Otec a tréner našich úspešných lyžiarov Tomáš Žampa: Úspech v športe sa začína doma v rodine

Tomáš Žampa trénuje svojich synov Adama, Andreasa a Tea, z ktorých všetci traja už štartovali pod piatimi kruhmi. Starší Adam a Andreas úspešne okúsili atmosféru na „veľkých“ zimných olympijských hrách (ZOH) 2014 aj 2018 a najmladší Teo na tohtoročných zimných olympijských hrách mládeže (ZOHM) vo švajčiarskom Lausanne. Aktuálna sezóna rodinnému tímu vychádza veľmi dobre, , keďže najstarší Adam sa dvakrát dostal do elitnej desiatky v pretekoch obrovského slalomu Svetového pohára v talianskej Santa Caterine. Prostredný Andreas bol medzi top 30 a benjamínok Teo by sa rád dotiahol na svojich skúsenejších súrodencov. Viac o trénerskej kariére Tomáša Žampu, zázemí v slovenskom lyžovaní i lyžiarskom „mančafte“ Žampovcov sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Tomáš Žampa sa narodil 17. júla 1962 v Spišskej Sobote. K lyžovaniu sa dostal vďaka starému otcovi Karolovi Brukovi, ktorý vrcholovo súťažil v alpskom lyžovaní i v skokoch na lyžiach. Po absolvovaní lyžiarskeho gymnázia v Kežmarku a základnej vojenskej služby začal s trénerstvom. Ako tréner sa zúčastnil na ZOH v Soči 2014, na ktorých priviedol svojho syna Adama k 5. miestu v alpskej kombinácii a k 6. priečke v slalome, štartoval tam aj mladší Andreas. Rovnako bol účastník aj na ZOH v Pjongčangu 2018, kde viedol okrem najstaršieho Adama aj prostredného syna Andreasa. Na ZOHM v Lausanne 2020 sa pod jeho vedením predstavil najmladší z bratského trojlístka Teo. Tomáš Žampa trénersky pôsobí v rámci VŠC Dukla Banská Bystrica a Žampa Ski Club Vysoké Tatry.

Ako ste sa dostali k športu?

Lyžovať sa ma naučil môj starý otec Karol Bruk, ktorý bol bývalý slovenský reprezentant v zjazdovom lyžovaní i v skokoch na lyžiach.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Pamätám si, že keď som bol v žiackej kategórii, tak som si počas jednej zimnej sezóny zlomil nohu, čo ma pribrzdilo. Našťastie, už na jar som bol späť na lyžiach. Následne som absolvoval lyžiarske gymnázium v Kežmarku.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara alebo ste museli prejsť kľukatým chodníkom?

Po ukončení základnej vojenskej služby som už trénoval vo VTJ Vimperk, v ktorom som sa podieľal okrem zjazdárov aj na príprave bežcov. Potom som začal pripravovať skupinu žiakov v zjazdovom lyžovaní vo TJ Vysoké Tatry.

Máte nejaký trénerský vzor?

Áno. Je to chorvátsky tréner Ante Kostelič, s ktorým sme veľakrát spolu trénovali. Bolo to najmä pred pamätnými zimnými olympijskými hrami v ruskom Soči 2014.

Dosiahli ste už viacero trénerských úspechov. Ktoré z nich si vážite najviac?

Čo sa týka Adama, tak jednoznačne ide o 5. a 6. miesto na ZOH v Soči. Ak sa pozrieme na Andreasove výsledky, tak si najviac cením 18. priečku v obrovskom slalome vo švajčiarskom Adelbodene na Troch kráľov v roku 2018.

Vytýčili ste si nejaké méty v rámci trénerskej kariéry?

Už na 66,66 percenta to mám splnené, takže mi chýba už len 33,33 percenta. Chcel by som, aby sa všetci traja synovia dostávali do top 30 na svete. To by boli darček a fantázia v jednom.

Aké spomienky máte na zimné olympijské hry?

Nádherné. Soči prišlo ako odmena za úsilie. V Pjongčangu sme boli malinký kúsoček od super výsledkov. Adam spravil v kombinačnom zjazde chybu a s vysokým štartovým číslom nemal potom šancu v slalome dohnať stratu. Andreas bol po prvom kole pretekov v obrovskom slalome na 18. pozícii. Na poslednom medzičase v druhom kole ešte viedol, ale desať brán pred cieľom vypadol. Taký je šport.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Pre športovca a trénera je to vrchol, absolútne najviac. Účasť na nich si zapamätáte na celý život. Ide o odmenu, keď sa vám tam podarí dostať

Mohli by ste zhodnotiť spoluprácu s vašimi synmi? Aké to je mať rolu otca a trénera v jednej osobe?

Má to svoje výhody, ale aj nevýhody. V puberte musíte vedieť komunikovať s mladým dravým športovcom. Hlavne mu nesmiete dovoliť zísť na bočné cestičky. Ako tréner nemáte šancu udržať športovca nakrátko, ale ako rodič určite áno. Sú tu pravidlá. Rodič vytvára podmienky na sto percent, potom aj pretekár musí pracovať na sto percent! Keď cez toto obdobie lyžiar prejde, nastane krásna etapa v spolupráci. Aj keď nie sú stále rovnaké názory, vždy sa spoločne hľadá tá najlepšia cesta. Veľmi dôležitá je komunikácia.

Má slovenské či svetové alpské lyžovanie podľa vás svetlú budúcnosť?

Pravdepodobne nie. Na Slovensku už dlho nie je nastavený systém. Tréneri nemajú zázemie, tak si hľadajú zákazníkov, a to sú rodičia s deťmi. Nie všetci rodičia si môžu dovoliť náročné financovanie športu. Naopak, tí rodičia, ktorí si to môžu dovoliť zafinancovať, nemusia mať disciplinované deti. Úspech v športe sa začína doma v rodine. V minulosti som ráno o šiestej odišiel s Adamom na preteky starších žiakov. Andreas musel pomôcť mamine naložiť auto. Dve hodiny robil spoločnosť o 9 rokov mladšiemu bratovi Teovi, ktorý nemal ešte ani pol roka. Po príchode išiel na prehliadku a preteky. Manželka musela naložiť Tea do kočíka a dostať sa s ním niekam ku trati. Nie raz s kočíkom pomáhal Igor Vlha. Takýmto spôsobom sme začínali. Koľko takých rodičov na Slovensku a hlavne mamičiek máme? My môžeme ďakovať, že takú máme.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Problém je v ľuďoch! Funkcionárstvu sa musí venovať funkcionár – manažér a nie rodič. Musia byť stanovené pravidlá. Musia platiť pre všetkých rovnako a musia byť motivačné. Šport musí byť rozdelený na dva bloky: 1. masový šport a výchova športovcov, 2. vrcholový šport s podporou štátu.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach, čo sa týka vášho športu?

Chcel som sa pričiniť o to, aby sme mohli vidieť aj pozitíva. Zistil som však, že ľudia majú radšej neporiadok ako prísne pravidlá. Na základe toho som sa stiahol a celú energiu venujem chlapcom pri tréningu. Rovnako sa podieľam na logistike tímu, ktorý sa skladá z troch pretekárov, troch trénerov, dvoch servismanov, odborníka na fyzioterapiu, lekára a lekárky. Našťastie, už tretí rok máme manažéra klubu, ktorý pracuje na dvesto percent. Chlapci nemusia myslieť na to, či nám to vystačí na výplaty pre trénerov. Myslia len na šport.

Adam sa v Santa Caterine dvakrát dostal do najlepšej desiatky v pretekoch obrovského slalomu, Andreas sa prebojoval do top 30. Ste spokojný s úvodom sezóny?

Áno, vyzerá to fantasticky. Pritom Andreas je v tréningu už dva roky rýchlejší. Nie je to o hlave, ale dôležitú úlohu zohráva číslo. V mužskej kategórii je veľká vyrovnanosť štartového poľa, čo sme videli v talianskej Santa Caterine. Tri dni pred týmto súťažným víkendom som bol ešte na pretekoch Európskeho pohára v rakúskom Gürgli, kde po prvom kole bolo top 30 pretekárov v 1,99 s. Do druhého kola postupuje 60 najlepších a 60. pretekár v poradí mal stratu na prvého len 2,99 s.

Budeme môcť vidieť na štarte v najbližšom období v obrovskom slalome na Svetovom pohári v blízkom čase už aj Tea?

Áno, mohol by štartovať, keby mu patrilo umiestenie do 150. miesta vo svetovom renkingu. Takže musí „makať“ a možno sa mu to podarí. Na to je potrebné mať hlavne zdravie, potom veľmi veľa pracovať a nakoniec mať kopec šťastia.

Prípadne, kto iný by mohol doplniť Adama a Andreasa?

Momentálne nemáme takého pretekára na Slovensku.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo vás čaká v najbližšom období?

Tréning, tréning a ešte raz tréning.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Odporučil by som im, aby otvorili oči a uši. Treba počúvať svoje telo. Potom nech „makajú“ naplno, koľko vládzu. Hlavne nech si to užívajú! Nič nejde nasilu. Zároveň musia veriť, že to príde.