska. Vyštudoval trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského (trénerstvo tenisu) i Karlovej Univerzity v Prahe (kombinácia trénerstvo tenisu a kondičné trénerstvo). Počas svojej trénerskej kariéry viedol Jarmilu Gajdošovú, Karola Becka, bývalú svetovú jednotku Češku Petru Kvitovú, Danielu Hantuchovú, Lukáša Lacka či Jozefa Kovalíka. Jeho dlhoročnou zverenkou bola Dominika Cibulková, ktorú priviedol k víťazstvu na Turnaji majsteriek 2016.  Cibulková pod Liptákovým vedením okrem iného hrala vo finále Australian Open 2014 a dostala sa na štvrté miesto svetového rebríčka WTA. Lipták bol členom výpravy na OH v Londýne 2012. Uplynulých trinásť sezón pôsobí ako kapitán slovenského ženského tenisového tímu.

Ako ste sa dostali k tenisu?

Nebol som úplne zo „športovej“ rodiny, takže v podstate som sa k športu nasmeroval sám. „Miloval“ som pohyb, preto som sa venoval veľkému množstvu športových odvetví. Postupne som sa dostal aj na tenisové kurty a začal som hrať tenis. Postupne som začal hrávať aj turnaje, na ktoré so mnou chodievala mama. Nemal som však vyslovene rodinný základ a ani nejaké silné tenisové zázemie. Skôr som bol „samorast“.

Spomínate si rád na vašu športovú kariéru?

V škole som sa venoval širokému spektru športov od atletiky, basketbalu, hokeja, lyžovania až po futbal. Zúčastňoval som sa azda na všetkých školských pretekoch, ktoré boli možné. „Zbožňoval“ som súťaženie a bol som všestranný. Najviac som sa však venoval tenisu. Začal som viac chodiť na turnaje aj vo väčšej miere trénovať. Možností na rast v malom meste Kremnica, kde sme bývali, bolo málo. Rodičia nevedeli, čo obnáša tenis. Vzhľadom na to ma neviedli ani k tomu, aby som odišiel trénovať do väčšieho mesta, napríklad do Bratislavy. Zúčastňoval som sa v mladom veku na všetkých turnajoch na Slovensku, či na majstrovstvách Slovenska, alebo ešte predtým na česko-slovenskom šampionáte. V dospelom veku som sa tomu už extrémne nevenoval, aj keď som hral dvakrát vo finále majstrovstiev Slovenska a absolvoval som zopár medzinárodných turnajov. Dal som sa na štúdium trénerstva v Bratislave aj v Prahe. Súčasne som ešte hrával nejaké ligové zápasy. Po štúdiu som sa už v mladom veku zameral na trénerstvo.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Vyštudoval som Fakultu telesnej výchovy (FTVŠ) v Bratislave a Karlovej Univerzity v Prahe. V Bratislave som vyštudoval špecializáciu tenis a v Prahe som mal kombináciu tenisu s kondičným trénerstvom. Po absolvovaní vysokej školy som hneď dostal ponuku trénovať vo vrcholovom stredisku Slovana Bratislava. Bola to prvá, ale hneď skvelá možnosť a skúsenosť pripravovať našich reprezentantov vo veku od 15 do 18 rokov. Tam som strávil dva roky. Mojou zverenkyňou na Slovane bola v tom čase aj Jarka Gajdošová, ktorá sa neskôr volala Jarmila Groth. Odišiel som zo Slovana a začal som sa venovať iba jej a cestovať s ňou aj po všetkých turnajoch. Pri nej som pôsobil štyri roky. Bola v tom čase jedným z najväčších talentov na Slovensku, ale aj vo svete. Viedol som ju počas celej juniorskej kariéry až po začiatok ženskej.

Máte nejaký trénerský vzor?

V tom čase som s ňou navštevoval tréningové jednotky Jana Kukala. Sem-tam sa na niektorých tréningoch objavil aj Miloš Mečíř. Veľa som načúval, sledoval som tréningy a prijímal rady. Môžem povedať, že nejaké veci som prebral od nich. Samozrejme, aj štúdiom materiálov či videí, ale v prvom rade vlastnými skúsenosťami sa zvyšovala moja odbornosť. Bolo to predovšetkým praxou na kurte. Od rána do večera som sa nachádzal na kurtoch s deťmi a stále viac som cestoval. Jarka chcela v tom období odísť do USA trénovať s iným trénerom. Po jej odchode som okamžite dostal ponuku trénovať Karola Becka. Vďaka začiatkom som nabral najväčšie trénerské skúsenosti.

Čo si vážite najviac z úvodu vašej trénerskej kariéry?

Určite mi veľmi veľa dalo aj vedenie strediska vrcholového športu na Slovane, lebo som bol od rána do večera na kurte s rôznymi zverencami. Keby som to však bral od začiatku, tak Jarka bola moja prvá osobná trénerská skúsenosť aj s cestovaním. Patrila medzi top juniorky na svete a za rok sa dostala do top 120 v ženskom rebríčku. Odborníci ju označujú za jeden z najväčších talentov, ktoré sme v tomto období mali. Potom som sa dostal k Bekisovi (Karol Beck, pozn. redaktora), s ktorým som dosiahol jeho životné maximum 35. miesto. Spoluprácu ukončil až jeho problém s dopingovým nálezom. Myslím si, že inak by sme spolupracovali aj ďalej. Určite mal pred sebou najlepšie roky kariéry, samozrejme, keby sa nestalo to, čo sa stalo. Neskôr som pôsobil kratšie obdobie ako tréner v NTC, kde som už mal na starosti aj Lukáša Lacka. Potom som dostal ponuku z Prostějova trénovať Petru Kvitovú, v tom čase najlepšiu českú juniorku, ktorá prechádzala do ženskej kategórie. V podstate o trochu viac ako rok sa predrala do top 50 svetového rebríčka. Myslím si, že aj táto spolupráca by pokračovala dlhšie, ale narodil sa mi syn. Preto som sa rozhodol vrátiť do Bratislavy.

Ktoré z úspechov by ste ďalej vyzdvihli?

Nedá sa to úplne konkretizovať. S každým som dosiahol na nejaké méty, ale najdlhšia a najúspešnejšia spolupráca bola jednoznačne s Domčou. Štyri roky s Jarkou Gajdošovou boli obdobie juniorky a prechodu do žien. Dva roky s Bekisom bola moja prvá skúsenosť s najvyšším levelom na úrovni ATP. Dosiahli sme spolu jeho kariérne maximum, ktoré určite mohlo byť ešte vyššie. Štyri roky s prestávkami s Lukášom Lackom sa odohrávali v období, keď sa prvýkrát prepracoval do stovky. Vtedy si pripísal aj kariérne maximum. Dva roky s Petrou Kvitovou boli zase pri jej prechode z juniorskej kategórie do najvyššieho levelu WTA. Počas Fed Cupu sme sa spoznali aj s Danielou Hantuchovu a jeden rok som ju trénoval sklonku jej kariéry. V tom období bola ešte stále v top 20, možno okolo 15. miesta. Dosiahla veľa slušných výsledkov a získala veľa cenných „skalpov“. Potom prišla Domča Cibulková, pri ktorej som pôsobil osem rokov. Jednoznačne najväčšie úspechy som zažil s ňou. Množstvo skúseností som však nabral práve s predošlými hráčmi, čo som s Domčou najviac zúročil. Ešte som to navýšil o skúsenosti z práce práve s ňou. Pomáhal som nedávno aj Jozefovi Kovalíkovi, ale po roku sme ukončili spoluprácu. Narodilo sa mi tretie dieťa a nevedel som skĺbiť cestovanie so starostlivosťou oň. Ostal som doma. Pomáhal som ešte slovenskej mladej nádeji Viktórii Morvayovej. Momentálne sa skôr venujem deťom a chcem pomôcť slovenskému tenisu od nižšieho veku.

Akú máte trénerskú víziu do budúcna?

Mám dobre zmapovaný ženský tenis. Pracoval som s rôznymi typmi hráčov a hráčok. Vďaka tomu azda môžem mať lepší pohľad a odhad na to, ako tenistu správne smerovať. Myslím si, že asi viem, čo potrebujete, aby ste mohli byť úspešní. Momentálne sa najviac zameriavam na to, aby som pomáhal mladším deťom vo veku 12 až 16 rokov, kde vidím na Slovensku najväčšiu „dieru“. Skúsenosti z vrcholového tenisu by som chcel pretaviť do toho, aby deti presne vedeli, čo ich čaká. Treba, aby mali už v mladom veku dokonale zvládnuté všetko potrebné na pôsobenie medzi dospelými. Chcem, aby uchopili svoju šancu a uspeli. Myslím si, že zásadný rozdiel medzi trénermi je v štýle komunikácie, tréningu a cvičení. Je to aj o správnom odhade štýlu hry konkrétneho hráča, s ktorým sa môže presadiť. V prvom rade to však vidím v pohľade na to, aký by mal byť výsledný produkt. Nie každý ho vidí a dokáže to odhadnúť tak ako tí, ktorí zažili najvyšší level, alebo majú dar to vidieť. Úspešný a dobrý  tréner to potom dokáže porovnať a chce tam dostať svojich ďalších zverencov. Sú ľudia a tréneri, ktorí si myslia, že sú blízko. Často však nevedia, čo zahŕňa najvyšší level a aké veci ich tam ešte čakajú. Preto sú ešte možno mnohokrát veľmi ďaleko.

Zanechalo vo vás pôsobenie na olympijských hrách príjemné pocity?

Bol som na OH v Londýne 2012. Mal som z toho krásny zážitok. Bol som si pozrieť aj iné športy a bývali sme v olympijskej dedine. Stretávate tam najlepších športovcov na svete. Z tohto hľadiska je to jedinečné. Mal som príležitosť ísť aj do Ria, ale nakoniec to vtedy „padlo“.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

U tenistov je to špecifická téma. Pre každého športovca by olympiáda mala byť piedestál. Každý, kto sa začne venovať nejakému športu, by sa tam chcel dostať. Je to sen pre každého športovca. Tenisti to často stále berú trochu inak. Samozrejme, že nie všetci, ale myslím, že ide o väčšinu. Vôbec tým nechcem nijako znižovať hodnotu olympijského víťazstva. To je niečo, čo je celkove v športe pravdepodobne najviac. U množstva tenistov sa však grandslamové turnaje vnímajú na tej istej úrovni - a možno aj vyššie. Ak niekto miluje reprezentovať svoju krajinu, o to viac mu záleží na olympijských hrách alebo na Davis Cupe či Fed Cupe. Môže za to možno aj marketing okolo tenisu a váha grandslamového víťazstva. Vo viacerých prípadoch to v hráčoch vyvoláva ešte väčšiu motiváciu ako OH. Navyše, nájsť formu raz za štyri roky je veľmi náročné, špeciálne počas sezóny. Nie je to úplne rovnaké ako v iných športoch, že si dokážete naplánovať vrchol formy iba na jeden turnaj. Z môjho pohľadu je časovanie formy náročnejšie, pretože takých vrcholov sezóny majú tenisti viac. Preto to tak podľa mňa vnímajú.

Vašou najvýraznejšou zverenkou bola Dominika Cibulková. Mali ste bezproblémový vzťah?

Ako tréner som zažil viacerých hráčov. Každý bol povahovo úplne iný a mal rozličný štýl komunikácie či tréningu. Myslím si, že je umenie trénerov vystihnúť, čo potrebuje daný hráč, aby sa presadil. Niekomu to vyhovuje viac, inému menej. S Dominikou to bolo dlhodobé vďaka tomu, že sme si „sadli“. Medzi nami fungovala výborná „chémia“. Dôverovala mi prakticky vo všetkom, na čom sme sa dohodli. Bola veľmi poslušná, aj keď sa nám chvíľu nedarilo. Stále verila, že cesta, ktorou ideme a vediem ju, je najlepšia. Mohol som vďaka tomu jednoduchšie premýšľať nad tým, ako to robiť čo najlepšie. Z tohto hľadiska bola spolupráca s Domčou najmenej komplikovaná, až ideálna.

Je spolupráca v rámci slovenského ženského tenisového tímu bez komplikácií?

Dlhodobo som riešil s vedením zväzu, aby fungovanie kapitána ženského tenisového tímu nadobudlo iný rozmer. Vo väčších federáciách sú kapitáni jednotlivých tímov zamestnaní vo zväze. Majú ročné zmluvy a sú hráčkam k dispozícii aj počas roka. Sledujú ich na turnajoch a majú ich pod drobnohľadom omnoho častejšie. U nás to tak nefunguje. Keď som na začiatku niekoho trénoval, tak som cestoval s daným hráčom aj na turnaje. Možnosť pôsobiť na plný úväzok ako kapitán vtedy ani nepripadala do úvahy. U nás sa kapitán angažuje iba na týždne, keď sa uskutočňujú zápasy, maximálne týždeň dopredu na prípravu. To, že mám a mal som prehľad o hráčkach na okruhu, je z dôvodu, že to sám sledujem a že som cestoval so svojou zverenkou. V každom prípade som presvedčený, že realizačný tím, ktorým disponujeme, je zabehnutý. Má skvelú chémiu. Každý v ňom vie, čo je jeho úloha. Rozumieme si. Samozrejme, sem-tam sa obmenia nejaké mladé hráčky a objavia sa aj nové mená. Každá z „báb“ vždy skvele zapadla. Cítila sa v tíme rovnako ako hráčky, ktoré sú tam už roky. Myslím, že všetky „baby“ majú chuť reprezentovať. Tešia sa na reprezentačné zrazy a zápasy, aj preto ma to stále baví a motivuje.

Môžu nám do budúcna vyrásť noví hráči ako Cibulková, Hantuchová, Hrbatý či Kučera?

Myslím si, že je to trochu komplikovanejšie, ako to bývalo v minulosti. Problém môže byť aj v tom, že máme málo top vzorov. To znamená, že nemáme momentálne hráčky typu Cibulková či Hantuchová, ktoré boli stabilne v top 20. Na základe toho sa hráčky „ťahali“ za nimi. Chceli ísť na vyšší level. Samozrejme, disponujeme tenistkami ako Kužmová, Schmiedlová alebo Kučová. Nie je to však ten istý level ako hráčky, ktoré dosahovali pravidelne kvalitné výsledky na grandslamových turnajoch, či zdolávali najlepšie hráčky na svete. Spomeňme si, ako sledovala verejnosť, keď napríklad Domča hrala finále Australian Open alebo Masters. Spojilo to ľudí v celej krajine tak, ako keď hráme hokej na majstrovstvách sveta. To, samozrejme, omnoho viac motivuje aj mladé hráčky, aby sa chceli niekam dostať. Mám obavy, že v tomto môže byť problém s o niečo mladšími dievčatami alebo juniorkami, pretože príliš veľa sa ich tam nečrtá. V minulosti sme mali v jednom roku mnoho hráčov a hráčok, ktorí hrali aspoň juniorské grandslamy. Teraz sme radi, keď tam vôbec niekoho máme. Preto mám obavy. Na druhej strane pevne verím, že pri mladších ročníkoch to bude inak. Aj preto som zainteresovaný v projekte „Hrajme tenis, Slovensko“. Chceme pomôcť deťom, aby sa pripravili už v mladšom veku na vrcholový tenis.

V čom vidíte pozitíva, čo sa týka podmienok na tenis na Slovensku?

Projekt Národného tenisového centra je neskutočná myšlienka. Môžeme byť na to hrdí, že ho máme. Na druhej strane si však myslím, že aj tam sa to dá robiť lepšie a systémovejšie. Treba spraviť potrebné vylepšenia. Potom sa môžeme začať rovnať najsilnejším federáciám. Systémovo sa veci dajú robiť oveľa lepšie a detailnejšie.

Akým spôsobom by sa to dalo zlepšiť?

To je, samozrejme, na dlhú debatu, avšak Slovensko je malá krajina. Vzhľadom na to má obmedzenú hráčsku základňu. Myslím si, že každý talent si musíme „vybrúsiť“ do detailov. S každým musíme pracovať individuálne. Každý ma svoje špecifiká a tým sa musíme venovať. Potom možno jeden z talentov „vystrelí“ a pribudnú postupne k nemu ďalší. Toto by som zmenil na filozofii NTC. Zaviedol by som ešte individuálnejší prístup. Môže sa pri tom však objaviť problém s množstvom kvalitných a skúsených trénerov. Čo sa týka mládeže a klubov, to je ďalšia kapitola. Príklad systému na klubovej úrovni by sme si mohli brať z Česka alebo z iných krajín. Kvalitné kluby na Slovensku by som vedel spočítať na prstoch jednej, maximálne dvoch rúk. To je, žiaľ, málo. Často je to skôr o „fanatizme“, alebo o šťastí na kvalitného odborníka v klube. Treba to nastaviť systémovo a celoplošne. Počas mojej kariéry som videl, ako to funguje v iných krajinách. Jednoducho by som sa držal toho, ako to funguje inde. Z toho by som sa snažil nejakým spôsobom čerpať.

Na záverečnom turnaji o Pohár Billie Jean Kingovej v Prahe ste boli blízko semifinále. Odchádzali ste odtiaľ s pozitívnymi dojmami?

Do tohto turnaja sme šli s tým, že nemáme čo stratiť. Mohli sme iba prekvapiť. Tímy, s ktorými sme bojovali, boli papierovo úplne niekde inde ako my. Naše hráčky nemali ideálne sezóny, čiže ani ich forma nebola optimálna. Boli sme však krôčik od postupu do semifinále, čo vnímam ako veľké prekvapenie. Urobili sme maximum. Nakoniec sme nepostúpili nešťastným spôsobom. Ak by sme postúpili, bolo by to neskutočné. Myslím si, že sme mali šancu pokračovať ďalej. Bolo tam veľké srdce aj bojovnosť. Hráčky vydali v zápasoch možno aj viac ako sto percent svojho potenciálu. Dostali sme z nich minimálne to, čoho sú schopné. Ako veľké pozitívum beriem štvorhru. Možno sa nám rysuje konkurencieschopný deblový pár Mihalíková - Kužmová, ktorý by mohol byť stabilný. Videli sme, že prvý aj druhý zápas boli výborné. Druhý ešte lepší. Našli sme systém, ako môžu „baby“ spolu hrať. Štvorhra je v reprezentácii naozaj veľmi dôležitá. Mnohokrát rozhoduje o celkovom výsledku tento zápas.

Aké plány máte v nasledujúcich dňoch a týždňoch?

V najbližšom období sa budem venovať projektu „Hrajme tenis, Slovensko“. Momentálne som s deťmi na sústredení v Turecku. Dokedy tu budeme, závisí od situácie na Slovensku z hľadiska lockdownu. Nastavili sme proces tak, že aj keď budem doma, budem sa venovať deťom. Toto je náplň práce na nasledujúce mesiace.

Čo by ste odkázali deťom či športovcom, ktorí by sa chceli venovať tenisu?

Nikdy sa nevzdávaj a snívaj! Treba pracovať a  veriť do poslednej chvíle tomu, že môžeš niečo dosiahnuť. Musíš si ísť za svojimi snami a cieľmi. Treba tomu podriadiť všetko, ak chceš niečo dosiahnuť. Bez toho to nejde. Pokiaľ sa niekto v nejakej fáze „zlomí“ alebo prestane veriť, tak to už nikdy nedosiahne. Je to na obrovská obeta, že idete mimo svojho normálneho života. Aj najlepší športovci na Slovensku, ktorí niečo dosiahli, tomu obetovali celý svoj život. Najdôležitejšie sú viera, sny a ich nasledovanie. Veľmi dôležitou zložkou úspechu je skúsiť sa obklopiť správnymi a skúsenými ľuďmi. Je to veľmi dôležitá súčasť rozvoja každého športovca.