Muž v pozadí výnimočných úspechov komárňanských kajakárov Tibor Soós oslávi v piatok sedemdesiatku
V piatok 30. októbra oslávi sedemdesiatku muž v pozadí výnimočných úspechov komárňanských kajakárov Tibor Soós. Asi veľmi dlho by sme museli v okolitých krajinách hľadať podobne úspešného trénera, ktorý sa pritom nikdy nevenoval trénerskej práci ako profesii.
Rodák z Komárna Tibor Soós je bývalý kanoista, juniorský reprezentant ČSSR a viacnásobný majster Slovenska v C2. Hoci vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT a profesne sa venoval najprv projektanstvu, potom 10 rokov pôsobeniu vo funkcii podpredsedu Mestského národného výboru v Komárne a od roku 1992 podnikateľskej činnosti, pri rýchlostnej kanoistike vytrval a venoval sa jej celé desaťročia mimoriadne úspešne popri zamestnaní, resp. podnikaní. Takmer tridsať rokov v Komárne viedol najúspešnejší slovenský kanoistický klub KKK (Kajak&kanoe klub) a bol aj podpredseda Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky. Výnimočné úspechy však dosiahol predovšetkým ako tréner.
Tibor Soós mal výrazný podiel na športovom raste všetkých komárňanských olympijských medailistov v tomto športe, zároveň aj viacnásobných majstrov sveta a Európy – kajakárov Michala a Richarda Riszdorferovcov, Juraja Baču, Erika Vlčeka a Juraja Tarra, ako aj na raste množstva ďalších vynikajúcich pretekárov, z ktorých sa vôbec prvým majstrom sveta zo Slovenska stal v roku 1989 kajakár Attila Szabó, v tom roku vyhlásený v ČSSR za Športovca roka. V štvrtom štvorkajaku ČSFR na OH 1992 v Barcelone s ním sedel aj ďalší Komárňan Jozef Turza.
V spolupráci s reprezentačným trénerom Pavlom Blahom neskôr Soós priviedol štvorkajaky s komárňanským základom k zisku mnohých titulov majstrov sveta i Európy, k bronzu na olympijských hrách 2004 v Aténach i k striebru na olympijských hrách 2008 v Pekingu. Podieľal sa trénersky aj na dvoch tituloch majstrov sveta v K2 (získali ich M. Riszdorfer a Bača). Trénerskú a manažérsku odbornosť Tibor Soós spájal s výborným psychologickým pôsobením. Vďaka tomu sa mu podarilo z najzanietenejších adeptov kanoistiky v Komárne vydolovať maximálne výkony.
Soósovo mimoriadne úspešné trénerské pôsobenie ocenil Slovenský olympijský výbor v roku 2005 Striebornými kruhmi SOV a v roku 2014 ho ocenil Zlatým odznakom SOV za výnimočný prínos pre olympijské hnutie a šport. Začiatkom roka 2020 si z rúk prezidentky SR Zuzany Čaputovej prevzal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Na jeho udelenie ho navrhol Slovenský olympijský a športový výbor.
Tibor Soós: Trénovanie sa pre mňa stalo koníčkom, ktorý ma napĺňal
Pri príležitosti významného životného jubilea Tibora Soósa sme pripravili obsiahly pôvodný rozhovor s ním.
S kajakármi ste dosiahli svetové úspechy, ale sám ste jazdili predovšetkým v kanojke. Ako to ide dohromady?
„Za mojich mladých čias bola v Komárne veľká tradícia jazdenia na kajakoch. O tie bol veľký záujem, ale nebolo k dispozícii dosť lodí. Kanojky však voľné boli, takže som sa ocitol v jednej lodi C2 spolu s Jurajom Tarrom starším. Naším najväčším úspechom bolo druhé miesto na majstrovstvách ČSSR na 5 km trati. Keď môj ,parťák´ odišiel do ČH Bratislava, jazdil som už v singli. Raz som v C1 na majstrovstvách ČSSR na 10 km skončil štvrtý. Sem-tam som sa posadil aj do kajaku, ale málokedy.“
Predstavoval nedostatok skúseností z jazdenia v kajaku veľký hendikep vo vašej trénerskej práci s kajakármi?
„Ani nie. Ja som od začiatku trénoval pretekárov, ktorí mali 18 rokov a viac, teda v období, keď sa už s technikou jazdy nedalo veľa robiť. Najprv Vojtech Halmo, ktorý bol v Komárne prvý profesionálny tréner, a potom mládežnícky tréner Ladislav Polhammer im dali dobré základy. Naučil som sa však, že motorika v tomto športe závisí od mentality. Každý pádloval, ako vedel a ako mu to vyhovovalo. Niekedy jazdenie síce nevyzerá na pohľad technicky pekne, ale pritom môže byť veľmi efektívne. To bol trebárs prípad Juraja Baču a Michala Riszdorfera. Pri pohľade z brehu síce ich pádlovanie nevyzeralo pekne, ale boli veľmi rýchli a v K2 sa v rokoch 1998 a 1999 stali majstrami sveta. Koniec koncov, ani bežci Michael Johnson či Emil Zátopek nebehali technicky ukážkovo, ale boli najlepší...“
Naučil som sa, že motorika v tomto športe závisí od mentality. Každý pádloval, ako vedel a ako mu to vyhovovalo. Niekedy jazdenie síce nevyzerá na pohľad technicky pekne, ale pritom môže byť veľmi efektívne.
Chceli ste byť trénerom?
„Ja som chcel byť učiteľ telesnej výchovy a matematiky. Chcel som ísť študovať tento odbor na FTVŠ, ale otec mi to nedovolil. V rodine sme totiž mali viacero učiteľov, ktorí naozaj nemohli žiť na ,veľkej nohe´. Otca zo športov zaujímal len futbal a hoci nikdy nebol na mojich kanoistických pretekoch, rešpektoval, že som si vybral tento šport. A povedal mi: ,Keď je to tvoj koníček, tak si ho nepokaz prácou´. Na druhej strane, v tom čase boli profesionálni tréneri len v Dukle Praha a v ČH Bratislava. A tam ma to naozaj nelákalo. Chcel som pôsobiť v Komárne. A tam som sa po ,výške´ aj vrátil.“
Jazdili ste aj počas vysokoškolského štúdia na Stavebnej fakulte SVŠT?
„Počas štúdia som stále jazdil, ale hoci som bol veľmi usilovný, nevedel som sa výraznejšie presadiť. Myslel som si, že to bolo preto, lebo dominantné bolo v tom čase pre mňa štúdium a nemohol som sa kanoistike venovať naplno. Až neskôr som pochopil, že som nemal dosť talentu. Ako kanoista som narukoval do Dukly Trenčín a vravel som si, že keď sa tam budem môcť naplno venovať iba tréningu, musím byť lepší. Ale dopadlo to inak. Väčšiu záťaž som nezvládal a výsledkovo som upadal. Učil som sa na vlastných chybách... Dlho trvalo, kým som nabral skúsenosti, potrebné pre trénera. Tie mi chýbali ešte aj v začiatkoch spolupráce s prvým komárňanským kajakárom svetovej triedy Attilom Szabóom, keď som mal 34 rokov.“
Prečo ste sa trénerskej práci nikdy nevenovali ako profesii?
„Trénovanie sa pre mňa stalo naozaj koníčkom, ktorý ma napĺňal. Prvé roky bolo dosť ťažké zladiť to s prácou, ale po roku 1992, keď som začal podnikať, som sa trénovaniu mohol začať venovať viac. A keď sa objavili mobilné telefóny, v kancelárii som trávil čoraz menej času, pretože som veľa vecí mohol vybaviť cez mobil. A v lodenici som bol čoraz viac. Nielen ako tréner, ale aj ako predseda klubu.“
Spomínali ste Attilu Szabóa. Trojnásobný olympionik sa v roku 1989 v Plovdive v K1 na 10 km stal nielen prvým komárňanským majstrom sveta, ale aj vôbec prvým kajakárskym majstrom sveta z Československa. Na MS 1987 v Duisburgu získal v K1 striebro a bronz, na MS 1993 v Kodani bronz, na OH 1988 v Soule bol šiesty v K1 na 500 m a siedmy v K1 na 1000 m. Napriek tomu ste sa viackrát vyjadrili, že mohol dosiahnuť aj viac. Prečo nedosiahol viac?
„Attila bol podľa mňa najväčší talent spomedzi všetkých komárňanských pretekárov. Problém bol v tom, že ja som v čase spolupráce s ním ešte nemal dosť trénerských skúseností. Predtým som deväť rokov pôsobil len v tréningovom stredisku mládeže, ale Szabó, ktorého predo mnou viedol Vojtech Halmo, bol úplne iný formát. Už ako 18-ročný vyhral majstrovstvá ČSSR medzi mužmi, keď zdolal aj medailistu z MS Felixa Masára. Ja som s ním začal pracovať v roku 1984 a dlho som si neuvedomoval, že je rodený šprintér. Orientoval som ho na dlhšie trate. Najväčšie úspechy dosiahol po odchode do Dukly Praha, kde ho viedol Ladislav Souček. On bol bývalý špičkový šprintér, vďaka čomu som sa pri spolupráci s ním neskôr trénersky veľa naučil. Keď sa Attila stal v roku 1989 majstrom sveta a vyhlásili ho aj za Športovca roka v ČSSR, vymohol si, že väčšinu roka môže trénovať v Komárne. Tak sa zase vrátil ku mne, ale predošlé úspechy už neprekonal. Zrejme aj preto, lebo až neskoro mi došlo, že najväčšie predpoklady na svetové výsledky mal na kratších tratiach – a ja som jeho tréning smeroval vytrvalostne. A on veľmi veľa zniesol... Ďalší problém bol, že sme nemali žiadnych tréningových parťákov. Trénoval pod mojím vedením len sám. V skupine sa trénuje oveľa lepšie, aj psychicky sa záťaž ľahšie znáša. Jeho následníci to mali v tomto smere oveľa ľahšie.“
Attila Szabó bol podľa mňa najväčší talent spomedzi všetkých komárňanských pretekárov. Problém bol v tom, že ja som v čase spolupráce s ním ešte nemal dosť trénerských skúseností. Predtým som deväť rokov pôsobil len v tréningovom stredisku mládeže, ale Szabó, ktorého predo mnou viedol Vojtech Halmo, bol úplne iný formát. Až neskoro mi došlo, že najväčšie predpoklady na svetové výsledky mal na kratších tratiach – a ja som jeho tréning smeroval vytrvalostne.
Prečo považujete Attilu Szabóa za najtalentovanejšieho z plejády komárňanských kajakárskych es?
„Pretože mal najlepšie fyzické predpoklady. Mal patričnú výšku – 193 cm – a bol všestranne pohybovo nadaný. Napríklad tisícpäťstovku zabehol za čas okolo štyroch minút! Výborne hrával aj futbal – súťažne ešte aj po štyridsiatke. Pri optimálnych okolnostiach mohol byť niekoľko rokov svetová kajakárska jednotka. Viacerí nástupcovia v Komárne jeho úspechy ešte prekonali, ale nebyť jeho príkladu, ktovie, ako by to s nimi vyzeralo. Tým, čo ako veľká osobnosť v malom meste znamenal, totiž predstavoval pre mladých adeptov kanoistiky v jeho rodisku obrovský príklad. Vďaka nemu mali motiváciu veľmi tvrdo pracovať.“
Tým, čo Szabó ako veľká osobnosť v malom meste znamenal, predstavoval pre mladých adeptov kanoistiky v jeho rodisku obrovský príklad. Vďaka nemu mali motiváciu veľmi tvrdo pracovať.
Piati z nich získali olympijské medaily a stali sa mnohonásobnými majstrami sveta i Európy. V čom najviac vynikali?
„Michal Riszdorfer bol podobne všestranne pohybový nadaný ako Szabó. Vynikal medzi všetkými v behu aj v plávaní, zvládal veľmi dobre aj gymnastiku. Hendikep v porovnaní s Attilom mal v menšej telesnej výške. Jeho rovesník Juraj Bača síce nedostal do vienka také pohybové nadanie, ale bol extrémne pracovitý. Na vode aj v škole – bol čistý jednotkár, ktorý mal pokračovať v rodinnej lekárskej tradícii. Bol maximalista a perfekcionista. O dva roky mladší Juraj Tarr bol po kajakárskej stránke asi najtalentovanejší z tejto partie. Mal dar od boha, bol veľmi šikovný. A tiež všestranný, napríklad dobre hral hokej. Ešte mladší Richard Riszdorfer sa najprv venoval futbalu a medzi kajakárov sa dostal podľa príkladu brata. Mimo tejto lode boli na Slovensku aj rýchlejší kajakári ako on, ale v štvorkajaku bol neoceniteľný ako výnimočný ,háčik´ lode so skvelým zmyslom pre tempo a s výhodou, že ako ,vodca´ lode nikdy nepanikáril. Najmladší a najvyšší z tejto partie Erik Vlček, ktorý stále jazdí, mal výborné fyzické predpoklady, ale podobne ako Tarrovi mu chýbala Bačova sebadisciplína. Je flegmatik, ktorý sa dlhší čas doťahoval na starších a len nasledoval ich príklad. Ale postupne dospel do stavu, že sa stal lídrom a jeho špičková kariéra trvá najdlhšie.“
Všetci piati boli ako kajakári výnimoční?
„Určite. Nie náhodou boli štyria z nich pred tým, než som s nimi začal pracovať ja, aj juniorskí majstri sveta. V Komárne pri ich raste odviedol vynikajúcu a takpovediac mravčiu prácu mládežnícky tréner Ladislav Polhammer, ktorý ich naučil tvrdej disciplíne. On vždy prišiel na tréning v predstihu, čo sa mne niekoľko rokov nedarilo. Tým, že som robil trénera popri zamestnaní, neraz som na tréning meškal. Keď som začal podnikať, som sa v tomto zlepšil. Samotní chalani ma naučili disciplíne...“
Od Polhammera ste teda dostali do rúk vynikajúci ľudský materiál...
„V každom prípade. Všetci tí chlapci strašne túžili po úspechu a boli ochotní drieť. Na druhej strane, práca s nimi naozaj nebola jednoduchá. Boli tam silné osobnosti a ťažké povahy. Mal som čo robiť, aby som ,ukočíroval´ najprv staršieho Riszdorfera s Bačom a potom aj ich s mladšími. Ale dlho sa mi darilo zmierňovať konflikty. Možno aj vďaka tomu, že som ich bral ako rovnocenných partnerov, a nie ako mojich podriadených. Predovšetkým som v nich videl ľudí, z ktorých som chcel v športe dostať to najlepšie. Boli v tom city, poznal som aj ich rodiny... Mal som ich rád a dodnes mám, aj keď niektoré vzťahy sa neskôr narušili.“
Všetci tí chlapci strašne túžili po úspechu a boli ochotní drieť. Na druhej strane, práca s nimi naozaj nebola jednoduchá. Boli tam silné osobnosti a ťažké povahy. Ale dlho sa mi darilo zmierňovať konflikty. Možno aj vďaka tomu, že som ich bral ako rovnocenných partnerov, a nie ako mojich podriadených.
Dobre si pamätáme okolnosti, keď po OH 2004 vypadol zo štvorkajaka Juraj Bača a keď sa zase pred OH 2012 rozhorel konflikt medzi Michalom Riszdorferom, podporovaným bratom, a Erikom Vlčekom, ktorý chcel uspieť okrem K4 aj v K2 spolu s Petrom Gellem. Boli konflikty aj pri iných príležitostiach?
„Od začiatku som urovnával vzťahy medzi členmi najprv dvojkajaka a potom aj štvorkajaka. Chlapci síce jazdili v jednej lodi, ale neboli kamaráti. Voľný čas trávili s inými chalanmi z lodenice, než so spolujazdcami. Vždy keď prišiel veľký úspech, síce konflikty na určitý čas opadli, ale potom sa znovu rozhoreli. Našťastie, na ich tlmenie som nebol sám. Veľkú úlohu tam zohrával reprezentačný tréner Pavol Blaho.“
S Blahom ste spolupracovali dlhé roky a vždy som mal pocit, že sa výborne dopĺňate...
„Bolo to tak. Paľo, ktorý prešiel v kanoistike všetkými možnými pracovnými pozíciami, je odo mňa o tri roky mladší. Spoznali sme sa ešte ako mladí pretekári zo Slávie UK Bratislava. Nikdy sme nemali medzi sebou konflikty, pritom sme veľmi rozdielne povahy. Paľo bol stále ,akčný´, nevydržal obsedieť, zato ja som si rád posedel pri cigare a podebatoval. Blaho robil pretekárom skvelý servis, čo by som ja nikdy nedokázal. Chalani povedali, že niečo potrebujú a on to hneď išiel riešiť. S chlapcami trávil obrovské množstvo času na sústredeniach v zahraničí, kam som s nimi ja ako podnikateľ jednoducho nemohol chodiť. Naozaj sme sa dobre dopĺňali. Mal obrovský podiel na všetkých našich kajakárskych úspechoch.“
Paľo Blaho robil pretekárom skvelý servis, čo by som ja nikdy nedokázal. Chalani povedali, že niečo potrebujú a on to hneď išiel riešiť. S chlapcami trávil obrovské množstvo času na sústredeniach v zahraničí, kam som s nimi ja ako podnikateľ jednoducho nemohol chodiť. Naozaj sme sa dobre dopĺňali. Mal obrovský podiel na všetkých našich kajakárskych úspechoch.
Čerpali ste ako tréner aj z odborných poznatkov z iných športov?
„Áno, predovšetkým z plávania. Veľa som si zobral najmä od trénera Jamesa Counsilmana, ktoré stál dlhé roky za úspechmi plaveckej reprezentácie USA. Ale učil som sa aj od maďarských plaveckých trénerov. Keď som zistil, že špičkoví plavci trénujú v bazéne až šesť hodín denne, tak som si povedal, že kajakári musia zvládnuť trénovať na vode aspoň štyri hodiny. Samozrejme, čerpal som aj od vodáckych odborníkov v zahraničí. Predovšetkým od Čecha Josefa Capouška, ktorý bol po emigrácii šéftrénerom najprv západonemeckých a potom nemeckých kajakárov. Ale zároveň som si trénersky hľadal vlastnú cestu.“
Ste veľmi sčítaný človek. Ako to vyzerá dnes s vaším čítaním?
„Aktuálne prečítam tak okolo tridsať kníh ročne. V poslednom období sa zameriavam už iba na historickú literatúru, romány alebo detektívky som už dávnejšie vypustil zo zreteľa. A dá sa povedať, že knihy na čítanie si vyberám a kupujem už len podľa recenzií. Sledujem pritom knižnú produkciu nielen v slovenčine, ale aj v češtine a v maďarčine.“
Pomáhali vám načítané „múdrosti“ v trénerskej práci?
„Určite. Vďaka ním som získal nadhľad a neraz som si v príhodnej chvíli vypožičal myšlienku alebo citát nejakej historickej osobnosti, napríklad Winstona Churchilla. Občas síce chlapci na mňa v takej chvíli pozerali ako na blázna, ale niektoré citáty si zapamätali. Psychologicky zohrali vo vypätej chvíli pozitívnu úlohu a pomohli.“
Vďaka čítaniu som získal nadhľad a neraz som si v príhodnej chvíli vypožičal myšlienku alebo citát nejakej historickej osobnosti, napríklad Winstona Churchilla. Psychologicky zohrali niektoré citáty vo vypätej chvíli pozitívnu úlohu a pomohli.
Roky ste pôsobili v kanoistike aj ako funkcionár – dlhé roky ako predseda Kajak&kanoe klubu Komárno, kratší čas ako podpredseda slovenského zväzu. Na čo ste hrdý, že sa vám podarilo v tejto oblasti?
„Na dve lodenice, ktoré sa podarilo pre rýchlostnú kanoistiku vybudovať v Komárne. Prvá bola podľa môjho projektu postavená v roku 1979 ešte v rámci Akcie Z. Tá druhá, súčasná, vyrástla o dvadsať rokov neskôr vďaka pomoci vtedajšieho ministra školstva Milana Ftáčnika a podpore Štátneho fondu telesnej kultúry. Skvelé úspechy našich kajakárov by neboli, keby doma nemali kvalitné zázemie na prípravu. Vďaka tomu dnes v Komárne každý berie kanoistiku už ako „značku“. Pravda, jedna vec bola postaviť lodenicu a iná vec ju prevádzkovať, čo sa ukázalo ako oveľa ťažšie. Preto ma funkcia šéfa klubu v posledných rokoch pôsobenia naozaj ťažila a keď som sa jej v roku 2013 vzdal, spadla zo mňa veľká ťarcha.“
Jedna vec bola postaviť lodenicu a iná vec ju prevádzkovať, čo sa ukázalo ako oveľa ťažšie. Preto ma funkcia šéfa klubu v posledných rokoch pôsobenia naozaj ťažila a keď som sa jej v roku 2013 vzdal, spadla zo mňa veľká ťarcha.
Z trénerského aj funkcionárskeho hľadiska ste dnes už dôchodca, ale do lodenice chodíte stále. Nemôžete bez nej byť?
„Vždy mi vyhovovalo chodiť do lodenice – a takmer každý deň chodievam aj teraz, keď už nie som tréner ani funkcionár. Je to pre mňa takpovediac rituál. Milujem to prostredie uprostred prírody a stretnutia so známymi ľuďmi, aj si občas zaplávam. Chodievam tam predpoludním, keď v lodenici nie je priveľa ľudí. Popoludní totiž chodieva na tréningy aj viac než sto detí, a to v mojom veku už pre mňa znamená príliš veľký hluk. Podebatujem si s dnešným trénerom reprezentačného štvorkajaka Likérom, s dnešným šéfom klubu Broczkým, s novým správcom lodenice... Som rád, že som stále v kontakte s ľuďmi okolo kanoistiky. Škoda, že v súčasnej pohnutej dobe sa v dôsledku protipandémiových opatrení dianie v lodenici na nejaký čas zastavilo.“
V čom je tajomstvo, že z Komárna, ktoré má len vyše 30-tisíc obyvateľov, vzišlo mnoho skvelých kajakárov?
„Nehovoril by som o tajomstve. V Komárne je dávna vodácka tradícia. Je to mesto ,o vode´, veď Váh sa tam vlieva do Dunaja a do Váhu sa zase len kúsok od našej kajakárskej lodenice vlieva Stará Nitra, na ktorej sa trénuje. Príklad majstra sveta Attilu Szabóa motivoval mladších, ktorí sa ukázali ako výnimočná generácia pretekárov. Bolo šťastie, že sa v jednej chvíli zišla priaznivá konštelácia – a tú sme využili.“
