Tréner vodných slalomárov Tomáš Mráz bol počas aktívnej kariéry dlhoročným reprezentantom v kategórii K1. Následne sa ujal trénerského remesla po vzore svojho otca Petra a na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016 priviedol kajakára Jakuba Grigara k piatej priečke. Momentálne sa pod jeho taktovkou pripravujú singlkanoisti Marko Mirgorodský a Monika Škáchová, ktorá sa predstaví na OH v Tokiu. Viac o Tomášovi Mrázovi i o slovenskom vodnom slalome sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Tomáš Mráz sa narodil 7. februára 1980 v Liptovskom Mikuláši. Od útleho detstva mal blízko k vodnému slalomu, pretože jeho otec Peter pôsobil ako tréner. Počas aktívnej kariéry bol Tomáš Mráz súčasť reprezentácie, v roku 2010 na domácich ME v Čunove skončil štvrtý v K1. Po ukončení aktívnej kariéry začal s trénerstvom. Jakuba Grigara priviedol okrem iného k piatej priečke na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Monika Škáchova sa pod jeho vedením v kategórii C1 nominovala na nadchádzajúce OH v Tokiu. Jeho zverencom je aj talentovaný singlkanoista Marko Mirgorodský, ktorý sa stal už štyrikrát majstrom sveta v mládežníckych kategóriách. Mráz mladší je zamestnaný ako tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Váš otec Peter bol dlhoročný tréner. Priviedol vás k vodnému slalomu práve on?

Áno, vďaka otcovi som sa dostal k vode. Na začiatku som sa okolo nej len tak „motkal“. Chodieval som sa pozerať na jeho tréningy. Vyskúšal som si aj iné športy, napríklad plávanie. Neskôr mi však „učaroval“ vodný slalom a začal som sa mu naplno venovať.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Nebol som úplne špičkový športovec, skôr taký priemerný. Nedosiahol som ani úžasné výsledky. Dlhodobo som však reprezentoval Slovensko medzi mládežníkmi i v seniorskej kategórii. Zistil som, čo obnáša vrcholový šport. Určite som tam niečo „pochytil“.

Naznačuje to, že ste sa k trénerstvu dostali bezprostredne po aktívnej činnosti?

Prichádzalo to plynule. Počas aktívnej kariéry som sa postupne začal venovať mladým pretekárom. Až keď som definitívne skončil, som postupne prestúpil na trénerstvo. Odvtedy sa venujem iba tejto činnosti.

Spomínali sme otca Petra, ktorý s Elenou Kaliskou získal tri zlaté olympijské medaily. Čerpáte inšpiráciu od neho, prípadne od iných koučov?

Nemám špeciálny vzor. Skôr by som povedal, že sa snažím pozerať okolo seba a čerpať inšpiráciu od viacerých ľudí. Sledujem úspešných trénerov, všímam si čo a ako robia.

Vyzdvihli by ste niektorý z vašich trénerských úspechov?

Je náročné vybrať jeden, avšak pravdepodobne za najväčší úspech považujem piate miesto s Jakubom Grigarom na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Pred týmto podujatím by som piatu priečku bral. Mrzí ma to však, pretože tam jazdil vo fantastickej forme. Vyhral kvalifikáciu aj semifinále. Až do záverečného medzičasu finálovej jazdy viedol. Nakoniec to vyšlo na piatu pozíciu. S chlapcami sa mi podarilo získať aj šesť titulov juniorských majstrov sveta.

Vytýčili ste si do budúcna métu, ktorú by ste chceli dosiahnuť?

Každý tréner pravdepodobne v kútiku duše myslí na olympijskú medailu, čo je aj môj prípad.

Predstavili ste sa v úlohe trénera na olympijských hrách v Riu de Janeiro pred piatimi rokmi. Aké spomienky ste si odtiaľ odniesli?

Išlo o moje prvé olympijské hry. Zo začiatku som síce mal obavy, či Rio nebude nebezpečné. Rovnako aj preteky v našom športe sa uskutočnili vo štvrti, ktorá na tom nebola najlepšie z hľadiska kriminality. Musím povedať, že som bol pozitívne prekvapený. Nikdy sa mi nestalo, že by ma niekto obťažoval. Dokonca som tam mal nehodu, keď do mňa vrazil kamión. Stalo sa to práve v tej neslávne známej časti. Domáci však boli veľmi ochotní. Priniesli mi plasty a všetko, čo mi poodpadávalo po zrážke. Osobne som nemal žiaden problém. Skutočne som si odtiaľ priniesol príjemný zážitky, čo sa týka ľudí i atmosféry. Jednoducho sa mi v Brazílii páčilo.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

V našom športe je to jednoznačne najvyššia méta. Každý športovec aj tréner sa tam chcú predstaviť. Ide o vrchol štvorročného snaženia.

V minulosti ste trénovali Jakuba Grigara. Momentálne ste tréner Moniky Škáchovej a Marka Mirgorodského. Ide o bezproblémové typy pretekárov?

Sú to odlišné osobnosti. Monika sa prezentuje vždy pohodovo. Je to bezproblémový človek. Vždy spraví, čo sa od nej očakáva. Marko je tiež veľmi samostatný, uvedomelý, pokojný a cieľavedomý športovec. Spolupracujeme spolu od začiatku mojej trénerskej kariéry. Tento rok sa po troch rokoch konečne opäť dostal do reprezentácie, pretože vzhľadom na olympijskú kvalifikáciu bol vlani reprezentačný tím uzavretý. Dnes môže jazdiť preteky Svetového pohára. Je to preňho zadosťučinenie. Jakub je takisto veľmi cieľavedomý a inteligentný mladý muž. Trénoval som ho päť alebo šesť rokov. Išlo o dobrú spoluprácu. Následne sa mu prestalo dariť a potreboval nový impulz. Naše cesty sa aj preto rozišli. S každým z nich sa však spolupracuje či spolupracovalo veľmi dobre.

Nastanú z vášho pohľadu v slovenskom vodnom slalome lepšie časy?

Všeobecne vidí každý, že prechádzame výsledkovou krízou. Generácia sa obmieňa. Kategóriu C2, v ktorej naši športovci nosili medaily z vrcholných podujatí, vymenili za C1 ženy. V nej zatiaľ nepatríme do svetovej špičky, ale verím tomu, že mladé dievčatá sa tam dokážu prepracovať. Už o rok alebo o dva by to mohlo byť veselšie konštatovanie. V podstate v každej kategórii máme mladých športovcov, ktorí môžu dosiahnuť kvalitné výsledky. Musia však na sebe pracovať.

Sú podmienky pre vodný slalom na Slovensku kvalitné?

Máme dve slalomové trate, na ktorých sa môžu konať preteky najvyššej kategórie. Bratislavský kanál sa kompletne rekonštruoval. Nachádzajú sa tam „rapid bloky“, ktoré si môže každý prispôsobovať podľa vlastných potrieb. Momentálne je to však ešte v procese dolaďovania smerom k majstrovstvám sveta. Hrubý koncept je hotový. V Liptovskom Mikuláši sme sa vybrali inou cestou, pretože tam máme v letných mesiacoch problémy s vodou. Z môjho pohľadu ide o veľmi jednoduchý kanál pre dnešnú dobu. Iné trate vo svete sú oveľa variabilnejšie, čo tam nemáme. Snažili sa však vybudovať prečerpávaciu stanicu. Uvidíme, ako to bude celé fungovať. Chcelo by to však zmodernizovať aj trať.

Monika Škáchová má na konte olympijskú miestenku, Marko Mirgorodský v oboch pretekoch Svetového pohára pádloval vo finále. Hodnotíte doterajší priebeh sezóny kladne?

Keď sme sa vrátili zo sústredenia na Réunione, mal Marko spočiatku zdravotné problémy. Nevedeli sme, čo sa deje. Absolvoval rôzne vyšetrenia, ktoré dopadli v poriadku. Zrazu začal jazdiť perfektne. Už po troch kvalifikačných pretekoch sa nominoval do reprezentácie. „Nakoplo“ ho to. Dvakrát jazdil vo finále pretekov Svetového pohára. Bol blízko medailových umiestení, z ktorých sa odsunul v dôsledku dotykov s bránou. Čakajú ho majstrovstvá sveta do 23 rokov, na ktorých by chcel dosiahnuť dobrý výsledok. Potom uvidíme, čo bude ďalej. V každom prípade sú vrcholom sezóny septembrové majstrovstvá sveta v Čunove. Monika má za sebou veľmi náročný úvod sezóny, pretože vzhľadom na predošlé výsledky museli ženy v C1 absolvovať odznova nominačný proces pred majstrovstvami Európy. Na nich sa jej podarilo vyjazdiť miestenku na OH v Tokiu. Následne už nemusela „bojovať“ o miesto v tíme. Na základe toho sa už sústredí predovšetkým na štart pod piatimi kruhmi. Uplynulé výsledky neboli oslnivé, pretože do nich nastupovala z plného tréningového zaťaženia. Z tohto pohľadu to bolo trošku skreslené.

Aký program máte v najbližšom období pred OH v Tokiu, ktoré sa uskutočnia už o mesiac?

S Monikou už máme len záverečné dva týždne na prípravu. Budeme trénovať v domácich podmienkach, pretože na jar sa nedalo pripravovať ani v Čunove ani v Liptovskom Mikuláši. Viac-menej od jarného sústredenia na Réunione sme boli celý čas preč. Využijeme preto teraz naplno domáce kapacity.

S akými cieľmi budete cestovať do japonskej metropoly?

Chceme, aby sa Monike podarilo zajazdiť čo najlepšiu jazdu. Nedávame si konkrétne ciele, čo sa týka umiestenia. Keď predvedie to, na čo má, tak by to nemusel byť zlý výsledok.

Čo očakávate od nadchádzajúcich OH v Tokiu?

Neviem, čo mám presne očakávať. Stále sa to mení. Idem tam s tým, že uvidíme, čo nám samotná realita prinesie. Mierne sa obávam prvých štrnástich dní, keď budeme v podstate v karanténe. Budeme sa môcť pohybovať len medzi hotelom a športoviskom. Verím však, že to zvládneme. Dúfam, že budem príjemne prekvapený.

Máte odkaz pre nádejných športovcov?

Nevzdávajte sa pri čiastkových neúspechoch. Vtedy musíte na sebe pracovať ešte viac, pretože nič nie je zadarmo, aj keď má človek nadelený talent. Ten ešte nič neznamená, pretože treba na sebe tvrdo „makať“. Hlavne im želám veľa zdravia.